Po kovide, po piatich rokoch opätovný návrat do Veľkej Británie, možno posledné veľké turné. Veľa okolností sa zbehlo, aby sa uskutočnil tento výnimočný koncert – nie retro, ale silný zážitok, ktorý zostane navždy v pamäti. Blondie vystúpili v glasgowskej Hydro aréne.
„Ani som nevedel, že majú toľko hitov“. A naozaj táto veta od nezaujatého poslucháča tohto koncertu mierila po zachytení Maria, Shayla, Picture This až po Atomic, ktorá oživila ich kariéru po uvedení filmu Trainspotting.
Na takýto koncert sa chodí zaspomínať, uvidieť niečo, čo ste nikdy nemali možnosť zažiť, lebo vám bolo málo rokov, alebo ste žili na opačnom konci železnej opony. Pripomenúť si časy, kedy Blondie začínali v zatuchnutých kluboch s nezmazateľnou históriou, ale aj keď už boli veľkou štadiónovou kapelou. Odložený koncert bol zároveň návratom do normálneho života aj vo Veľkej Británii – konkrétne v Škótsku, Glasgowe, ktoré je dôležitým miestom hudobného priemyslu. Zároveň išlo o prvú britskú zastávku z ich dvojhodinového koncertného Against the Odds tour.
Kým väčšina predskokanov plní úlohu vyplnenia času, Blondie dali priestor legendárnemu gitaristovi Johnny Marrovi z The Smiths a jeho sprievodnej kapele. Z istého uhlu pohľadu to bolo spomínanie, keď z repertoáru The Smiths vytiahol štyri skladby (Panic; This Charming Man; How Soon Is Now?; There Is a Light That Never Goes Out), ale nezabudol ani na zvyšok svojej bohatej kariéry a okrem toho zahral dve skladby z nedávno vydaného Fever Dreams. Určite nejde o odpísaného hudobníka, dôkazom čoho je aj dobre prijatá novinka, v ktorej kĺže medzi riffmi britpopu a durovej melanchólii naťahovanej gitarovými tónmi do syntetizátorových plôch ako v titulnej Spirit Power and Soul.
Tento zaiskril spomienkami už pri úvodnom nástupe Blondie so singlom X Offender – návrat k ich punkovým koreňom, kedy začínali v roku 1976. Na pódiu sa objavila iná kapela než tá pred takmer päťdesiatimi rokmi. Samozrejme, nesmela chýbať speváčka Debbie Harry, okolo ktorej je vystavené celé fluidum jednej éry, lenže zo zdravotných dôvodov (srdcová arytmia) nebol prítomný spoluzakladateľ Chris Stein, ktorého však nahradil rovnako zaujímavý hudobník – Glen Matlock (Sex Pistols).
Hlavné gitarové linky zaujal Tommy Kessler. Pri ňom je zaujímavé to, že je klasicky vyškoleným gitaristom hrávajúci aj na divadelnom Broadway, kedy latino a flamenco rytmy si neskôr doplnil sólami od Eddieho Van Halena. Príslušnosť k punkovej subkultúre dal najavo čírom zafarbeným namodro. Gitarové vyhrávky (tlmené popovým zvukom) mu išli zľahka, čo poslucháč vycítil najmä v obľúbenej Atomic, ale aj v ďalších podfarbených melódiách, ktoré rytmicky podoprel druhý gitarista Andee Blacksugar a harmonicky na klávesoch Matt Katz-Bohen.
Hymnickosť a údernosť udávali dobre nazvučené bicie Clema Burkeho – dlhoročného bubeníka Blondie s občasnými zastávkami u The Ramones, Eurythmics, Iggyho Popa, Pete Townshenda, ktorý udržiaval po celý čas typický rockový drajv aj akcent na druhú a štvrtú dobu s decentnými prechodmi v popovejšom sounde. Všetky oči sa však upierali na Debbie Harry, ktorá je jednou z posledných aktívne pôsobiacich ikon z tejto éry. Máme tu síce Iggyho Popa, no on nikdy, až na pár výnimiek, neprenikol do viacerých štýlov či komerčných rádií.
Už pôvodný názov kapely Anjel a had, ako keby vyjadroval speváčkinu povahu – nevinný pohľad a rebelantské správanie. Namiesto plazenia sebavedome vykročila smerom k rockovým hviezdam, kedy plynulo prekračovala hranice punku a novej vlny, diska a hiphopu, reggae aj funky, bez toho aby kapela strácala vo veľkom aj pôvodných fanúšikov. Dnes vo veku sedemdesiatsedem rokov sa na scéne pohybuje síce už trochu kostrbato, niekedy jej ušiel aj vyšší tón, ale tá charizma nevymizla, farba hlasu nevychladla a elektrizujúci náboj z každého jej príhovoru ešte viac nabil naplnenú glasgowskú halu.
Ani v takejto monštruóznej sále, hoci architektonicky zaujímavej s dobrým komfortom a nie až tak zlou akustikou, nevymizla tá atmosféra, ktorú niekedy pochová vlažný až vláčny výkon veľkých hviezd, čo sa v tomto prípade vôbec nestalo. Vkusná projekcia premietala obrázky z pripravovaného grafického románu zo života kapely v štýle popartu striedané so zábermi z New Yorku – toho starého dobrého a už takmer neexistujúceho, v ktorom žili rozliční umelci, avantgardní tvorcovia, výstrední a excentrickí čudáci, outsideri a všetci tí, ktorí tvorili atmosféru umeleckej bohémy, ktorá ovplyvnila nielen celý hudobný priemysel, ale aj módu, dizajn, filozofiu – celé popkultúrne smerovanie 20. a 21. storočia.
A Blondie boli neoddeliteľnou súčasťou tohto koloritu, aj keď sa z toho v istom momente vymanili. Napriek statusu rádiových hviezd pomáhali aj mladším kolegom, alebo inej nastupujúcej subkultúre – hiphopu, či kultovému klubu CBGB, keď im hrozil koniec pod tlakom developerov. Práve zábery z dnes už neexistujúceho najslávnejšieho newyorského kultúrneho stánku najviac dojímali s odchodom nenahraditeľných postáv ako Joey Ramone, Lou Reed, John Berry, Adam Yauch, Stiv Bators a mnohých ďalších. Nostalgický povzdych s kapelou, ktorá ešte stále funguje.
Aká je farba – farbitosť Blondie? Dynamická aj snová, energická aj splínová, punková aj novovlná, mainstreamová aj undergroundová – tento kolorit dokázala kapela počas celej svojej kariéry striedať s takou prirodzenosťou, že nepohoršovala ani svojich najvernejších fanúšikov. A že sa im to podarilo ustáť bez straty vlastnej identity, bolo možné zažiť a precítiť aj v glasgowskej hale na ich možno poslednom veľkom svetovom turné.
Koncert setlist:
• X Offender
• Hanging on the Telephone
• Sunday Girl
• Picture This
• Mother
• Fade Away and Radiate
• The Tide Is High
• What I Heard
• Atomic
• (I’m Always Touched by Your) Presence, Dear
• Shayla
• Union City Blue
• Long Time
• Rapture
• Maria
• Dreaming
• Heart of Glass
• Prídavky:
• No Exit
• Fragments
• Call Me
• One Way or Another
