Nie, nebude to tradičná reportáž radového fanúšika, ani blahosklonný náhľad cez prizmu insidera. Budem sa snažiť o pohľad diváka, ktorý si po rokoch odstupu prišiel pozrieť kapelu, ktorá tak zásadne stála pri generácii mileniálnych metalistov – teda nás, ktorí sme začali tvrdú gitarovú či extrémnu hudbu vnímať na prelome tisícročí.
Nie, nebude to tradičná reportáž radového fanúšika, ani blahosklonný náhľad cez prizmu insidera. Budem sa snažiť o pohľad diváka, ktorý si po rokoch odstupu prišiel pozrieť kapelu, ktorá tak zásadne stála pri generácii mileniálnych metalistov – teda nás, ktorí sme začali tvrdú gitarovú či extrémnu hudbu vnímať na prelome tisícročí.Okrem obskúrnej a skutočne radikálnej škandinávskej scény sa v 90.rokoch objavila na obzore aj britská skupina Cradle of Filth, ktorá žáner pojala romantickejším spôsobom. Sobotňajší večer patril sprvoti Portugalcom Moonspell . Kapela z exotickej metalovej destinácie si na scéne drží už vyše štvrťstoročie zvučné meno. Úvodné piesne koncertu kopírovali poradie aktuálneho albumu s prostým názvom 1755. Album je koncepčným rozprávaním o ničivom zemetrasení, ktoré 1.novembra roku 1755 zasiahlo Lisabon. Osobitý ráz dodávala hudbe aj rodná portugalčina komunikatívneho lídra Fernanda Ribeira.
K prvým dojmom patril výborný zvuk a do krajnosti sa plniaci priestor MMC značil, čo nás ešte len bude čakať pri headlinerovi večera. Vrúcne prijatie publika bolo opätované energickým a dravým vystupovaním celej kapely, ktorej nebolo čo vytknúť. Aj keď Moonspell koketujú s ponurou gotickou paletou, cítiť z nich temperament a celkovo pozitívne vyžarovanie. Na celkový výraz malo veľký vplyv aj pódiové vystupovanie, ktoré bolo koncipované ako show s dôrazom na kulisy, rekvizity a všetko „nehudobné“, čo k pódiovej scéne patrí. Medzi inými zaznela aj pieseň Alma Mater – hitové dedičstvo z debutového albumu Wolfheart (1995) a na úplný záver skladba Fullmoon Madness. Energické, priamočiare, efektné a ľudsky hrejivé. Presne také bolo sobotňajšie vystúpenie Portugalcov Moonspell.
Ostré hrany black metalovej poetiky sa Cradle of Filth snažili od začiatku kariéry pretvárať na svoj obraz. Symfonické prvky ghotic metalu a s ním spojený vizuál, silná death/thrashová rytmika či heavy/speed metalová melodika vytvorili kult, ktorý pretrval do dnešných dní. Kult tak silný, že preveril kapacitu priestorov MMC až za jej limity. Strhujúci úvod sa niesol v tónoch a unisono rytmických „salvách“ piesne Gilded Cunt z albumu Nymphetamine (2004).
Naozaj pôsobivé, ako dominantne sa Cradle of Filth zmocnili tlačiaceho sa obecenstva. Malo to však jeden háčik. Ohúrenie sa (aspoň u mňa) pominulo, a čoskoro aj nádej v lepší zvuk. Valiaca sa rytmika spolu so spevom deklasovali dvojicu gitár. O to nepríjemnejšie bolo počuť to, na čo ma mnohí vopred upozorňovali. Dani Filth až šokujúco nepresne kolísal vo frázovaní. V rýchlych pasážach nestačil, nech sa snažil akokoľvek. To, že niekde netrafil svoj signatúrovaný „krik“, by vadilo najmenej. Ako sa pozerám navôkol, všetky moje „uštipačné“ pripomienky, ktoré si formulujem za chodu miznú v hluku a bezpodmienečnej oddanosti hlavnej hviezde večera.
Overené hity (Beneath the Howling Stars, Bathory Aria, Dusk and Her Embrace, Her Ghost in the Fog…) strieda prierez skoro celou diskografiou. Do pozornosti by som dal posledný album Cryptoriana – The Seductiveness of Decay, z ktorého zaznel aj singel Heartbreak and Seance.
Ten bol pre mňa dôvodom pripomenúť si po rokoch, aké je to ponoriť sa do gýča a hororovej maniery. Verím, že to mohlo byť fajn, no podmienky dnes zohrali svoje. Opäť sa obzerám navôkol a vidím, že skalní fans vedia odpustiť mnohé.
