Program prvého ročníka slovenského klavírneho festivalu Piano Days 2021 pokračoval ešte štvoricou klavírnych recitálov v dvoch rozličných mestách. Po Bratislave a Nitre sa festivalové dianie presunulo do Žiliny až napokon veľkolepo gradovalo opäť v našom hlavnom meste.
Po Slovenskej filharmónii a Nitrianskej galérie sa rozozvučal aj slávny žilinský Steinway. V tamojšom Dome umenia sa v piatok 23. apríla 2021 na pôde Štátneho komorného orchestru predstavili Zuzana Biščáková a po nej skladateľ a klavirista Tomáš Boroš, ktorého v druhej časti vystúpenia sprevádzal organizátor festivalu Ivan Šiller.
Na programe boli dve slovenské premiéry i vlastná tvorba známeho klaviristu Tomáša Boroša určená pre deti. Tematické vysielanie Rádia Devín počas dňa v sobotu, 24. apríla 2021 navodzovalo poslucháčov na dva záverečné koncertné recitály vysielané naživo nielen v online priestore, ale aj v jeho vysielaní.
Slovenské premiéry dobyli Žilinu
Koncertné pódium v podvečer patrilo Zuzane Biščákovej. Mnohí ju poznajú z domácich a zahraničných festivalov ako napr. Melos – Étos Bratislava, Ars Nova Cassoviae, Konvergencie či Pohoda Festival. Pravidelne nahráva pre Slovenský rozhlas a v roku 2018 participovala na kompletnej nahrávke klavírnej tvorby skladateľa Eugena Suchoňa.
Na svoje vystúpenie počas Piano Days si pripravila zaujímavý program. V rámci neho nás pozvala na poznávaciu „cestu“ časopriestorom. Mohli sme spoznávať rôzne tradície klavírnych škôl a ako sa prejavuje prirodzená inakosť hudobného timbru naprieč svetovými regiónmi.
Na úvod v slovenskej premiére odznela 3-časťová kompozícia známeho filmového a operetného skladateľa Ezia Carabellu z roku 1928 neprávom opomínaná a v zahraničí takmer neuvádzaná. Dielo I tre chiostri di Roma (Tri krížové chodby v Ríme) prekypovalo talianskou hudobnou estetikou, ornamentikou, nádhernou dynamikou a technickejšími pasážami a rýchlym behom oboch rúk v protichodnom i paralelnom smere.
V programe pokračovala tvorbou ruskej skladateľky Galiny Ustvoľskajej, ktorá bola známa úzkostlivosťou na interpretáciu svojich diel a potrebou interpretov aspoň telefonicky usmerňovať. Jej Sonáta č. 5 sa objavuje na koncertoch zriedkavo. Každá z jej desiatich častí má svoj vlastný „charakter“, a pritom kontrastuje s predchádzajúcou či nadväzujúcou časťou. Zo sonáty dýcha autorkina zrelosť, autorská sloboda a špecifický idealizmus. Väčšmi ako Stravinskému (ktorého vplyvy tiež badať v jej tvorbe) sa podobá Šostakovičovej tvorbe a čerpá aj z minimal music. Je bohatá na experimentálne disonancie. Využíva hutné akordy, riedke harmonické textúry, výrazné akcenty, ostré klastre, disonancia, rôzne techniky hry, maximálne timbrové využitie a rozpätie, prudké striedanie vrátane extrémnej dynamiky, no hlavne neľútostný pravidelný rytmus štvrťových nôt a len veľmi málo synkop.
Dramatické až agresívne opakujúce sa motívy budujú aj pomocou neustávajúcich ostinát v basovom registri. Dynamický rozsah je obrovský. Používa extrémnu paletu hlasitosti, kedy sa klastre ozývajú pod pedálom. Zodpovedajú predpísanému označeniu „espressivo“ pre štyri oddiely (3-6) a „espressivissimo“ pre oddiely 1 a 10. Noty v klastroch sú oveľa dlhšie, mäkšie a majú byť hrané v extrémne vysokej dynamike. Piata sonáta Galiny Ustvolskajej preveruje technickú vyspelosť interpreta i hranice nástroja. V podaní Zuzany Biščákovej dominovala čistá technika, plastická avšak vygradovaná dynamika mimoriadneho až expresívneho rozsahu a nástojčivé disonancie, s ktorými tlmočila napätie diela.
Náboj koncertu sa zmenil pri skladbe súčasného slovenského skladateľa Juraja Hatríka, ktorého ťažiskovým inšpiračným zdrojom je záujem o detský svet. Klavírna skladba Smutno spieva vtáčik je určená iba pre ľavú ruku (…canzona quasi una fantasia per mano sinistra). Akiste vás zaujíma, čo motivovalo jej autora k tomuto rozhodnutiu. Skladateľ ju venoval slávnemu švédskemu básnikovi Tomasovi Transtrőmerovi, ktorý po prekonaní choroby dokázal hrať na klavíri už len ľavou rukou.
Juraj Hatrík sa pri jej komponovaniu inšpiroval slovenskou ľudovou piesňou Smutno spieva vtáčik pochádzajúcou z Gemera. Dýcha syntézou radostného a hravého, temperamentného a energického, láskavého a hĺbavého i osudového a tragického náboja. Hlboko potlačený zostáva smútok. Nostalgiu strieda vzdorovitá energickosť prejavená toccatovosťou, tú strieda impresia hravej snivosti a temperamentnej tanečnosti. Výraznú premenu motívov, rétorických zvratov i premien, ako aj melodických plôch zvláda s konštrukčnou kompaktnosťou. Kombinuje jednohlasný meditatívny spev s plochami harmonického chorálu, často fungujúceho ako predel k novej atmosfére. Hatríkova pieseň v podaní Zuzany Biščákovej dýcha bravúrne kreovanou paletou meniacich sa nálad.
Arménsky duch zavanul na koncerte v podobe druhej slovenskej premiéry večera, v diele skladateľa Arama Chačaturjana. Slávny Šabľový tanec zo záverečného dejstva jeho slávneho baletu Gajané poznajú široké masy diváckej verejnosti. Jeho klavírnu tvorbu počuť na koncertoch zriedkakedy. Na Slovensku po prvý raz zaznela jeho legendárna Toccata z roku 1932 práve na tomto recitáli. Svet ju pozná ako ukážkovú súčasť repertoárov virtuóznych klaviristov.
Aj toto Chačaturjanovo dielo stojí nielen na arménskych folklórnych prvkoch ako sú harmonické a melodické idiómy plné zmyselnosti, rytmiky, ale aj na tradíciách barokovej i modernej tvorby ruskej klasiky. V tomto trojvetnom diele je veľa priestoru pre naráciu a obrazotvornosť aj pomocou opakovania motívov. Nesie v sebe improvizáciu a rôzne variačné štýly. Dýcha z nej životný elán, spontánnosť, napätie a jemnosť zároveň. Pedál spájajúci textúry vytvára zvukovú scénu, ktorá je miestami divoká a barbarská, potom spontánna, živá, brilantná a napínavá.
Bohaté brilantné pasáže, za sebou nasledujúce arpeggiá, rytmická nevyrovnanosť, rytmické ostináta a známe chačaturjanovské sekundy, tempové gradácie, toccatové repetície, práca s dynamikou a jej gradáciami a zlomami či práca so zvukovými registrami preverili interpretku Zuzanu Biščákovu. Aj brilantné pasáže hrala ľahko. Po prednesovej stránke zahrala túto skladbu bohatú na rubáta i agogiku veľmi presvedčivo, očarujúco s vnútornou silou, a virtuóznym leskom a vynaliezavosťou.
Svoje vystúpenie zakončila rytmickou etudou Olivera Messiaena, Iles de Feu 1 (Ohnivý ostrov 1). V názve evokuje bohatú vulkanickú činnosť regiónu. Hudobne vychádza z divokosti a rituálov obyvateľov v Papua Novej Guinei, ktoré skladateľa fascinovali. Práve tejto krajine venoval svoje dvojčasťové dielo Ohnivý ostrov, ktoré napísal počas leta 1950. Spolu s druhou časťou, ktorá na tomto recitáli nezaznela, je akýmsi prvým sakrálnym tancom v jeho klavírnej tvorbe.
Skladby celého cyklu patria k najracionálnejším dielam jeho tvorby a pre vývoj klavírnej literatúry predstavujú zlom ako po technickej stránke, tak aj svojou zvukovosťou a rytmom evokujúcim divokosť rituálov. Bohato rytmizovaná fráza s typickou Messianenovou melodikou, bohatou chromatikou a intervalom zväčšenej kvarty so sprievodným perkusívnym rytmom v najnižšom klavírnom registri je témou, ktorá pretkáva celú túto etudu. Táto perkusívna téma je postupne variovaná vo vyšších klavírnych registroch. Oliver Messiaen ju zabalil do melódii pripomínajúcej štebot vtáctva zahalil do virtuóznou technikou brilantných pasáží zahŕňajúcu v sebe perkusívne i virtuózne prvky. V sprievode varioval s typicky messiaenovským šestnástinovým moto perpetuo.
V code etudy sa síce na krátko vracia k prvej variacie motívu, no záver vychádza z indického rytmu tritiya. Strhujúcim podaním veľmi efektívne a fascinujúco interpretka zavŕšila program svojho recitálu.
Niečo pre malých poslucháčov
Piatok večer si prišli na svoje malí aj veľkí poslucháči. Tvorba skladateľa, pedagóga, klaviristu a rozhlasového hudobného redaktora Tomáša Boroša je veľmi známa i blízka nielen deťom. Vychádza v nej zo svojej pedagogickej praxe a prispôsobuje svoje hravé, rytmicky nápadité kompozície miniatúr potrebám malých interpretov. Tomáš Boroš bol aj hlavným protagonistom recitálu v role skladateľa a interpretujúceho klaviristu.
Ako prvé zaznel výber zo zbierky kratších klavírnych skladieb Situations (Situácie) z roku 2016. V nich privádza malého, mladého, ale aj dospelého klaviristu a poslucháča do spleti rôznych nálad, situácií a polôh a učí ho prepojiť rôzne zmysly s emóciami. Jeho zámerom je vyjadriť radosť, smútok, vône, tajomno či pohodu nielen názvom, ale aj po hudobnej stránke, čím chce rozvíjať hudobnú fantáziu a predstavivosť.
Náročnosť skladbičiek korešponduje s potrebami a skúsenosťami začínajúcich, príležitostných či vyspelých klaviristov. Sú relatívne krátke, no pomáhajú pochopiť a precvičiť intonačnú čistotu, rytmus, prstovú techniku, virtuózne prvky, rôzne figúry ako akordy, intervaly, ornamentiku, paralelné či protichodné behy a prácu s dynamikou. Na úvod sme mohli počuť veľmi živú skladbu F Dur s prímesami plnú hrou s tónmi.
Po nej nasledovala prvá skladba albumu Chorál. Pokračoval skladbami Drobné noty, Intervaly, Rozliate stupnice, Hore a dole reflektujúce expanziu vzostupu a zostupu. Pokojnejšiu atmosféru kreoval v Osvetlených melódiách, aby sa v nasledujúcich skladbách Akordy I. a II.; Kvinty, kvarty, sekundy a Koncertnou etudou vrátila späť do tempa. Priam virtuozitou a rýchlym rytmom dýchala skladbička Motor a pravidelný rytmus a technické pasáže vládli aj v skladbách Kolo či Prstové cvičenie.
Minimalizmus mladým klaviristom i poslucháčom priblížil skladbou Minimal. Ornamentikou, ostinátami v ľavej ruke i akordami obohatená Tajomná dýchala mystériom. Ďalej sme si vypočuli skladby Hádanka, Zvonkohra a klavír, Intervaly a melódia. O pohodový dojem poslucháča sa postarali aj melodické a pokojnou atmosférou sálajúce dielka In C a Vlny a ostrovy. Že možno na klavíri napodobniť mnoho vecí, sme sa presvedčili v melodike reči kopírujúcej skladby Včera ráno v nedeľu.
Nasledujúca skladba Káčer na doline čerpala zo slovenskej ľudovej piesne. Ostináta a rýchly rytmus dominoval v nasledujúcej skladbe Jedini dvini tri kuki a Výlet. Brilantné pasáže, skoky, behy a pasáže zamerané na prstovú techniku vládli v skladbách Variácie a Prelúdium, ktoré bolo navyše obohatené aj o ornamentiku. Poslednou skladbou bola pieseň Bez slov s pokojnou atmosférou. Osobne som mala z tejto časti veľmi príjemný poslucháčsky dojem.
„Vyžadujú si tvorivosť i netradičné spôsoby hry, pretože ruky klaviristov sa tu menia na malé tarantulky. Tie behajúc po klaviatúre tvoria zvláštnu melódiu.“
V podobne veľmi príjemnom duchu sa odvíjala i druhá časť recitálu. K Tomášovi Borošovi sa pridal spoluorganizátor festivalu Piano Days 2021, Ivan Šiller. Spolu zahrali štvorručne niekoľko skladieb z klavírnej zbierky Tarantulky podporujúce schopnosti a inštrumentálne zručnosti. Odznené skladby Tarantuky, Tlesk, Staccato, brilantnejšia Ti-ri-ti-ri, Diskant, so zvonkohrou hraná Tim pa-dim a Ostinato charakterizovala hravosť, veselosť i delikátna zvukovosť. Vyžadujú si tvorivosť i netradičné spôsoby hry, pretože ruky klaviristov sa tu menia na malé tarantulky. Tie behajúc po klaviatúre tvoria zvláštnu melódiu. Mnohé klávesy sa neozvú, iné vydajú krehulinký tón. Skladby zo zbierky Tarantulky však majú rôzny obsah i odlišnú atmosféru.
Výber zo zbierky Tarantuky v podaní skladateľa a interpreta Tomáša Boroša vynikol v štvorručnej hre s Ivanom Šillerom. Svojou invenčnosťou,zaujímavosťou a hravosťou zaujali aj ako „Konzertstücken“. Ukázali potenciál klavíru po technickej a zvukovej stránke, i súhru oboch interpretov. Bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako zahrá Tomáš Boroš sám seba. Bol však badať určitý rešpekt klaviristu Tomáša Boroša pred jeho skladateľským ja, no na kvalitnom prednese to cítiť nebolo.
Jeho autorská interpretácia sršala nápadom i dávkou autonómnej estetickej hodnoty. Skladby mali svoje čaro, dýchali emóciami, vedeli osloviť poslucháča a zanechať v ňom pohodový dojem z celého koncertu.
