Dramaturgia tohtoročného Colours of Ostrava mala hlavu aj pätu. Mala svoj cieľ, určenie aj zámer. Po štvrtkovom zdivočení s post rockovými Mogwai a izraelskými Infected Mushroom a piatkovým psychedelickým besnením a vokálnym famóznym predstavením Anthonyho Hegarta a čiastočne aj Bobbyho McFerrina prišiel rad na charizmatické pesničkárky.
Ešte predtým svoje pódiá obsadili chilský rastaman Quiqe Neira zo svojou sprievodnou kapelou Najavibes, afropopová soulová senzácia z Kene Sauti Sol, bigbítový Michal Prokop a jeho Framus Five, či neúnavná veselo absurdná partia Mňága a Žďorp.
Petr Fiala pojal hodinový koncert, ako pestrofarebný karneval a pretože často hrávajú skúsil koncert ozvláštniť v podobe širokej interpretácie s množstvom hostí. Zazneli tak skladby, ktoré bežne nehrávajú, ale v „mňágackom“ archíve majú dôležité miesto. Skoro každá skladba mala svojho hostiteľa. Človeka, ktorý jej vdýchol kus svojej duše, no pritom nezabudol zanechať pôdorys veselého blues rockového bigbítu, ktorý je tak typický pre Mňágu a Žďorp. Petr Fiala veľa rozprával. Hovoril o skladbách, súkal zo seba príbehy a rôzne zákulisné zaujímavosti. Aj kvôli častému prerušovaniu nemal koncert spád, ale tie najväčšie hity, ako „Goin ´n blind“, či „Matahari“ boli v rýchlej rockovej verzii, aby tanečne napumpovali ostravské publikum. V tých menej známych si dovolili viac improvizovať na blues rockovej hranici.
O jedno z najväčších prekvapení tohtoročného Colours of Ostrava sa postarala dánska elektro progres rocková skupina Euzen. Ak si niekto myslel, že mu je tá dredatá slečna s chladným severským kúzlom známa nemýlil sa. Maria Franz vystúpila v 
Ostrave v roku 2010, ako sprievodná tanečníčka kapely Valravn. Málokto vtedy tušil, že už vyše roka má na svete svoju debutovú dosku. Klobúk dolu, že za necelé tri roky od tohto albumu dokázala vypilovať svoj prejav do tak nádhernej podoby. Vo veľmi počúvateľnej, vo veľmi estetickej, vo veľmi tajomnej a veľmi hudobnej. A veľmi originálnej. Euzen kombinuje zvuk exotických nástrojov (akými sú čínske citary) s gitarovým vznášaním, klavírnym pohladením a triphopovým dunením. Mariin vzdušný hlas sa prelínal s efektmi z laptoopu, akoby šepkala do dutého stromu ktorý chce odpovedať na zmysel života. Jej spoluhráči sú erudovaní muzikanti s citom pre progresívnu elektroniku, rock aj vážnu hudbu. Preto z toho nebol hudobný guláš, ale príjemné vyvetranie z každodennosti.
Kým v druhom „Colours dni“ bol kontrast medzi Bobbym McFerrinom a Anthonym Hegartom, sobotňajší deň dozrel v pomyselnom súboji medzi ZAZ a hviezdnou Alanis Alanis Morissette. Šarmantná francúzska dáma vyhrala rozdielom triedy.
Nástupkyňa Edith Piaf z ktorej už teraz vyrástla veľká dáma s väčším sexepílom a sebavedomím než malo vrabčiatko z periférie, Ostravu očarila. Otázky, či sa hodí na veľké pódium boli vtedy nepodstatné. Stačil iba okamih a ocitli sme sa v Paríži na prelomu dvadsiatich a tridsiatich rokov. Parížske veľtrhy, malé kaviarničky, talentovaní umelci na ulici a všadeprítomná vôňa syra a vína. A zvuk šansónu, tanga, gipsy džezu a swingu. Medzi nevinnou, neskazenou a šibalskou ZAZ a ostravským davom preskočila iskra. Koncert ZAZ – u mal šmrnc a šarm. Francúzska slečna sa počas neho pokúšala prihovárať aj češtinou. A neboli to iba obligátne frázy, ale naozajstný príhovor zo srdca. Neskôr vyzvala odvážlivcov, ktorí vedia dobre po francúzsky, aby jej šli tlmočiť. A s pomocou svojej novej „prekladateľky“ uviedla Ostravu do Paríža minulosti s jeho atmosférou. V tomto výlete bolo viac francúzskosti než je vo všetkých Eifelovkách, Notredamoch a Moulin Rougoch v turistických bedekroch. Atmosféra zachytenia pravého Parížu bola v tej chvíli v Zaziných pocitoch.
Večer sa mala predstaviť Alanis Morissette, ako jedna z hlavných hviezd tohtoročného Colours of Ostrava. Prvotné viac minútové čakanie by sa dalo ospravedlniť, ale chlad sršiaci z Alanis bol už záhadou. Únava? Vyčerpanosť? Ľahostajnosť? Táto pesničkárka bola vždy cenená pre svoju energickú tvorbu. Ale kam sa podela tá energia? Bola asi všade inde, len nie na javisku.
Alanis sa určite obklopuje výbornými muzikantmi, ale ani oni neboli vo svojej koži. Gitarové pasáže nudili, bicím chýbal povestný rockový drajv a o zvyšku škoda hovoriť, lebo ste si ich jednoducho ani nevšimli. Samotná Alanis pôsobila viac než chladne. Chýbala jej empatia s ľuďmi, ktorí boli na ňu zvedaví a ktorí majú radi jej pesničky. A keď zazneli pesničky „Everything“ , „Thank you“, či skladba „Ironic “ ktorá je jej najväčším hitom ani vtedy neprišli zimomriavky. Bolo jasné, že tento koncert je zabitý. Absolútne zbytočným. Stal sa z ďalšou premrhanou šancou. Ďalšia hviezda, ktorá vychladla a svoju hudobnú minulosť odignorovala. Možno si bola Alanis aj toho sama vedomá, lebo po skončení iba zdvorilo poďakovala a ako malá školáčka utiekla zo scény. To bol jediný šarmantný moment celého koncertu. Možno to, že patrí k najpredávanejším ženám hudobného priemyslu poznačilo v jej zrelom veku aj jej prístup k hudbe.
Našťastie Alanis neuzatvárala tento večer. Boli tu ešte Animal Collective. A tí vynahradili zážitok, ktorý Alanis tak trestuhodne premrhala. Animal poskytli džungľový a vesmírny rock s množstvom trblietajúcich sa efektov vo vizualizácii. Bol to rovnako strhujúci zážitok ako pri Flaming Lips, ale hudobne strnulejší a pomalší. Pri Animal Collective ste museli pozorne načúvať a viac sa sústrediť na ich rockovú postmodernu. Psychadelický prídel folku, minimalizmu a netradičného popu súkali do ľudí po malých častiach, ktoré sa zmiešali do jedného celku aby spolu vybuchli ako super nova. Po skončení koncertu lákalo pozrieť na tmavú oblohu s hviezdami a spýtať sa z ktorejže planéty k nám Animal Collective vlastne prišli…
text/foto: Daniel H.ml. / Musicpress.sk
foto: Mňaga a Žďorp /Petr.P. http://www.colours.cz
foto: stage dúha : Lukas osvald / Musicpress.sk
