Mať exkluzívne postavenie na scéne znamená byť exkluzívny v každom smere – v naštudovaní, interpretácii a hlavne mať výnimočný obsah. EIC zlyhalo v tom najdôležitejšom – v umeleckom procese.
Keď v roku 1976 zakladal súbor Ensemble intercontemporain francúzsky skladateľ a dirigent Pierre Boulez, stanovil si za cieľ vytvoriť niečo trvácne, čo by reflektovalo a ukazovalo nové hudobné smery. V každom smere byť inovačný a progresívny. Do akej miery sa to po jeho smrti napĺňa, sa vedú diskusie. Žiaľ, toto vystúpenie bolo krokom vedľa. To, čo malo byť podľa organizátorov ozdobou 14. ročníka festivalu Viva Musica!, zostalo ďaleko za očakávaním.
Boulezova kompozičná činnosť v sebe prelínala syntézu dodekafónie, serializmu, atonality a veľkú časť elektronickej hudby, ktorej eklektizmus spoludefinoval francúzsku hudbu dvadsiateho storočia. A práve elektronika zohráva dôležitú a kľúčovú úlohu v diele Dronocracy vo forme, štruktúre aj v obsahu. Boulezov zámer vyslať divákovi signál, že nová hudba môže byť komunikatívna, jeho nasledovníci a pokračovatelia zo súboru EIC výberom témy splnili.
Problematika dronov je nielen atraktívna, ale hlavne aktuálna. Hľadanie nových možností uplatnenia sú výzvou, regulácia a smernice v používaní zase nutnosťou. Tieto obavy zhmotnil a zhudobnil Laurent Durupt na základe knihy Teória dronu od Grégoirea Chamayoua.
Ensemble intercontemporain – Dronocracy
Uvedenie po dvoch mesiacoch od svetovej premiéry je zásluhou pohotovej dramaturgie. Chýbajúca sebareflexia tvorcov spolu s veľkými očakávaniami od svetovej značky vyvolali rozmrzenosť u festivalového publika. Prekážala mu nekoherentnosť obsahu a hudby, ktorá nemala takú intenzitu. Kontrast dvoch prelínajúcich sa hudobných línii mal ukázať konflikt medzi pokrokom a prirodzeným strachom zo zneužitia vynálezov.
Ambientné plochy drony zbožšťovali do pozície anjelov. Noise ruchy vytvárali napätie špionáže, zásahov do súkromia a militaristických atakov. Kým prvá zložka nás sprevádzala dejom, druhá mala vytiahnuť podstatné myšlienky z obsahu, ale neskúseného diváka skôr rušila a náročného neuspokojila. Hocijaký menší projekt na festivale NEXT by prešumel s oveľa väčším zvukovým radikalizmom.
Miestami to pripomínalo až študentské predstavenie, a nie najslávnejší súbor súčasnej hudby. Hlavne herecký výkon združenia Collectif 17 stagnoval, hoci krásne artikulovaná francúzština rozprávača dodávala dielu novú melodiku. Rozbitá forma preferovaná samotným Boulezom bola prítomná, ale skladateľovu zdanlivosť nezocelila dostatočne veľká fantázia tvorcu ani samotní interpreti. Nedokázali nasledovať Boulezovu nevypočítateľnosť, bez ktorej to bolo pre skúsenejšieho diváka priezračné a predvídateľné.
Pasáž o Obamovi síce hraničila s paródiou, ale naznačený cynizmus vojnovej politiky Bieleho domu (Obamov tanec s manželkou, zatiaľ čo sa rozhodovalo o bombardovaní Iraku) nepriniesol želané zimomriavky. Bola to premárnená šanca osloviť tých, čo nechodia na súdobú hudbu a možno po prvýkrát mali možnosť počuť podobnú tvorbu. Odchádzali sklamaní a niektorí už počas predstavenia.
Nikto nepochybuje, že hudobníci a herci dali zo seba všetko. Bez pevného základu však zostal prázdny obal, ktorý nenafúkne ani slávny ansámbel s ešte slávnejšou históriou. Vystúpenie Ensemble intercontemporain sa priradí k sklamaniu z Kronos Quarteta, ktoré na Viva Musica! tiež neohúrilo.
