Americko-venezuelský pesničkár Devendra Banhart predstavil vo viedenskom Globe Wien – Marx Halle svoju najnovšiu nahrávku. Urobil to spôsobom svojím vlastným – veľa rozprávania a hranie sa s publikom. Na dve hodinky sme sa mohli stať súčasťou zvláštneho a humorného banhartovského sveta.
Po štyroch rokoch vydal nový album Flying Wig, ktorému venoval nové turné, s ktorým zavítal aj do susednej Viedne. Unikátne priestory Globe Wien – Marx Halle, navrhnuté na základoch historického shakespearovského divadla s viktoriánskou atmosférou no s moderným dizajnom, disponujú komfortom divadelného zázemia. V takmer naplnenom hľadisku zostalo zopár miest voľných, aby aj Viedeň pripomenula, že stále nie sú návštevnosti koncertov v úplnom poriadku.
Úvod obstaral berlínsky projekt John Moods, za ktorým stojí Jonathan J., s popovými piesňami v trojhlasoch. Zaujímavosťou je, že album The Essential, John Moods nahral iba na iPhone počas výletu po Európe v roku 2019. Bolo vidno, že si trojica hudobníkov užíva každý okamžik na javisku a podľa prijatia zo strany publika, by to nemuselo byť ich posledné turné, ale pokúsia sa preraziť v menších sálach.
Po krátkej prestávke prišiel na javisko Devendra Banhart s početnou sprievodnou štvorčlennou kapelou. Z úspešného amerického a kanadského turné sa tak presunul do Európy, kde bude opäť hrať až na konci leta roku 2024. Nový album má byť posun v jeho pesničkárskom prejave, ktorý chce viac zelektronizovať.
Túto zmenu urobil so stálou kapelou, ktorá dodáva jeho veľmi prirodzenému prejavu ešte väčší drive. Medzi gitarové a basgitarové linky výrazne prenikali syntetizátorové plochy – v tomto smere je jeho súčasná hudba diametrálne odlišná od toho, čo robil na koncertoch medzi rokmi 2005 (Paris, Concert Sauvage) až 2013 (Glastonbury).
Jeho optimistický smútok naladil zvyšok spoluhráčov a medzi aj počas piesní komunikoval s publikom láskavosťou aj s iróniou. Sú hudobníci, ktorí sa držia svojej role a potom sú tí druhí – čakajúci na každý podnet a interakciu, v ktorých sú stále autentickí a prirodzení. Banhart sa vedel chytiť aj vlastnej chyby, kedy namiesto pomenovania priateľ freund vytvoril slovíčko freusch ako skomoleninu zo slov žaba a priateľ, s čím publikum zabával po celý večer, až nakoniec z toho vznikla improvizovaná skladba Freusch.
S rovnakou ľahkosťou sa vracal do svojej hudobníckej minulosti (Carmensita; Mi Negrita; Seahorse) a ešte ľahšie medzi tým prekračoval svoj tieň do nových temných piesní. Vyše dvadsaťročná kariéra nazbierala vplyvy nielen freak-folku, ale aj bluesu, hispánskej hudby, swingu, psychedelického folku aj folk rocku. Vďaka pestrým a pohromade držiacim aranžmánom z toho nebola iba kolekcia rôznorodých piesní, ale zaujímavé spojenie aj vďaka zvyšku kapely, ktorá nebola v úzadí – gitarista H. Hawkline, ktorého waleský pôvod neušiel Devendrovým poznámkam.
Devendra Banhart nemá ten najsilnejší spevácky prejav. Napriek tomu prenikla do celej sály jeho príjemná farba hlasu, strácajúca sa v šepote a naberaná na intenzite v nespútanej radosti zo života. A tie môžeme objaviť v tých najobyčajnejších veciach – niekedy aj v tých najťažších a najsmutnejších.
