Každoročne ideme na trenčianske letisko zažívať nové zážitky. Napriek tomu, že mnohých umelcov sme už videli na inom mieste, tu ich máme zasadených v inom kontexte. Poctivá príprava nám umožňuje dobre sa zorientovať v bohatom programe, až na mieste prichádza k tomu rozhodovaniu pozrieť si celý koncert, alebo sa po pár piesňach či taktoch presunúť k ďalšiemu stagu. Zvykne sa vravieť, že Pohoda je taká, ako si ju sami vyskladáte, čo ovplyvní aj vaše prežívanie nášho najväčšieho a najlepšieho festivalu. Takto sme ju vnímali tento rok my.
Po troch rokoch sa uskutočnila Pohoda (fotoreport) vo svojom obvyklom formáte. Areál trenčianskeho letiska je pre pravidelných návštevníkov dobre známym, a predsa bol pohyb po ňom akýsi inakší. Mnohí si už odvykli od festivalového tempa, kroky boli akési ťažšie, uši zaľahli už po prvom dni, chrbát po noci v stane pobolieval, psychika po emočnom vypätí doľahla tiež, ale všetko bolo tak jasné, keď hrala hudba, tancovalo sa, padali všadeprítomné úsmevy a pohľady, zaznievali príhovory od umelcov po ich vynikajúcich výkonoch. Sme späť! Sme späť vo festivalovom (svete) lete, ktoré je dôležité na ceste k normálnosti, napriek tomu, že svet sa trasie v základoch.
1. Nick Cave & The Bad Seeds
Už blížiace sa mraky zračili prízrak temného princa, ktorý však namiesto smútku rozdáva úprimnú energiu, po ktorej nemáte chuť odísť z tohto sveta, ale zostať a bojovať ďalej. Napriek tragickému skonu dvoch synov koncertuje a hľadá útechu u publika, ktoré sa ho snaží dotknúť a počúvať jeho príbehy a tlkot srdca. V extatickom dave sa vtipne zjavila ruka zvierajúca knihu, na čo sa Nick Cave jemne ironicky spýtal „chceš, aby som ti to podpísal?“
Nicka Cava sme videli na Szigete, IN Music v Záhrebe, raz v Prahe na halovom koncerte a raz na festivale Pohoda, ale ani raz sme nemali pocit, že by sa opakoval, hoci sa „opakoval“. Zakaždým ovládol okamžik s tak dokonale rytmicky odchýlenou kapelou, ako označil tento fenomén po jeho pražskom koncerte violončelista Jozef Lupták, hrajúcou tak arytmicky dokonale, že ten súzvuk funguje ako symbióza rôznych individualít.
2. Michal Kaščák ako hudobník
Poznáme ho ako organizátora a priateľskú autoritu, ktorá chodí po celej Pohode na bicykli, na všetko dohliada a stmeľuje svoj festivalový tím v náročných chvíľach – akým bolo tento rok rušenie interpretov, presuny a ďalšie zmeny v programe. Na tejto Pohode sa predstavil opäť aj ako muzikant a to hneď vo viacerých projektoch – Nemoderný chalan: Laco Lučenič a Midi Lidi, Bolo nás 11 + Bratislava Hot Serenaders, vo svojej domovskej kapele Bez ladu a skladu či v surrealistickejšom až dokumentárnom projekte Drť. Dnes päťdesiatročný chlap s detskou vierou verí, že ich nezvalcuje rýchla inflačná doba, nebudeme všetci písať modrým perom, lebo svet je pestrofarebný, aj vďaka festivalu, ktorý už dvadsaťpäť rokov organizuje.
3. Emel Mathlouthi
Arabská hudba má k európskej mimoriadne blízko a zároveň je tak rozdielna. Iné stupnice, iné škály, iné nástroje, iná harmónia, iná interpretácia. Jej vplyv bol v Európe vždy prítomný a súčasná hudba z nej priamo aj nepriamo čerpá. Jej exotickosť nás priťahuje ako tie nedopovedané konce z Tisíc a jedna noc, a tak hľadáme a objavujeme tých pútavých rozprávačov a rozprávačiek.
Jednou z nich je tuniská speváčka Emel, ktorá má hudobné zázemie z metalu aj folku, spieva v arabčine aj angličtine, kombinuje elektroniku so živými nástrojmi. Syntetizátorové plochy viali a unášali vokál, ktorým smelo konkuruje Björk, ktorú považuje za svoj hlavný inšpiračný zdroj. A nad tým všetkým tak trochu sa objavoval tieň Rachida Tahu.
4. Sama Abdulhadi
Kto sleduje súčasnú elektronickú tanečnú scénu, musel si všimnúť, ako ide hore palestínska producentka a DJka. Najväčší pôžitok cíti pri tancovaní a niekoľkokrát v rozhovoroch priznala, že to bol dôvod, prečo začala robiť elektroniku. Niektorí producenti vás unavia svojou rutinou, no pri setoch Sami je zjavné ako nahromadenú energiu recipročne berie a naspäť dáva publiku.
Na Pohodu si prichystala vrstvený set v rýchlom slede s prechodmi až s housovým charakterom, do ktorého vložila noisové zvuky zrkadliace jej životnú skúsenosť z rušnej Káhiry. Uzemnenie s utlmením dynamiky sa striedalo s opätovným nadýchnutím v basových tónov podkutých kopákom ako kladivom. V tom momente bolo jej životné krédo ešte aktuálnejšie: „Buď zlomím techno ja, alebo techno zlomí mňa.“
5. Súčasný jazz – The Comet Is Coming; Kokoroko; Lash and Grey
Jazzová hudba sa asimilovala do iných žánrov aj v súčasnej klubovej hudbe. Dôležitú úlohu zohrávajú najmä dve miesta – New York a Londýn. Londýnska jazzová scéna udáva najnovšie trendy práve pre multikultúrnosť tohto miesta. Nepísanou vedúcou persónou je Shabaka Hutchings (The Sons of Kemet) – klarinetista a saxofonista, ktorý v synoch Kemetu ide po rituálnej animálnosti afrického jazzu, ktoré v The Comet Is Coming premieňa do jedného veľkého pulzujúceho groove skladajúceho sa z niekoľkých menších motívov. Trio pripomína časy, kedy jazzový revival usídlený vo Veľkej Británii sekundoval britskej invázii mersey beat. A v súčasnosti sú gitarovky vytláčané práve takýmito rôznymi fúziami.
Odkaz legendárneho jazzového afrobeata Tonyho Allena žije v londýnskom kolektíve Kokoroko. Harmónie sú tvorené klavírno-dychovou sadzbou a tromi ženskými vokálmi hráčok na trúbku, saxofón, pozaunu. Vyplnené gitarovými vyhrávkami Oscara Jeromeho miestami zvukovo naladeného na Johna McLaughlina.
Z New Yorku do Londýna medzi pristátie v Bratislave, odkiaľ pochádza duo Kristína Miháľová a Jakub Šedivý alias Lash & Grey. Od zvyšku slovenskej scény sa líšia tým, že chcú robiť jazz moderným pesničkárskym spôsobom postavenom na nádhernom sfarbení a pevnom vedení Kristíninho hlasu preskakujúcim rôzne intervaly iba s jemným gitarovým sprievodom Jakuba. Ich premiéra na Pohode bola nielen v pozícii interpretov, ale aj návštevníkov. Byť hneď na hlavnom stagi môže trémou zviazať aj skúsenejších interpretov, ale dvojica sympaticky a sebavedomo ovládla javisko a využila každú sekundu, aby vtiahla poslucháča do intímneho deja.
6. Luhanská filharmónia
Čo sa nepodarilo organizátorom pri ZOHRA – Ženský orchester z Afganistanu, tak vyšlo pri Luhanskej filharmónii. Oba orchestre si vyžadovali logisticky náročné a nákladné operácie, ale aj o tom je prevádzka festivalu, ktorý to primárne nerobí pre peniaze. Tým, že ukrajinskí muži musia požiadať o výnimku pri kultúrnych prezentáciách v zahraničí s prísľubom rýchleho návratu, tak mohli prísť aj do Trenčína. Tam vyrozprávali svoj životný príbeh a ukázali nezlomnú umeleckú vôľu. Kvôli vojne sa musel celý súbor dvakrát sťahovať, prvýkrát z Donbasu, druhýkrát ušli z Luhanska do Ľvova, kde momentálne fungujú.
Vraví sa, že umenie najlepšie vzniká v najťažších časoch, ale je veľmi náročné pokračovať, pokiaľ máte zbombardovanú koncertnú sálu aj administratívne priestory. Múzy však nemlčia. Na Pohode vystúpilo už viacero orchestrov, a hoci vždy bojujú s horšími zvukovými podmienkami, tentoraz bolo vnútro ukrajinských hudobníkov zaliate iba ich národnou hudbou, potleskom a spoločnou nádejou na skorý mier.
7. Grandmaster Flash
Pre niekoho je to gitara, pre iného zase bicie alebo trúbka, no a pre Joseph Saddlera alias Grandmastera Flash, sú gramce posvätným grálom všetkých nástrojov. Vymyslel niekoľko DJ-ských techník, bez ktorých by neexistoval hiphop, ako ho dnes poznáme. Okrem toho je svedkom, chodiacou encyklopédiou a mementom toho, kedy hiphop vyrástol z ulíc až do svetových hitparád a stal sa najpočúvanejším žánrom na svete. Aj o tomto pojednáva jeho Hip Hop People, Places and Things. Ako už názov napovedá, táto šou je venovaná rodisku hiphopu (New York), ľuďom (Tupac, J Dilla, Notorious B.I.G., Ol‘ Dirty Bastard, Tupac atď.) a veciam – vynálezom z jeho DJingovej techniky.
Hiphopové koncerty zlyhávajú tam, kde iní hudobníci vedia ten okamžik pri sólach, či v spoločnom groove, podtrhnúť splynutím s ich nástrojmi. Môžete mať hocijaké špičkové technológie, ale pokiaľ hudbe nerozumiete, tak bude iba vykalkulovaná a umelá. Grandmaster Flash dokázal pri rôznych technikách hrania na gramcoch danosti ako rýchlosť, cit pre rytmus a správne nastavené prechody, pričom z toho ani raz nevyšumela autentickosť žánru, ktorý spolu stvoril.
8. Ľudia
Sociálne väzby sú podľa psychológov najdôležitejšou súčasťou nášho života, pandémia túto schému narušila a načas prerušila. Ľudia si od seba odvykli vo svojich bublinách. Festivaly majú to čaro, že stretnete veľa rôznorodých ľudí, ktorých spojila hudba aj samotný priestor s možnosťou tancovať, komunikovať, diskutovať aj sa navzájom iba pozorovať. Aj na Pohode bolo vidno skupinkovanie, ale na koncertoch sa tieto bubliny premiešali, spľasli a niektoré aj praskli a pustili medzi seba cudzích ľudí. Na Pohode boli mladí aj starší, festivaloví veteráni aj tí, čo tu boli prvýkrát (pozdravujeme Lash and Grey), rodiny s deťmi aj študenti bez záväzkov, tí čo presne vedeli na koho idú, ako aj tí, čo objavovali a našli sa aj takí, čo možno nenavštívili za celý čas ani jeden celý koncert. Pohoda nie je iba o hudbe. Pohoda je najmä o ľuďoch.
9. Atmosféra
Tú tvoria organizátori, návštevníci, dobrovoľníci, dodávatelia, hudobníci, umelci, skrátka všetci, čo ju vytvárajú a prijímajú, berú si z nej a niečo v nej zanechávajú. Ak chcete mať dobrú atmosféru musia sa na ňu naladiť aj ľudia, ak chcete aby si na ňu naladili ľudia, musia mať vytvorené podmienky (komfort, bezpečie, zábava, uspokojené základné potreby a ešte niečo navyše) – jednoduchá rovnica, v ktorej keď všetko funguje, tak prichádza aj vzájomný rešpekt. Po skončení festivalu prichádzali aj spokojné vyjadrenia od umelcov, ktorí písali o svojom najlepšom koncerte, posielali odkazy vďaky a cez túto referenciu sem dotiahnu svojich kolegov napriek tomu, že inde by mohli získať lepší honorár.
10. Stánok Aktualít
Najkrajší stánok festivalu bola premyslená skladačka pasujúca do seba ako lego stavebnica. Magic Mirrors patrí jednej belgickej rodine, ktorá ho používa na divadlo a prenajíma rôznym festivalom. Zvonka dekorované na štýl Danteho Pekla s rôznymi fotografiami káuz pokrytými investigatívnym tímom Aktualít, vo vnútri príjemná atmosféra rotundovej arény s drevenou rezonujúcou podlahou a boxovým sedením po celom obvode s pódiom vyvýšeným v jednej pätine.
Odohrali sa tam koncerty slovenských a zahraničných skupín – ten najlepší zahrala PoiL Ueda, ako to už býva pri takejto náročnej hudbe, akou je kombinácia polyfónie a renesančného kontrapunktu so Stockhausenom, ľudí pomaly odbúdalo, divadlo s Martinom Hubom, rôzne tematické diskusie či sledovanie aktuálneho diania ako draft NHL.
11. The Libertines, Metronomy, Wolf Alice
Gitarovky ešte nevymreli a aj v klasickej rockovej zostave gitara, basa, bicie sa dá robiť zaujímavá hudba. Štvorica Peter Doherty, Carl Barât, John Hassall, Gary Powell prežila turbulentný umelecký vzťah v kapele The Libertines s rozchodmi aj pádmi, preto medzi nimi funguje chémia na javisku, napriek tomu, že tam boli občasné rozpaky pri menších aj väčších chybách. Kto bol účastníkom tlačovej konferencie, tak vedel, že to bude dobrý koncert, lebo z nich išla dobrá energia. Brit pop ofučaný punkom a k tomu folkové ochľastané melódie ako z Pogues, z ktorého cítiť, že si všeličo prežili, že sa poznajú, že vedia o prednostiach a chybách tých druhých.
Zvukovo bohatšie sa prejavili Metronomy s rytmickými pasážami, v ktorých bola pochovaná nuda, ktorá z niektorých ich albumov zíva prázdnotou či fádnosťou. Pomohol im hlasitejší zvuk, ktorý nestrácal na intenzite, ale vynikol práve vo fungovaní prepojenia rytmiky a jednoduchej harmónie. Vyskytla sa aj paralela so Stereolab, keďže klávesista Michael Lovett je veľkým priaznivcom Daft Punk a francúzskej hudby.
Veľmi blízko k drsnejšiemu prejavu majú britský Wolf Alice, ktorý smeroval až niekam ku grungeu. Inokedy sa objavovala podobnosť s Neilom Youngom a z trochu väčšej diaľky sónický gitarový rev Sonic Youth. Melodické linky zjemňovala Ellie Rowsell v odraze Dolores O’Riordan, Kathleen Hanna z Bikini Kills, či St. Vincent. Je to práve jej hlasová variabilita, s ktorou dokáže zjemniť tvrdšie aranžmány, alebo ich vystupňovať, čo prináša pestrosť aj v rámci žánrových mantinelov.
12. Paula Temple, Richie Hawtin
To, že svetové techno je súčasťou Pohody už niekoľko ročníkov je zásluha najmä Pauly Poštolkovej a Matweho, ktorí vedia, že v noci musí byť silný lineup vystavený z tanečnej hudby. Paula Temple je výraznou predstaviteľkou techno music, ktorá robí z tohto žánru umenie a rešpektovaný štýl, v ktorom sa aj na ploche 4/4 taktov a vymedzených hraníc dajú robiť zaujímavé veci – najmä s tempom a zvukom ohýbaným v industriálnych prvkoch.
V deväťdesiatych rokoch začínal aj Richie Hawtin ako odchovanec Derricka Maya a Jeffa Millsa. Ich detroitské techno oholil na kosť v štýle minimal techno. Slučky, frázy, repetície, kde každá zmena posúva „dej“ dopredu, obsahuje maličkosti vo zvukoch v stredných frekvenciách. Minimalistické posuvy a repetetívny rytmus v brutálnom tranzitívnom sounde. To sa všetko na seba nabaľovalo, jemne variovalo a prechádzalo v postupnom vrstvení hodinového setu.
13. Zlokot
Koncertný návrat energického mišmašu punku, elektroniky, hiphopu s jednoduchým posolstvom „Prijmi Zlokot“ a jemnej životnej irónie. Čo viac sa dá povedať ku comebacku Zlokotu, než len dodať, že najviac to šľape práve na živých koncertoch.
14. Flume vs FVLCRM
Najdiskutovanejšie a najporovnávanejšie sety. Austrálsky verzus slovenský producent. Flume v outfite pretekára Formuly 1, FVLCRM vytrblietkovaný ako návštevník psychedelického festivalu či klubu Teleport, mali vystúpenia na hlavnom stagi.
Kým Harley Edward Streten ovláda svetové pódiá z pozície držiteľa Grammy, Pišta Kráľovič je stále viac menej klubovým hráčom, no svojej šance sa chopil na výbornú. Flumemu vyčítajú jeho štúdiovej tvorbe až prílišný dôraz na single, čo mohlo prekážať aj na tomto koncerte, kedy množstvo zaujímavých okamžikov nebolo poňaté konceptuálne ani jednoliato. Na to ako sú jeho klipy vizuálne bohaté, ani táto zložka príliš neohúrila.
FVLCRM dal dohromady vyváženú šou hodnú veľkého pódiá s premyslenou dramaturgiou – malo to úvod, jadro, vyvrcholenie, záver, kostýmy, pódiovú šou, emócie. Ak to potiahne aj do ďalších veľkých koncertov, môže ho čakať dobrá kariéra.
15. Zrušené koncerty
Dakhabrakha v karanténe, stratená batožina Mezerga, Black Pumas to opäť z nejakého dôvodu nedali a celkovo šesť zrušených koncertov v návratovom festivalovom lete, kedy opäť narastajú kovidové čísla, štrajkuje sa na letiskách a nezvláda sa nápor cestujúcich, navyšujú sa ceny za energie aj dodávateľské služby a veľmi blízko k nám prebieha vojna na Ukrajine. To všetko spôsobuje vrásky organizátorom kultúrnych podujatí. Pohoda zvládla tieto výzvy odkomunikovať a pevne veríme, že zrušené koncerty presunie do ďalších ročníkov.
16. Slovenská hudba
Niekto ju vyhľadával, niekto prehliadol, niektorí ju porovnávali so svetovou scénou a viacerí sa zhodli, že v tejto konfrontácii obstála. Na výber boli veteráni (Slobodná Európa, Polemic, & Medial Banana, Bez ladu a skladu), producentská základňa (Isama Zing, Jimmy Pé, FVLCRM), gitarovky (Saténové ruky), pesničkárky (Nina Kohout), experimentálnejšia poloha (Barbora Tomášková), panková (The Wilderness) aj hiphopová subkultúra (Gleb, Boy Wonder, KVLT CREW / Fvck_Kvlt, Edúv Syn, Paris, Žakhéles), aj zástupcovia tej najmladšej generácie (Oskar a Club 17, Berlin Manson, Meowlau X Val). Stačilo si iba vybrať.
17. Acid Arab
Spojenie arabského a európskeho sveta s nárazovými vlnkami orientálnych zvukov a klubovej elektroniky určenej na tancovanie aj počúvanie. V ich postojoch je priamy názor na asimilovanie cudzích kultúr do francúzskej spoločnosti, ktoré sa snaží v posledných rokoch rozvrátiť nacionalizmus reprezentovaný v Marii Le Pen. Francúzska kultúra je však chtiac či nechtiac priamo ovplyvnená alžírskou, tuniskou, egyptskou, senegalskou kultúrou, čo preniklo aj do klubovej hudby. Otvorenie sa tisícročným tradíciám zmodernizovanými prvkami a zachovaním si vlastnej identity – takto to funguje aj u Acid Arab.
18. Pocta Žbirkovi, Pocta Lasicovi
Dva veľké koncertné projekty boli robené s odlišným zámerom. Štvrtkový program mal vrcholiť poctou Nemoderný chalan: Laco Lučenič a Midi Lidi, ale bol prijatý rozporuplne – vo veľkej miere k tomu prispeli aranžmány urobené až príliš minimalisticky, horšie ozvučenie, k tomu nepadla ani tá pomyselná štvrtá stena medzi publikom a interpretmi. Spev Petra Mareka sa nesnažil napodobniť Mira Žbirku, dokonca tam bolo niekoľko vtipných momentov, ako keď poznamenal, že teraz „sprznia“ slovenčinu, no v celkovom ponímaní to bol rozpačitý výkon, ktorý napokon úplne vyšumel veľkého očakávania.
Pocta Milanovi Lasicovi bola vystavaná tradičnejšie v dvoch prelínajúcich sa blokoch – z kultového albumu Bolo nás jedenásť Milana Lasicu, Júliusa Satinského a Jara Filipa v prevedení mnohých hostí a lasicovských piesní v podaní Bratislava Hot Serenaders – na jednom koncerte sa tak zrazil svet tradičného jazzu s bigbítom opretým stenou intelektuálneho no stále priezračného humoru. V tej chvíli bolo všetko jasné – hudba a texty, ktoré všetci poznajú a pospevujú si, a hlavne dobrá nálada, ktorá sa šírila celým areálom.
19. The Black Country, New Road
Dva za sebou vydané albumy (For the First Time; Ants from Up There) ich potvrdili v pozícii jednej z najzaujímavejších súčasných britských kapiel. Nehrajú pritom žiadne jednoduché schematické pesničky, k čomu ich ani nepredurčuje inštrumentálne zloženie tohto umeleckého kolektívu, kde sú tri sólové nástroje – flauta, saxofón, husle. Miestami to pripomína Zappov Mothers of Invation, inokedy zase hlučnejších Wire, takáto schopnosť odkazovať na experimentálny prejav v neuzavretej forme nevznikla náhodou.
Stojí za tým úsilie ovládnuť nástroj, dokonale sa s ním vžiť, poznať teóriu aj techniku, vďaka čomu sú na pódiu hudobne presvedčivejší než kapely z garáže. S tým môže prísť aj veľká výhody, ktorá sa ukázala po odchode Isaaca Wooda, byť stmeľovaným kolektívom nestojacim na individualitách.
20. Space Lady
Opačný prípad. Konzervatoristov vystriedala samouk. Outsiderov máme radi, fandíme im a podvedome si prajeme, aby nevyrástli zo svojej naivity, lebo hudobný svet by bol ochudobnený o niečo dôležité a podstatné. Väčšinou sú takíto ľudia zomletí neúprosným fungovaním hudobného priemyslu, ale občas sa vyskytnú príbehy ako bol dojímavý comeback Sixta Rodrigueza, ktorý vystúpil na Pohode aj na samostatnom koncerte v bratislavskej Starej Tržnici. Space Lady nezažila taký nával popularity, no istú paralelu si určite aj sama uvedomila, keďže bola tiež vytiahnutá z ulice na pódiá svetových festivalov. Nie nadarmo sa to prirovnanie ešte viac núkalo po zahraní Sixtovho hitu I Wonder.
Nevypredáva veľké koncertné sály, na to je jej hudba až príliš lo-fi, skôr sa objavuje na takých miestach ako Cafe OTO v Londýne. Svet intelektuálov má väčšie pochopenie pre jej naivnú tvorbu uchopenú vo zvukoch detských syntetizátorov, naechovovanom vokále (efekt phase shifter) s neustálym glisandom odrážajúcim sa v headse mikrofóne. Takto znejú covery známych i menej známych piesní v jej hlave. Outsider music patrí na Pohodu a jediná škoda, že už sem nikdy nebude môcť prísť Daniel Johnsson.
21. Noga Erez
Jedno z najpríjemnejších prekvapení predviedla izraelská raperka a producentka Noga Erez. Hoci vystúpila bez kapely, dala tam a práve absencia živých nástrojov, väčšia intenzita beatov a mašiniek… S elektronikou je to iný koncert, keď jej frázovanie zrazu ožíva a plynulo splýva v rôznych, pričom je tam aj trap…Pre mnohých to bola náplasť za neúčasť FKA twigs a dala úplne zabudnúť na nie vždy vydarenú M.I.A.
22. Účasť ukrajinských umelcov
To je tak veľká a rôznorodá scéna, že obsiahnuť ju v niekoľkých slotoch je takmer nemožné. Len zbožne dúfame, že čoskoro na Ukrajine zavládne mier a budeme môcť v ich prostredí môcť objavovať jej diverzitu. Aspoň z časti sme mohli nájsť prívlastky charakterizujúce jej vlastnosti – epická a symfonická (Luhanská filharmónia), provokatívna, sugestívna, emotívna (Stasik), tradičná s progresívnosťou (Go_A), reflektujúca trendy po svojom (Alyona Alyona) a to je iba zlomok toho, aká je v skutočnosti. Dnes už mnohí ukrajinskí umelci nielen žijú, ale aj pôsobia na Slovensku, čo obohatí našu scénu, čoho dôkazom je producentka Miklei, ktorá na Pohode mala veľmi hlučný set.
23. Molchat Doma
Ruskí a bieloruskí umelci sú persona non grata. Hádzať ich do jedného vreca by však nebolo fér, pretože je mnoho z nich, ktorí odcudzujú jednoznačnú agresiu a riskujú pritom nielen kariéru, ale aj svoju slobodu. Molchat Doma z bieloruského mesta Minsk sa objavili v roku 2017, v čase kedy estetika odkazujúca na Sovietsky zväz bola trendová. Lenže tam, kde v paródii štýlu Tommy Cash, oni prekračujú tento fetiš a iróniu, nostalgiu, do súčasného sveta, v ktorom osemdesiatkový v súčasnom post punku v chmúrnej nálade – takto nejako pôsobí aj Minsk, ktoré nie je slobodným mestom po potlačení nepokojov, ale stále tam je zasadený odpor a vzdor voči Lukašenkovi a Putinovi.
Tretia nahrávka má potvrdiť kvalitu, stalo sa to, ale aj trochu sa čakalo viac po prestupe do amerického vydavateľstva Sacred Bones, ktoré vydáva napríklad Johna Carpentera, Zoly Jesus. Veľké ale. Začiatok neomalý, pomalý, rozvláčny, niekde sa to potom zlomilo a ja neumjeju tancevat. Joy Division, New Order – to sú dva inšpiračné zdroje, z ktorých čerpá trio Egor Shkutko, Roman Komogortsev, Pavel Kozlov. K tomu sa pridáva tradícia zo Sovietskeho zväzu, kde synthpopové kapely ako Альянс. Tanečná melanchólia v úspornosti, jednoduchosti, na niečo odkazujúca, trochu monotónna, ležérna curisovská póza, ktorá odkazuje na niečo dnes: Sláva Ukrajine, Sláva Bielorusku! Ak sa všetko podarí, tak 1. januára 2023 budú vystupovať v Kijeve
24. Lianne la Havas
Jeden z koncertných návratov, napriek snahe Michala Kaščáka neopakovať interpretov z predchádzajúcich ročníkov, sa uskutočnil s príchodom Lianne le Havas. Prvýkrát stála na javisku sama, teraz sa k nej pripojili piati muzikanti. Nabralo to iný ráz, Ak sme spomínali, že mierne rozpačité prijatie tretej dosky u Molchat Doma, tretia doska Lianne La Havas od britskej speváčky rozpuk potenciálu, ktorý by nemal zapadnúť. Konkurencia je obrovská, speváčok s pekným hlasom neúrekom, tie ktoré majú čo povedať už menej.
Je presne ten typ interpretky, kedy objavujete metaforické čaro v textoch, ale môžete aj nechať plynúť hlasom a vycítiť, čo chce povedať len hudbou. Na gitare hrá špecificky, prirodzene, naturálne sprevádza sa harmonicky, tu mala muzikantov, takže ešte viac sústrediť na spev a na súzvuk hlások vo farbitosti.
25. Pohoda 2023
Trenčianske letisko je počas roka neverejným miestom. Pár týždňov pred festivalom sa betónová a trávnatá plocha zapĺňa stagami a takými detailmi ako sú slnečnice či klavíry, aby po troch dňoch splnilo svoj účel, potom sa rozoberie a opäť zloží až na ďalší rok. Pohoda vždy utečie ako voda a pri odchode sa tešíme, kedy sa budeme môcť sem vrátiť. Festival sa ešte ani neskončil a už počas jeho priebehu si mnohí návštevníci začali kupovať permanentky na ďalší ročník. Pohoda 2023 bude zaťažkávacou skúškou a sme zvedaví, akým smerom sa festival bude uberať.
