Tento ročník by sa pokojne mohol volať – basgitarové bratislavské jazzové dni. Lebo tento nástroj bol dominantným v každej zostave tohto večera. A predstavili sa tu dve svetové osobnosti basgitarového sveta. Marcus Miller a Mark King Každá s vlastným vnímaním, tohto niekedy podceňovaného nástroja. Veď nie je iba gitara nástroj, ktorý dokáže sólovať. A nacionálne potešil aj basgitarista Eugen Vizvári, ktorý bol členom zoskupenia Finally.
Kráľ kobra útočí
Marcus Miller sa predstavil v zostave komplexných hudobníkov. Veď v kapele mal samých zdatných inštrumentalistov. Trochu nevýrazný bol zo začiatku klavirista, no bolo to dané aj tým, že klavír bol najslabšie nazvučený a jeho register bol tak nevýrazný. Inak si dal zvukár veľmi záležať, aby bola sála dobre ozvučená. Jednotlivé nástroje mali pekný zvuk, nesplývali do seba a vynikla ich sýta farba. Výnimočný výkon podal bubeník Louis Cato, ktorý metafyzicky pôsobil, ako keby tu hral viacruký bubenícky Šiva. Dychová sekcia pôsobila sviežo. Oproti nim nedostali gitarista ani klavirista tak veľký priestor.
Zaujal najmä mladý trubkár Maurice Brown s imidžom rapera, ktorý aj počas odpočinku tancoval, alebo sa húpavo pohyboval. Jeho tón bol v dobrom slova zmysle spätý s mladíckym frajerstvom. Marcus Miller pôsobil počas celého koncertu, ako kobra. Nechal sa kolísať a prítomných ľudí nechal tiež basgitarou priniesť do tranzu, aby potom z neho vystúpil a zaútočil a poštipol razantnými basgitarovými tónmi. V šiestich prekomponovaných skladbách dostal Miller dostatočný priestor. Poriadne prevetral možnosti basgitary ako sólového nástroja, aby potom zase ustúpil do rytmického pozadia. No aj s rytmickými patternami stváral veľké veci. Niekedy zhustene rytmizoval, inokedy ostinátne menil ich pravidelnosť na nepravidelnosť a naopak. Miller balansoval na melodickej a harmonickej hrane. Predviedol, že tento nástroj nemá vo virtuóznom poňatí hranice.
Najsilnejšie časti v skladbách boli preto tie, kde sóloval ako keby hral na gitare. Najenergetickejšou skladbou bola jednoznačne „Blast“! s ktorou sa Miller s Bratislavou rozlúčil. Tá v sebe spájala množstvo inšpirácii od exotického nápevu, tradičného džezu aj džez rockovej fúzie. Mala v sebe veľký orientálny nádych. Práve popevok z „refrénu“ si mnoho ľudí popiskovala a pesnička dokázala, že aj džezmeni môžu mať svoje hity, a nie len spletitú sieť harmonických značiek spájanú do pesničiek.
Je to King!
Viac „pesničkárstva“ predviedli Level 42. Títo Briti majú vo svojej tvorbe džezové prvky, ale ich skladby sú bližšie k funky a popu. Najmä v 80. rokoch slávili so svojim zvukom veľký úspech a podarilo sa im ho preniesť aj do nového milénia. Opäť môžu klasickí džezmeni frflať na zaradenie tejto skupiny (ako to bolo po minulé roky), no je pravda, že podobné kapely ozvláštňujú tento festival. Vďaka nim sa k džezovej hudbe dostane aj širšie publikum.
Kapela zahrala prevažne staré veci a nesústredila sa iba na svoje hitovky. Mark King sa po štvrtej piesni predstavil aj sólovo. Vtedy ho prestali brať kamery a ktovie či to boli kvôli tomu, aby nemohli detailne zaberať jeho techniku na ktorú čakali iní basgitaristi. Inak treba pochváliť režiséra videoprojekcie, lebo po celý večer brala kamera hudobníkov a bolo vidno, že aj kameramani majú dobré uši.
Piesne Level 42 sú poznačené Markovou basovou hrou. Jeho najobľúbenejšou technikou je slapovanie, ktoré dodáva kapele charakteristický a príznačný zvuk. Ten dotvárajú aj svojimi vokálmi. Gitarista Nathan King spolu s klaviristom Mikom Lindupom majú vyšší tenorový hlas, kým Mark ktorý je sólovým spevákom má sýtejšiu barytónovú farbu. Vzájomné splývanie robí vokál Level 42 jedinečný. Tempo ich koncertu bolo kolísavé. Začiatok aj koniec gradoval, no v strede sa našli aj hluché miesta vďaka mierne nevýrazným skladbám. Inak Mark King spolu so svojou kapelou Level 42 (spolu s Mikom Lindupom je jediný pôvodný člen) ukázal, že ani popové skladby nemusia byť zničené džezovým feelingom a aj naopak, že aj džez si môže niekedy dopriať popové vyhrávky. A môže to znieť skvelo.
foto: David / Musicpress.sk
autor:D.H.ml.
