Amenra v MMC – Cesta radikálnej úprimnosti, ľudskosti a citovej nahoty

17. novembra 2019

autor: Radoslav Lakoštík; interpreti: Amenra, E-L-R; YLVA, 12.11.2019; Bratislava MMC,

V súčasnej spoločnosti môžeme dlhodobo sledovať trend odkláňania sa od tradičných prejavov organizovanej religiozity. Dopyt po spiritualite však neutícha. Belgický fenomén Amenra – priniesol na hudobnú scénu komplexný umelecký projekt, ktorý vyústil do otvoreného kolektívu Church of Ra stojacom na pomedzí hudby, náboženského kultu a umeleckého manifestu. V bratislavskom MMC sa ukázali po boku skupín YLVA a E-L-R.

Ešte pred samotným koncertom sa nám podarilo uskutočniť dohodnutý rozhovor so spevákom a lídrom skupiny Amenra. Colin H. van Eeckhout nám okrem iného prezradil, že skupiny YLVA a E-L-R boli ich osobnou voľbou pre európske turné. Po zbežnom posluchu by nejeden povedal, že v niečom kopírujú práve headlinera, no už po prvých tónoch Austrálčanov YLVA a švajčiarskeho tria E-L-R bolo jasné, že každá z kapiel priniesla na pódium osobitú poetiku.

YLVA otvorili večer nekompromisným, ťažkopádnym sludge metalom v pomalých tempách a intenzívnych rytmických unisonách. Jednoduchá statická svetelná kulisa kontrastovala s energickým pódiovým vystupovaním. Ich sludge/doom/post-metalové postupy boli z kategórie menej melodických, s dôrazom na surovosť. Slabinou bolo tichý vokál, ktorý mohol dodať brutalite na sile. Po úvodných skladbách kapela venovala druhú polku koncertu ostentatívnej, repetitívnej či skôr ostinátnej vystavanej skladbe, ktorá prirodzene gradovala do hlukového záveru. Zámeru ponechať koniec hypnotickému experimentu rozumiem, no škoda, možno mohol byť tento vzácny čas použitý na „štandardné“ skladby. Napriek tomu Austrálčania YLVA boli viac ako slušným začiatkom večera.

V utorkový večer išlo všetko podľa stanoveného harmonogramu. Aj preto vstupujeme nechtiac do začatého setu švajčiarskeho tria E-L-R. Pódiu pre zmenu dominujú prírodné prvky zvuku, vzdušný sonický priestor. Brutalita Austrálčanov YLVA sa preliala do nežného oparu, za ktorým vidno aj dve ženské siluety a a na pozadí graficky pútavé logo E-L-R. Hodený do vody však márne bádam, odkiaľ tie – ktoré zvuky idú. V zvukovej mase sa dá len s námahou identifikovať, ktorý zvuk je samplom, gitarou prehnanou efektmi a atmosférickým spevom. Nebojujem ani tak s vkusom, ktorý nahovára, že všetko je v poriadku, no emocionálne a aj čiastočne racionálne sa s E-L-R neviem vysporiadať.

Najväčší problém je, že neviem identifikovať, či som na koncerte alebo reprodukovanej hudbe; plus použité postupy sa často triafajú do oblasti indikujúcej kontrolku žánrového klišé. Na živo tak zažívam rozpor s tým, čo som mal možnosť počuť na ich aktuálnom albume Mænad. Bohužiaľ, s E-L-R sme sa dnes oblúkom minuli. Korektne a korektívne treba dodať, že tento vyhranený názor bol v ostrom nepomere so spokojnými odozvami, šíriacimi sa publikom a pivnými kuloármi.

Na druhý deň po koncerte som sa ocitol v akademickej debate na tému zobrazovania meditácie v umení. Padali zaužívané predstavy o nekonfliktných výjavoch mieru, ticha, pokoja, vyrovnanosti a vo všeobecnosti umiernených predstáv. Vo mne však silno rezonoval len pred pár hodinami skončený koncert Amenra. Napriek brutalite akou oplýva hudba Amenra jej koncept vnímam ako výsostne pozitívnu cestu so svetlom na konci tunela, ktoré v ich hudbe cítiť. V spoločnom rozhovore sme sa na tom zhodli aj so samotným Colinom H. van Eeckhoutom. Na rozdiel od drvivej väčšiny metalových skupín, ktoré narábajú s negativitou, zlom, utrpením, strádaním (…) hračkársky a banálne, Amenra pôsobí dospelo, premyslene a uveriteľne. Navyše bez prítomnej satiry, cynizmu a iného zľahčovania, ku ktorému sa súčasné umenie rado obracia, aby unieslo ťarchu závažných tém, s ktorými pracuje.

Možno aj preto ich hudba pôsobí tak silno katarzne, vágne povedané: meditatívne. Pridajme do slovnej hry aj slovo kontemplácia, čo je nám Európanom bližší termín a označuje zahĺbenie sa, avšak nad konkrétnym problémom, ako je napríklad v kresťanskom ríte modlitba ruženca. Zmysel meditácie je totiž zabudnúť na každý predmet, či problém a takpovediac utiecť z vedomia samotného. Áno, toto všetko je tak trochu to, ako hudba Amenra funguje. A inak tomu nebolo ani na bratislavskom koncerte.

Hoci Amenra synkreticky spája „nábožensky“ nespojiteľné, môže si to dovoliť. Bolo by chybou Amenru spájať s temným kultom, sektou alebo iným religióznym hnutím. Amenra je umeleckým manifestom, ktorý kanalizuje všetko to, s čím sa nevieme vyrovnať rutinnou psychohygienou. Nadstavuje zrkadlo ukrytej strane nášho (s)vedomia a nesie v sebe silný humanistický odkaz.

Bratislavský koncert celkovo pôsobil jednoliato a to v tom najlepšom slova zmysle. Rovnako jednoliato je vystavaná ich hudba. Je udivujúce, ako si dokážu udržiavať tak priamočiarou estetikou neustále pozornosť, či už naživo alebo na štúdiových nahrávkach. Vybrané skladby boli prierezom ich štúdiových „Omší I-VI“. Chytľavou melodickou linkou, umiestnením v strede playlistu, ale aj odozvou u publika bola jedným z vrcholov skladba A Solitary Reign z posledného albumu Mass VI rovnako aj záverečné skladby Am Kreuz či Diaken.

Tie však poznačili počas tichých pasáží málo taktní alebo ináč neprispôsobiví a „nabudení“ diváci. Tí sa nájdu všade (Bratislava nie je výnimkou), ale dokážu znepríjemniť celý večer, obzvlášť ak ide o tak intímnu udalosť, akou je koncert Amenra. Možno aj to bol jedným z dôvodov, prečo bolo odpoveďou na to, aký pocit si z dnešného koncertu odnáša Colina H. van Eeckhout. Parafrazujúc:. „I hate this fucking place every second.“ Ostávalo mi len oceniť jeho úprimnosť a so všetkou pokorou mi vzápätí zaželá príjemný večer.

Napriek všetkému išlo o koncert výnimočnej skupiny, ktorá razí cestu radikálnej úprimnosti, ľudskosti a citovej nahoty, ktorá nepôsobí vulgárne, ale nežne, no zároveň krehko a zraniteľne. V tvrdej gitarovej hudbe nie je ľahké naraziť na podobné kvality a azda preto Amenra spolu so svojím manifestom Church of Ra, ktorý združuje okolo seba skupiny ako Oathbreaker, Treha Sektori, Wiegedood, sólové projekty CHVE, ale aj mnohých vizuálnych umelcov, je vzácnym úkazom a nielen umeleckou ,ale aj ľudskou inšpiráciou. Nečudo, že už na začiatku kariéry si ich vybrali pod patronát Neurot Recordings ďalší obrovskí „srdciari“ americkí Neurosis.