Už sme to načrtli viackrát. Bratislavské jazzové dni sa snažia omladnúť. Musia. Interpretov klasického jazzu pomaly ubúda, ich honoráre sú čoraz väčšie, navyše stavať dramaturgiu na stále opakujúcich sa menách môže byť zradné. Našťastie organizátori prinášajú mená, ktoré síce môžu dráždiť ortodoxných fanúšikov, ale prinášajú k sebe mladé publikum.
Každoročne zažívame tieto pocity veľmi intenzívne. Chladná budova petržalskej Incheby sa zrazu po vstupe do koncertnej sály mení na niečo honosnejšie. Pociťujeme radosť z trojdňového jazzového sviatku, hrdosť, že aj na Slovenská máme podujatie s medzinárodným renomé. Každoročne sa tešíme ako pocítime kreativitu, fantáziu, súdržnosť a multikultúrnosť. Práve posledne zmieňované slovko sa stáva príznačným aj pre naše „džezáky“. Už to nie je len oblasť angloamerického jazzu, ale do popredia sa dostávajú aj ďalšie kultivované scény, napríklad z juhozápadnej Ázie. Izraelský kontrabasista Adam Ben Ezra priniesol na festival pojem looping, ktorý je vo svete bežný, ale niektorí návštevníci BJD ho mohli vidieť a počuť naživo po prvýkrát. Iste mnohí hudobníci to robia lepšie a originálnejšie než Ben, avšak on to však postavil práve na svojej virtuozite. A zároveň na sebe ukázal príklad modernosti súčasnej mladej generácie jazzových hudobníkov, ktorá nepotrebuje veľké médiá, aby sa dokázala presadiť. Stačí im na to platforma Youtube.
Diplomatické vzťahy sa naďalej udržujú aj so zvyškom Európy, v tomto dlhé roky úspešne fungovala kooperácia s Francúzskom. Tento rok odtiaľ nikto nevystúpil, ale organizátori dali priestor ich susedom z Talianska, odkiaľ pochádza aj známy trubkár Enrico Rava. Ten má na svojom konte viac ako štyridsať albumov a jeho repertoár je tak značne široký. V Bratislave vystúpil spolu so sprievodnou kapelou, na čele s Gianlucom Petrellom, aby spoločne predstavili skladby z aktuálnej dosky Wild Dance.
Veľa sa očakávalo od „Princovej basgitaristky“ Nik West, ktorá nakoniec predviedla dynamické, energické a pulzujúce groove zabalené vo funk aranžmánoch. Zveličene by sme mohli povedať, že Nik je pre mladú generáciu basgitaristov tým, čo pre gitaristov vo svojej dobe Jimi Hendrix. A s legendárnym hudobníkom ju spájala aj prezentáciu na javisku. To, ako bola zosúladená so svojím nástrojom, ako s ním „tancovala“, ako sa dotýkala každej jeho časti. Bravúrne a zábavné.
Východoeurópsky prvok sa objavil u slovenskej interpretky Jany Bezek, ktorá nachádza inšpiráciu v modálnom jazze. Bezek študovala hudbu v Poľsku, odkiaľ si priniesla nielen nové zážitky, nový pohľad na hudbu, ale predovšetkým nových spoluhráčov. Na festivale predviedla koncert založený nielen na emotívnej harmónii, ale aj na úprimnej radosti z toho, že mohla vystúpiť na hlavnom pódiu.
Všetky doteraz zmienené vystúpenia síce mali v sebe prvok improvizácie, ale koncert postavený iba na tomto momente priniesli Jiří Stivín a Miroslav Vitouš, ktorí si zahrali spolu v Bratislave po štyridsiatich rokoch. Hnacím motorom ich improvizácie sa stali viaceré známe štandardy, ako napríklad Autumn Leaves. Tému mnohokrát modifikovali, odbočili z nej, ale zakaždým ju divákom pripomenuli. Poslucháči potrebujú akési uchopenie, nevadí im, keď sa v ňom stratia, pretože vedia, že sa bezpečne do tonálneho uchopenia vrátia.
Hnacím motorom ich improvizácie sa stali viaceré známe štandardy, ako napríklad Autumn Leaves. Tému mnohokrát modifikovali, odbočili z nej, ale zakaždým ju divákom pripomenuli. Poslucháči potrebujú akési uchopenie, nevadí im, keď sa v ňom stratia, pretože vedia, že sa bezpečne do tonálneho uchopenia vrátia. Predstavenie nebolo založené na forme, ale skôr na zvukovej zložke. Vitouš kreoval na kontrabase nesmierne zaujímavé zvuky a to v krkolomných, náročných polohách, Stivín zase ohromil pri frázovaniach prácou s dychom.
O čosi kontrastnejšie narábali s melódiou a harmóniou manchesterské trio GoGo Penguin. Žiadne veľké intervalové skoky, žiadne priepastne rozdiely medzi hlavnými a bočnými témami. Naopak, to čo na poslucháčov emocionálne najviac pôsobí, by sa malo podľa nich neustále vracať. Je to vôbec ešte jazz? Odpoveď dal samotný koncert, keď sa hudobníkom dostalo fenomenálneho prijatia aj zo strany tých, čo mohli predtým pochybovať.
Bratislavské Jazzové Dni boli aj tento rok tanečné. O tento charakter sa postarala kubánska formácia Tiempo Libre, ktorá svojím temperamentom roztancovala bratislavskú Inchebu, keď vo svojom repertoári ponúkli okrem autorských skladieb aj známe prearanžované latinské hity ako napríklad Guantanamera, i prvá dáma elektroswingu Cara Emeralda, ktorá sa aktualizovaním swingu priradila k takým menám ako Parov Stelar či Goldfish. Hudobné zážitky z Bratislavských Jazzových Dní koncentrované do troch dní sú dávno za nami. Sme radi, že sme sa v spomienkach opäť vybrali na náš najúspešnejší jazzový festival, ktorý dostal nový impulz a môže tak osloviť ešte väčšie generačné spektrum hudobných priaznivcov. BJD omladli a to je pozitívnou správou.
