Srbské festivaly sú atmosférou v niečom iné, ako keď ste v Nórsku, Nemecku alebo aj povedzme v Poľsku. Mentalitou sú bližšie k tým slovenským. Cítite tam určitú voľnosť, možno aj chaos, pretože ten ich festivalový svet má v sebe spontánnosť aj temperament. Tým najznámejším je bezpochybne EXIT Festival, jazzovú komunitu zase oslovuje Nišville Jazz Festival, Arsenal Fest patrí k tým väčším, rockovejším, resp. gitarovejším a odohráva sa priamo v meste Kragujevac.
Program Arsenal Fest je vystavený okolo troch, štyroch zahraničných headlineroch, ktorých dopĺňa, ale nie iba vypĺňa, srbská scéna. A čo ju spája? Alternatívne aj mainstreamovejšie kapely majú spoločný zmysel pre hymnickosť, popevky, zdobenú melodiku, jednoduchosť, niekedy idú viac na efekt, ale väčšinou majú veľmi úprimný vzťah so svojimi fanúšikmi.
Ak chcete ísť spoznávať väčšie mená zo srbskej hudby, komerčne úspešných interpretov z alternatívnej aj popovej scény, či objavovať ich metalovú, punkovú, rockovú scénu, je to ideálne miesto. Navyše s nakumulovanou energiou. O štvrtej nadránom sa tu ľudia bavia na rockové veci, čo inde býva skôr orientované smerom k tanečnej hudbe. K dispozícii je však aj tanečný hangár, kde zahrali miestni DJs, ale aj britský drum and bassový producent Roni Size.
Srbská rocková scéna si vystavila okolo svojej pôsobnosti melodický oblúk. Aj tie tzv. alternatívnejšie rockové kapely majú schopnosť chytiť masy, tým že všetko smerujú do spevných refrénov, do ktorých sa vie oprieť celá masa. Takto s publikom pracuje jedna z najznámejších srbských kapiel Van Gogh. Pochádzajú z Belehradu, kde v roku 1986 vznikli na základoch juhoslovanského rocku.
Charizmatický líder Zvonimir Đukić pôsobí mačistickým prejavom, ktorý zjemňuje clivou pesničkárskou polohou. Táto dvojtvárnosť vychádza z jeho mladosti, keď ako huslista prebehol z vážnej hudby k rock and rollu. Zaujímavé motívy sa diali skôr v gitarových behoch a prechodoch, kedy už boli riffy v slohách vystavané na jednoduchých obmenách. Všetko bolo tak aranžované, aby to nerušilo Zvonimirove výšky, pretože Srbi majú v obľube vysoké tóny.
Podobný feeling mala aj ďalšia srbská gitarovka Negative, ktorá nastúpila v Belehrade o trinásť rokov neskôr než Van Gogh. Namiesto muža majú v popredí speváčku Ivanu Peters. Opäť išlo skôr o striedanie tichších a dynamickejších pasáží, ktorých prechody poháňala najmä basová linka.
Na symfonickú vlnu spojenia vážnej a rockovej hudby nasadli organizátori festivalu, keď pozvali projekt Rock El Clasico Rock El Clasico. Za projektom stojí huslista Stefan Milenkovich, ktorý spolupracuje s mnohými svetovými orchestrami a Dr. Nele Karajlić – jeden z prominentných členov juhoslovanskej subkultúry New Primitivism a zakladateľ kultovej kapely Zabranjeno Pušenje. Karajlić sa ako bosniansky Srb preslávil v Srbsku najmä počas spolupráce s Emirom Kusturicom – bývalým členom Zabranjeno Pušenje – na soundtracku k filmu Čierna mačka, biely kocúr a následným turné s jeho kapelou The No Smoking Orchestra.
Najväčšia výzva pred oboma autormi sa javila v spôsobe aranžovania. Hlavným nástrojom vo vedení melódie sa nestala elektrická gitara, ale husle a ľudský hlas (Dr. Nele Karajlić) sprevádzané, pre rockovú hudbu, asymetrickými rytmami. Zrážka dvoch svetov dobre vyšla v prelínaní Brahmsovho Uhorského tanca č. 5 a Kusturicovej Bubamara.
Už oveľa viac umelo vyznela zmes citácii počínajúc inštrumentálnu skladbu Popcorn od Gershona Kingsleya, Pachelbelhovho Kanónu či talianskej partizánskej hymny Bella ciao v podaní operného speváka. Skĺznutie do gýča pri ohňoch a trblietavých oblečkoch, pričom celé to vyznelo ako krasokorčuliarska jazda Jevgenija Pľuščenka – technicky dobre prevedené, ale chýbal tam moment prekvapenia a väčšia odvaha pri aranžovaní a dramaturgii.
Na záhradnej scéne sa predstavili najmä klubové kapely. Jeden z najlepších koncertov tam odohrala kapela Električni Orgazm. Ich skladby pripomínali všeličo možné – raz sa objavila paralela s refrénom od Slobodnej Európy, potom zase melódia od Hexu, inokedy znel podobný gitarový riff ako od The Stooges, čo vlastne demonštrovalo ich spojenie surovejšieho garážového zvuku s punkom a so stredným prúdom.
Potom tu boli naši priatelia E-Play, ktorí fungujú od roku 1998. Za ten čas si prešli rôznym vývojom, čo sa podpísalo na ich chameleónskom prejave. Ich špecifický zvuk vznikol kombináciou gitár a syntetizátorov s údernou rytmikou a basgitarových liniek vystrihnutých z triphopu.
Chorvátsky pesničkár Darko Rundek sa predstavil so sprievodnou kapelou Ekipa v zaujímavom zložení – kontrabas, bicie, vibrafón, trúbka, tenor saxofón a husle – balkánsky mix folkového a world music štýlu. Jeho charizmatický hlas sprevádzaný akustickou gitarou sa odrážal do publika, ktoré to absorbovalo a následne odpovedalo spoločnými vokálmi so znalosťou Rundekových textov.
To, že netreba dopredu posudzovať hudobníkov podľa ich oblečenia, sme dospeli pri vystúpení kapely Naked. Kožené gate, bondage reťaze na polonahých telách a názov kapely nás naviedol skôr do žánru grindcore, následne opravený vzhliadnutím saxofónu v rukách hudobníkov a prvou skladbou v príjemnom mixe balkánskeho folklóru, swingu, free jazzu a funky.
Obdoba slovenského La3no sa upínala na groovy, ktoré raz viac húpali v psychedelickom dube, inokedy swingovali cez spojenie klarinetu a saxofónu, pričom husle tomu dodávali gypsy jazz charakter. K tomu rytmika z africkej hudby a harmonické prechody bebopu.
Divácky najočakávanejší bol príchod speváčky Any Đurić, známej pod umeleckým menom Konstrakta. Na vypredanom poslednom festivalovom dni sa predstavila z pozície jednej z najobľúbenejšej srbskej speváčky, viazanej aj na aktivity jej domáckej indie popovej kapely Zemlja gruva!, ako aj reprezentantky Srbska na tohtoročnej Eurovízii.
Špeciálny audio-vizuálny koncert sa niesol v rýchlom tempe a pozostával z jej sólových singlov aj skladieb jej skupiny. Prvá polovica pripomínala koncerty nórskej speváčky Aurora, no potom sa ten progresívnejší zvuk vytratil do banálnejšieho indie popu, aby sa opäť nejakým zaujímavým šumom prešvihol do elektronickej fúzie – takto nejako interpretka lavírovala počas celého vystúpenia, aby oslovila početné detské publikum, ako aj ich rodičov. Na záver zaznela aj eurovízna skladba In Corpore Sano.
Ďalšou srbskou hudobníčkou úspešne reprezentujúcou svoju rodnú krajinu je Ana Popovic. V súčasnosti jedna z najznámejších bluesových gitaristiek zahrala na veľkom stagi a svojou energiou pripomenula americkú basgitaristku Nik West, ktorá hrala pred niekoľkými rokmi na Nišville Jazz Festivale.
Dvojica zahraničných headlinerov bola z rôznorodého cesta. Kým Placebo sú bližšie k emocionálne podfarbeným textom, hudobne vychádzajúcich z gitarových a neogotických ciest, Thievery Corporation zase používajú bohaté prvky z world music, do ktorých práve balkánska hudba výrazne zasahuje.
Organizátori z Arsenal Festu týmto výberom vystihli, čo preferuje aj ich publikum – gitarové plochy s výraznými refrénmi a dosiahnutými výškami speváka Briana Molka z Placebo – rytmickosť modifikovanú skupinou TC v spojení elektroniky samplingov od dvojice Rob Garza a Eric Hilton a živých nástrojov v dominantnom postavení sitary Roba Mayera.
Placebo prišli do Kragujevaca až na druhý pokus, kedy prvý aj druhý koncert sa musel vinou proti pandemických opatrení presunúť, ale odmenou pre trpezlivých fanúšikov bol príchod kapely s novou doskou Never Let Me Go.
Na veľkej LED obrazovke sa objavila expozícia s rozrastrovanými signálmi a úvod, kde kapela poprosila publikum, aby si vypli telefóny a mohli sa nerušene sústrediť iba na hudbu. To sa aj podarilo s rozpoznateľnosťou prvých tónov známych piesní, čo zmiernilo ich obavy a nervozitu z toho, či nevypadli z koncertného tempa po štvorročnej prestávke.
Koncert ubehol rýchlo a hudobníci sa zohrali už po niekoľkých minútach, aby najväčšie hity zahrali s rovnakou ľahkosťou, ako keď na záver vytiahli nečakaný tromf – upravenú verziu Bitter End a Running Up That Hill od Kate Bush, ktorú naspäť na vrchol, dostal seriál Stranger Things.
Placebo zostávajú dôležitým nástupcom osemdesiatkového melancholického soundu The Cure, keď nastolili vlastnú cestu gitarovej a syntetizátorovej hudbe v deväťdesiatych rokoch, ktorej vplyv pretrváva až do dnešných dní.
Fotoreport z festivalu.
Arsenal Fest 2022; 30 jún – 2 júl 2022; Knežev Arsenal, Srbsko, Kragujevac
