Po Paríži sa Pitchfork Music Festival usadil aj v Berlíne. Počas troch dní zahralo dvadsaťtri interpretov v rôznych lokáciách. Jedným z vrcholov bolo vystúpenie britských Black Midi po boku Crack Cloud a Guerilla Toss.
Pokovidový svet sa po veľkom zatrasení znovu utriasol, aby nanovo prepojil európsky s americkým trhom. V čase, kedy do Európy opäť prúdia americkí interpreti, sa rozhodol túto situáciu využiť Pitchfork Music Festival, ktorý sa každoročne koná v Chicagu pod hlavičkou amerického hudobného magazínu Pitchfork. Od roku 2011 ho médium, ktoré sa orientuje najmä na novú hudbu klubového charakteru, organizuje v Paríži, minulý rok k nemu pribudol Londýn a teraz aj Berlín.
Kto sa ocitne v ich radaroch, tak už niečo znamená v určovaní trendov, alebo dramaturgiu magazínu zaujal novátorským prístupom. Vybrané kapely na berlínskej edícii mali spoločné najmä to, ako rafinovane vedia narábať so zvukom v narážkach na štýlové odkazy z minulých ér.
Kde inde súčasnú hudbu prezentovať než v Berlíne – v meste, ktoré má neochvejnú atmosféru vibrujúcich stien rôznych klubov, industriálnych priestorov či miest možných aj nemožných na živú prezentáciu hudby. Hudba je v Berlíne neoddeliteľnou súčasťou každodenného života a objavovať ju v rôznych smeroch, podnetoch a podobách je pre Berlínčanov samozrejmosťou. Rovnako ako pre hudobných nomádov hľadajúcich neprenositeľné zážitky.
Jedným z nich je cesta do podzemia Betonhalle v kultúrnom priestore Silent Green, kde sa nachádza koncertná sála vystavaná v základoch bývalého krematóriá. Tam bolo jedno z hlavných miest festivalu mestského typu, ktorý spojil úspešné kapely alternatívneho razenia s ďalšími menami na vzostupe.
Začiatok s Guerilla Toss, ktorí fungujú už desať rokov, nahrali päť albumov a tento rok si už strihli aj vystúpenie v KEXP. Svoj čas využili maximálne efektívne, hoci zaujatie a navnadenie publika s tanečným prejavom išlo na úkor ich dynamicky stavaných plôch v štúdiovej tvorbe.
Kanadský ansámbel Crack Cloud je často prirovnávaný k umeleckým kolektívom typu Black Country, New Road, spoločné črty má aj so spomínanými The Comet Is Coming. Skladby vystavané na priesečníku medzi africkou a európskou hudbou interpretované v multikultúrnom kanadskom prostredí.
Ako početnejší ansámbel má veľkú výhodu pri stavaní zaujímavých harmonických motívov, ale nie je vôbec jednoduché sa potom rytmicky zladiť pri rýchlo dynamicky meniacich sa medzihrách. Crack Cloud svoj vzácny prejav neutopili v nerozoznateľnom zhluku, kde svoje sólové pasáže mala aj harfa a saxofón.
Potom už nastúpila najtvrdšie pracujúca kapela v šoubiznise, ako na úvod lampiónovo zaznelo pri predstavovaní Black Midi. Skok z undergroundových vôd na ocenenie Mercury Prize a jednu z najžiadanejších koncertných skupín sa im podarilo za päť rokov – relatívne malý čas. Jednako za tým stojí ich nekonvenčný prístup pri tvorení a následná živá produkcia – v oboch polohách vedia vždy prekvapiť. Berlínsky úvod obstarala wagnerovská téma Ride of The Valkyries a nebola to jediná známa melódia tohto večera. O niečo neskôr odcitovali z filmu Ghostbusters známu melódiu interpretovanú Ray Parker Jr.
Spravili to po svojom, keď nasledovala explózia (ne)riadeného jazzu, noisu, rockových postupov, pričom schematické štruktúry sa v skladbách objavovali iba v návrate do pravidelných rytmov, ktoré Black Midi menili z free jazzovej na rockovú kapelu – uchopené Morganom Simpsonom a basgitaristom Cameronom Pictonom.
Nebáli sa pritom zašpiniť sa o garážový sound, zahmlieť do krautrockového Can v gitarových pasážach Matta Kelvina, zabočiť do progresívnych kingcrimsonovských rytmov, oprieť sa o zornovské saxofónové linky a pritom mať tvrdý no stále o niečo menej priamočiarejší výraz než Idles.
Hlasový rozptyl Geordieho Greepa pokryl hovorené slovo, šansónový feeling, sinatrovské swingovanie lámajúce sa do škrekotavých zappovských až beefheartovských vokálov. Stavať úspech iba na jeho charizme a vokálnom výkone by určite nebolo fér voči ostatným členom, pretože Black Midi určite nie sú kapela jedného muža. Ich úspech spočíva v zohratosti, ovládaniu nástrojov aj hudobnému umu, ktorým vrátili vážnosť rockovej hudby.
Prierez z troch doteraz vydaných albumov – Schlagenheim; Cavalcade (recenzia); Hellfire – ukázal, akou cestou sa budú uberať a že tú cestu bude ešte veľmi zaujímavé sledovať.
Pitchfork Music Festival: Black Midi; Guerilla Toss; Crack Cloud; 05.11.2022; silent green | Betonhalle, Berlín
