V konečnom dôsledku sa mohli tohtoročné BJD javiť oproti honosnejšej štyridsať ročnej oslave ako poddimenzované. Program však sľuboval a nakoniec aj naplnil mnohé hudobné lahôdky, ktoré na papieri síce vyzerali skromnejšie, ale na pódiu vyzneli v celej svojej kráse.
Veľkou hviezdou je už vo veku sedemnásť rokov Andreás Varády. Spolu s Radovanom Tariškom, s ktorým hrával ako dvanásťročný, ponúkol hĺbavé a iskrivé improvizácie. Americký bubeník Jeff Balard, saxofonista Chris Cheek a gitarista Lionel Louneke zase predviedli v spoločnej kooperácii súčasný moderný jazz. Inštrumentálna mnohopočetná fusion kapela Snarky Puppy sa ukazuje ako dobrý produkt. Nielenže má štyridsať členov, ktorých môže neustále obmieňať, čo im zaisťuje záskoky, keď nemôže niekto ísť hrať, ale aj zabezpečuje, že každý koncert je iný.
Snarky Puppy – Shofukan
Takto kreatívne aj marketingovo rozmýšľa vedúci súboru Michael League, ktorý tak narúša stereotypné vtipy o newyorských nezamestnaných jazzmanoch. A ak niekomu tento rok chýbala hviezda na štýl Kool and the Gang či Brand New Heavies, tak Snarky Puppy boli vynikajúcou alternatívou.
Gregory Porter ukázal, že na jeho snové melódie musia mať fanúšikovia soulový cit a poriadnu dávku trpezlivosti. Porter je svojim spôsobom pokračovateľom Solomon Burkeho, hoci jeho zamatový hlas pláva skôr na pokojnej hladine. Porterov koncert v spoločnosti špičkových muzikantov Chip Crawford (piáno), Aaron James (kontrabas), Emanuel Harrold (bicie), Yosuke Sato (altsaxofón) však nemal gradáciu a po chvíľke sa poslucháč strácal v pradivu určitej odťažitosti.
Gregory Porter – Hey Laura
Francúzsky jazz je akousi povinnou výbavou Bratislavských Jazzových Dní, čo Peter Lipa vysvetlil aj v najnovšej knižke Džezáky a doba, ktorú pokrstil práve na tomto podujatí. Francúzsky inštitút totiž prispieva na honoráre, letenky a výdavky pre interpretov a vďaka tomu sa tento rok ocitlo na pódiu trio François Truffaut, Jacques Rivette a Claude Chabrol, aby v projekte Stéphane Kerecki dali poctu klaviristovi John Taylorovi, ktorý zomrel tento rok.
Naproti tomuto tradičnému pohľadu na jazz pôsobilo omnoho zaujímavejšie kvarteto Luca Ciarla so syntézou gypsy jazzu a melodickými líniami tanga v podaní akordionistu Vinca Abbraccianteho. Nechýbalo ani povestné Ciarlove hranie sa so zvukovými slučkami a improvizované loopovanie.
Blues v podaní americkej speváčky Marlen Glen sa čoskoro premenil na stredno prúdový pop. Ten však bol iba kulisou k jej výnimočnému chrapľavému hlasu, ktorý je bližšie k mužskému naturelu. Speváčka nedokázala obsedieť na jednom mieste dlhšie ako päť minút, neustále musela niečo robiť a časté zahodenie vlastného klobúku iba podčiarklo jej bezprostrednosť a neustálu radosť z hudby.
Marlen Glen – Believer
https://www.youtube.com/watch?v=BedarATHtE0
Neskutočné frázovanie, priestorová fantázia a skvelé unisono. Kompaktnosť s akou zvládajú štvorhlas hviezdni sidemani z projektu Fourplay je neuveriteľná. Všetko pôsobilo tak čisto, až mal poslucháč pocit, že sa nachádza za stenou nahrávacieho štúdia. Krásna bodka za 41. ročníkom, ktorý sa zdal byť ochudobnený o ten slávnostný punc, ale nakoniec si aj tak našiel svoje miesto v histórii Bratislavských Jazzových Dní.
