Na poslednú chvíľu sa uskutočnilo turné k dvadsiatemu výročiu fenomenálnej sesterskej skupiny CocoRosie. V sprievode sláčikového kvarteta zahrali v pražskej Archa + svoje známe piesne v akustických aranžmánoch.
Last minute – takto by sa dal nazvať nápad freak folkovej avantgardnej formácie CocoRosie zorganizovať turné Come Find Me k svojmu dvadsiatemu výročiu. Myšlienka to bola veľmi odvážna, keď uvážime aj ich zámer prearanžovať piesne do akustického podania v kombinácii so sláčikovým kvintetom. Turné odštartovali vo Švajčiarsku, v meste Bazilej, kde hrali v parku pre miestnu nadáciu. Do Prahy sa vrátili do obľúbeného miesta, ktoré medzitým zmenilo názov na Archa +
Dvadsať rokov dozadu sa svet dozvedel, že existujú sestry Sierra a Bianca Casady, ktoré tvoria odvážne a odviazané piesne nemajúce žánrové hranice. V tom čase vyrukovali s debutom La maison de mon reve, na ktorom veľmi nekonvenčne a odvážne reflektovali tradíciu amerického pesničkárstva v žánri tzv. freak–folku.
Nie náhodou stál pri tomto „hnutí“ aj pesničkár Devendra Banhart, keď sa celá táto generácia vrátila ku koreňom tvoreniu piesní (melódií), ale iným spôsobom. Často naivným až detinským, pričom využívali napríklad detské hudobné hračky, čo vyvolávalo podobnosť s psychedelickou vlnou sixties, v ktorej sa používali aj detské riekanky.
Ich príbeh je tiež fascinujúci – vyrastali v umeleckom no nie príliš zdravom prostredí. Po smrti mamy sa ich osudy prestrihli a dlhých desať rokov sa spolu nerozprávali. Potom prišlo uzmierenie a začali spolu znovu hrávať. Svoje rôznorodé talenty – Sierra bola opernou speváčkou a divadelná herečka, Bianca poetka, výtvarníčka – prepojila láska k divadlu. To je vidno aj na ich vystúpeniach, ktoré sú tak trochu kabaretom, tak trochu divadelným, koncertom, performance aj happeningom.
Úvod pražského koncertu začal sláčikovým entréé, ešte bez CocoRosie. Niektorí zostali zaskočení, hláška „poďme na pivo, táto predkapela ma nezaujíma“, mohlo ísť od zmäteného chlapíka, čo vôbec nevedel na aký typ koncertu išiel. Je zaujímavé, že v jednom rozhovore CocoRosie spomínali, že sú to práve muži, ktorí potláčajú svoje emócie. Nevedno, či si takto ventilujú boľavé jazvy, či neschopnosť ukázať pravé city, ale každopádne sa to po krátkom čase v sále upokojilo.
Na koncerte zaznel prierez nielen zo starších albumov ako Grey Oceans (Fairy Paradie; Undertaker), La maison de mon rêve (Good Friday), Noah´s Ark (The Sea Is Calm, Beautiful Boyz), Tales of a GrassWidow (Child Bride, Villain), ale aj z poslednej dosky Witch Hunt (rovnomerná skladba).
Nové aranžmány dali týmto skladbám spojovací mostík a zároveň iný pocit než dávali pôvodné beaty či bicie nástroje. Je zaujímavé, že zostava a tým pádom aj aranžovanie sa počas turné zmenilo, keď na koncerte v amsterdamskom Muziekgebouw zahrali so sláčikovým kvartetom, klávesmi a saxofónom.
V Prahe bolo všetko intímnejšie a aj snaha o náznak o tanečnejšiu podobu bola eliminovaná. Melancholické vzopätie však neprekážalo a publikum sa na to po nejakom čase naladilo a takmer v totálnej tme – iba pri rozsvietení na koncoch skladieb sa niektorí jedinci presunuli o kúsok bližšie alebo išli na bar.
O tú náladu sa postarali predovšetkým Sierra a Bianca – dva hudobné protipóly, ktoré sa dopĺňali, striedali, ale aj konfrontovali. V ich prejave sa stieral rozdiel medzi operou, kabaretom, popom a bolo takmer okamžite identifikovateľná chémia, ktorá medzi nimi prebiehala. Na záver treba ešte vyzdvihnúť promotérsku odvahu agentúry Rachot, bez ktorej by tento výnimočný emočný zážitok nebol sprostredkovaný.
