Daniel Landa – Vozová hradba 2012, 10.02.2012, Bratislava – Štadión Ondreja Nepelu
Povolaním hudobník, režisér, pretekár, producent a rebel. Landa by polarizuje spoločnosť , ako málokto. Jeho skladby majú dušu a jeho hudba príbeh. Ako hudobný server by sme sa mali venovať predovšetkým hudbe než politickým názorom. No v Landovom prípade sa to asi obísť nedá. Je isté, že Landa sa opäť viac radikalizuje. Možno to iba súvisí s neistotou doby, keď vo svete aj u nás prebiehajú rôzne demonštrácie.
Koncert začal bez predkapiel, čo je väčšinou istejšia voľba, lebo predkapely nemávajú patričnú úroveň, alebo dostatok priestoru na svoju prezentáciu a bývajú potom v „hudobnom strese“. Príchod Daniela Landu bol medzi ľuďmi dlho očakávaný a je škoda, že sa mu nepodaril démonicko – atmosférický vstup, ktorý ho sprevádzal na minulých turné, zvlášť na Vltava Tour. Bolo to ovplyvnené aj dramaturgickou výstavbou koncertu, keďže „Vozová hradba“ začala rovnomernou pesničkou, ktorá ma punkový nádych (v zmysle hudby).
Už druhá skladba „Chlapeček z periferie“ potešila priaznivcov Landovho debutového obdobia. Z albumu „Valčík“ zahral aj
rovnomernú skladbu v zaujímavom trojštvrťovom rytme, ktorý vie navodiť tanečnú náladu, ale aj pochodovosť. Viaceré skladby, ktoré odprezentoval mali v sebe nádych pochodového drajvu. Súviselo to s tematikou, lebo Landa zaspieval viacero skladieb s vojenskou témou („Muži s padáky„; „Pozdrav z fronty„; „1938„; „Nad Afghanistánem„; „Ona„).
Nie je vôbec ľahké dostať Landove pestré aranžmány na koncertné pódiá. Je to výzva, keďže jednotlivé skladby môžu vyznieť naživo vždy v inej „farbe“. Záleží to aj na výbere muzikantoch, ktorých Daniel Landa zoberie na turné. Landa nemá stálu skupinu a často mení svojich koncertných spoluhráčov. Podobne, ako na Vltava Tour aj tu bol najhlavnejšou postavou z jeho hudobníkov gitarista. Bol najaktívnejší, aj keď na Tomáša Varteckého z Vltava Tour nedosiahol výrazom hry, ani charizmou.
O Landovom spievaní naživo sa už dlhé roky vedú diskusie. Nie je vôbec verejným tajomstvom, že Daniel Landa nikdy nepatril k spevákom zo silným hlasom. A živé vystúpenia ho najviac predzradujú . Landa často nevystupuje, preto mu veľmi chýba koncertná prax. Jeho hlas rýchlo „zostarol“ a počas bratislavského koncertu mu niekoľko krát zlyhal. Najlepšie vyznel Landov hlas v pomalších skladbách najmä v pesničkách „Tajemství“, či „Pozdrav z Fronty“. Naopak svoj najväčší tromf – rýchle presné úsečné frázovanie, ktoré počuť na štúdiových nahrávkach, nezvládal v rýchlosti. Šiel do toho statočne, ale na „rýchlych zatáčkach“ sa „pošmykol“. Občas Landa šiel do prílišnej hĺbky, napríklad v skladbe „Třista z místa“, čo pôsobilo neprirodzene.
Landov šarm však tkvie v niečom inom, než v dokonalom speve. Je o komunikácii, o interpretácii, charizme a šarme osobnosti. Vie strhnúť davy, rozprávať pútavo a zanechať aj určité posolstvo. Daniel počas koncertu komunikoval s publikom a mal tri dlhšie príhovory. Boli plné obáv, nádejí, rozhorčenia, odpúšťania, pokory, aj hnevu. Naj emotívnejšie z nich vyznelo osobné vyznanie a dlhoročné ospravedlnenie, po ktorom sa mu možno uľavilo, keď priznal svoje dávne nelichotivé označenie o Slovákoch. Ako ospravedlnenie a zadosťučinenie, zmenil následný text skladby „Čech“ na slovenský ekvivalent, no vyznelo to trochu komicky, lebo sa to tam frázovito nehodilo. Landa sleduje aj aktuálny vývoj na Slovensku, čo potvrdil v tejto skladbe, keď pridal „Gorila tu léta, slovenskou zem okupuje“. Koncert mal dynamický spád, ale príhovory ho trochu brzdili. Ale bolo zaujímavé, že Landa počas rozprávania mal natienené aranžmány prichádzajúcich pesničiek.
Príhovory na jednej strane pridali ľudskú stránku, no na druhej spomaľovali spád deja. A pridali otáznik nad ďalším smerovaním Daniela Landu. Kam bude kráčať jeho ďalšia tvorba? Bude sa viac venovať osvetovým rôznym projektom, alebo pochopí a ešte viac uchopí svoj skladateľský potenciál?
