autor: Martin Kiss; 10.-12.08.2018; Helsinki
Tohtoročný Flow Festival v Helsinkách bol síce už štrnásty v poradí, ale pre mňa prvý. Moje festivalové skúsenosti nie sú malé, ale Flow ma natoľko zaujal, že vôbec po prvýkrát som si slepo kúpil lístok už na ďalší ročník. Existuje snáď väčšia poklona pre festivalovú prácu?
Flow Festival vyrástol z malého jazzového festivalu na obra, kde sa otočí trikrát toľko ľudí než na Pohode, a predsa si zachováva rodinnú, skoro až komornú atmosféru. Áno, pivo (7 Eur za 0.33l = vitajte vo Fínsku), jedlo a ostatné služby sú v Helsinkách drahé a na festivale ešte viac predražené. Ale za ten zážitok nejaká tá zlatka stojí za vyhodenie.
Najťažšia časť laického poslucháča
Prečo je dôležité, že sa to začalo s jazzom? Fíni jazz milujú. Na Flow majú dedikované pódium, na ktorom pomaly nič iné ani nenájdete. Hrá sa pod balónom, kde poslucháči okolo neho v tichosti sedia a ostatní netrpezlivo čakajú, či sa nejaké to miestečko neuvoľní. Pritom tu vystupujú najmenej známe mená z line-upu. Program je určený pre tých, ktorí radi objavujú. Svoje zastúpenie mala domáca scéna na čele s jazzovým trubkárom Jukkom Eskolom a sprievodným orchestrom UMO, klavirista a dirigent Olli Ahvenlahti a folk freak speváčka Lau Nau, aj zahraničné mená – francúzska skupina The Limiñanas a najznámejšie meno, ktoré sa objavilo na tomto pódiu – americký saxofonista Kamashi Washington. Ten opäť vytiahol skladbu The Soulness od svojho trombonistu Ryana Portera a dodal, že ktokoľvek, kto odhadne „time signature“, tak ho vyobjíma. Bolo to 41/8, skúšal som to počítať, ale nakoniec som sa radšej oddal hudbe.
Jazzovej hudbe sekundovala elektronická tvorba. Keby ste sa ma spýtali pred festivalom na môj žánrový odhad Fínov, asi by som začal metalom. Ten tam, ale celkom chýbal. Na fínske kluby má stále veľký vplyv berlínska, newyorská a japonská scéna. V tomto poradí sa na troch pódiách bez zastávky rotovali DJ´s a producenti so záberom od tvrdého techna Heleny Hauff, cez ambientnosť Cheeho Shimizu až k progresívnemu elektronickému duu Khidja.
Po tom, čo som sa naučil pendlovať medzi jazzovom a technom, prišlo ďalšie pokušenie pod rúškom alternatívnej hudby, z ktorej mi toho najmenej zachutilo, ale čo sa našlo, stálo za to. Ukrajinský klavirista Lubomyr Melnyk predviedol, ako má vyzerať interpretácia spojená s predstavou autentického výzoru klaviristu, a Gigi Masin nás previedol cez taliansku stopu svojím nevyčerpateľným DJ setom.
Najľahšia časť laického poslucháča
Festivaly si zvyknem vyberať podľa headlinerov, podľa nálady a možnosti spoznať nové kapely. Z veľkých mien tu vystúpila Patti Smith, ktorá s poranenou rukou dávala publiku vedieť, kedy má tlieskať. Dozvedel som sa, že Fíni vedia zo všetkých európskych národov najlepšie držať rytmus. Ocenila to aj samotná punková poetka a v tej chvíli sa jej People Have The Power mohlo zmeniť na People Have The Power in Hands. Artic Monkeys odohrali opäť kvalitnú šou, ktorá sa nejako výrazne na ich svetovom turné toto leto neobmieňala. Potešilo aj vystúpenie francúzskej pesničkárky Charlotte Gainsburg s príjemným retro nádychom.
Posledný deň rozdával svoje kázne americký raper Kendrick Lamar a jeho krajanka Annie Erin Clark alias St. Vincent ukázala mnohorakosť zo svojej tvorby. Výborná gitaristka a zároveň skvelá speváčka ukázala, že za jej marketingovým pozlátkom je schovaná aj kvalitná hudba. Audiovizuálny zážitok doplnila hudobníčkina osobnosť v intímnom spojení s poslucháčmi, ktorých povodila po dobrých aj zlých momentoch svojho života. S jej vystúpením sa skončil tohtoročný Flow Festival, ale prebytok emócií ma prinútili k nočnej prehliadke Helsinok.
Zhodnotenie
Flow Festival asi nebude pre každého, ani chuťovo, ani cenovo, ale v prípade, že ste hudobný všežravec a radi objavujete miestnu kultúru, špecifickú atmosféru si rýchlo obľúbite. Je to jeden z mála európskych festivalov, ktorí prekvapí vysokým počtom headlinerov a kvalitnej neznámej hudby z alternatívnych a experimentálnych kruhov. Odporúčam skoré zakúpenie lístkov, ktoré sa teraz dajú zohnať za polovičnú cenu 185 eur.
