autor: Daniel Hevier ml.; autor fotografií: Marek Bučko; interpreti: B-Movie, The Last Days of Jesus; 19.09.2019; Randal Club, Bratislava
Existujú kapely, ktoré sa príliš dlho neohriali na slnku vrcholovej popularity, napriek tomu si ich ľudia zapamätali. Jednou z nich bola a je britská kapela B – Movie, ktorá stojí na kontraste medzi zvukom basgitary Steva Hovingtona a gitary Paula Stathama.
Málokto vie, že práve Paul Statham stojí za niekoľkými najväčšími hitmi v britskej pop music. Za všetky spomeňme napríklad single Here with Me a No Angel napísané pre Dido, Return of the King interpretované Jimmym Kerrym zo Simple Minds, či Fever v podaní Kylie Minoque. Napísať dobrú priamočiaru pesničku sa naučil počas post punkového obdobia. S výraznou rytmikou, jednoduchou harmóniou a melodickým vokálom, ktorý si vie každý zapamätať. Taký bol aj veľký hit Remembrance Day a táto vlastnosť sprevádzala celú neveľkú tvorbu britskej skupiny B – Movie.
V bratislavskom Randal Clube najprv predviedli veľmi konzistentný prejav kultová The Last Days of Jesus. Tá má stabilnú fanúšikovskú základňu, ktorá svojich namaľovaných hrdinov uznáva ako spoľahlivú známku slovenského undergroundu. Umeleckým gestom sa pohybujú niekde medzi jokerovským The Adicts a šansónovým Tiger Lillies s temným gotickým, post punkovým a metalovým soundom. Aj keď sú im vlastné rozličné experimenty s inštrumentáciou, teraz stavili na tradičnejší setlist, s ktorým išli priamočiaro po podstate vecí.
Šesťročnú intenzívnu kariéru reštartovali ešte dva koncertné comebacky, pričom ten prvý trval iba necelý rok. Hoci vyrástli v punkovej komunite, veľmi rýchlo sa premenovali z The Aborted na B-Movie a prijali víziu syntetizátorového zvuku. S príchodom Ricka Hollidaya začala nové éra v kapele, ktorej sa podarilo nastúpiť na rozbiehajúcu sa vlnu post punku.
Ich zvuk však nikdy nebol taký melancholický, ako tomu bolo u Joy Division, skôr viac inklinoval k ich pokračovateľom New Order. Mohla za tým byť aj fascinácia Paula Stathama k ambientnému prejavu Briana Ena a túžbu rozvíjať zvukové textúry či harmonické postupy, ktoré by neboli šablónovité.
Kvarteto Steve Hovington (basa), Paul Statham (gitara), Rick Holliday (klávesy) a Graham Boffey (bicie nástroje) nakoniec celkom slušne zaplnili Randal a pookriali srdce tým, čo majú radi nostalgiu osemdesiatych rokov, no zároveň sa bránia gýčovému zvuku a prejavu. Hudba sa síce v tej dobe zjednodušila, ale čo je dobré, tak môže byť aj jednoduché. Viac nemusí byť vždy viac. Platilo to aj v prípade ani nie hodinového vystúpenia B – Movie.
Koncert bol rýchly a intenzívny. Ubehol bez väčšieho zaváhania, veď také sú aj piesne kapely, ktorá sa nikdy dlho nezdržala na vrchole, ale vedela si získať fanúšikov úprimným a autentickým prejavom. Takým, ktorý bol zrozumiteľný, jasný, stručný a predsa v ňom bolo čosi viac ,než má v sebe obyčajný pop.
