Živá prezentácia hudby k seriálu Černobyľ patrila k najväčším tohtoročným udalostiam berlínskeho festivalu CTM. Zážitok umocnil už príchod do Beton Halle – bývalého krematória, kde je vzájomná symbióza medzi funkčnosťou a dizajnom. Diváci prechádzali do koncertnej sály dlhočiznou chodbou s blikajúcimi svetlami. Nad ich hlavami boli umiestnené podlhovasté neóny evokujúce grafitové tyče z jadra štiepenia. Napätie v sále prinieslo aj nezvyčajné dlhé čakanie, keďže ostatné koncerty na festivale začínali takmer presne.
Fenomén, ktorí prilepil tisícky divákov k monitorom, tabletom a televízorom. Nakrútený podľa skutočných udalostí opisuje tragédiu, nad ktorou sa vzniesol mrak pochybností nad pochybeniami čelných predstaviteľov komunistického režimu a vedenia Černobyľskej atómovej elektrárne. Tí namiesto toho, aby rýchlo konali, utajovali závažné informácie o havárii pred verejnosťou. Splnenie nemožných noriem a štiepenie na západ a východ išlo na úkor ľudského života a nakoniec sa súdruhom vymklo z rúk. Černobyľská tragédia privolala začiatok konca Sovietskeho zväzu. Obdobne skvelo remeselne a pútavo nakrútené seriály ako Černobyľ otvárajú dávno zapečatené archívy ľudských dejín a dávajú otázky, na ktoré nebolo v ich dobe umožnené hľadať správne odpovede.
Za kvalitou seriálu stojí v neposlednom rade aj jej hudobná zložka. Zlá hudba by atmosfére uškodila, ale ako zvykne vravieť Ennio Morricone ani dobrá hudba nezachráni slabý film, ale tá naozaj výnimočná môže ešte zintenzívniť a umocniť zážitok. Veď preto sa aj bavíme o audiovizuálnom diele – vyváženosť týchto zložiek je nevyhnutná.
Režisér Johan Renck nemohol s výberom skladateľky Hildur Guðnadóttir urobiť chybný krok. Guðnadóttir sa už ocitla v hľadáčiku Hollywoodu, keď jej zverili dlho očakávaného Jokera. Islandská komponistka teraz zaslúžene zbiera jedno ocenenie za druhým. Hneď po celosvetovom úspechu Černobyľu sa logicky núkalo aj jeho koncertné spracovanie.
Koncertná PREZentácia ČernobyľU je ambiciózny projekt, ktorý sa zatiaľ nekoná v takej veĽkej miere kvôli náročným podmienkam aj ZANEPRÁZDNENIU jej hlavnej aktérky
Hildur sa spriahla s Chrisom Watsonom, Samom Slaterom a Francescom Donadellom. Toto „radiačné kvarteto“ vyskladalo materiál z terénnych nahrávok, ktoré zaznamenali v jadrovej elektrárni Ignalina v Litve, s ambientnými plochami a akustickými podkladmi s dôrazom na violončelový zvuk v rukách Hildur. Tieto aranžmány dohromady tvoria pevnú skladačku, lebo autorka hudby si dobre uvedomovala, že to čo môže fungovať s jednotlivými zábermi v seriáli, naživo musí ešte viac držať v homogénnom celku. Pretože táto hudba nie je zhlukom epizód, ale rozpráva jednoliaty príbeh o udalostiach, ktoré reťazia v hlúčiku erupcií.
Viac než o bežnom koncerte, by sme sa mohli hovoriť o performatívnom umení, zvukovej inštalácii a multimediálnom diele, hoci k nemu chýbala väčšia interakcia vizuálnej časti. Tá bola skôr v asociačnej rovine, než priamo vymodelovaná a vyprojektovaná. Takáto jednoznačnosť, ale vôbec nebola potrebná. O napätú atmosféru sa postarala samotná hudba. Diváci sa tak oslobodili od všetkých vizuálnych vnemov a celé zlyhanie v černobyľskom reaktore od znepokojivých prvotných signálov vysielajúcich, že niečo nie je v poriadku, až po nahromadenú energiu, výbuch a následné radiačné zamorenie, dostali predložené v spojení hudobných a nehudobných zvukov.
Tento projekt si vyžaduje špecifickú prípravu a jednou z hlavných požiadaviek produkcie je prezentácia v industriálnom priestore. Nie je také jednoduché nájsť priestor, ktorý by spĺňal predstavu o genius loci a zároveň mal vysoké zvukové kvality. Našťastie má Berlín hneď niekoľko koncertných miest pretvorených z bývalých fabrík, skladísk či priemyselných budov. V uzavretej kvádrovej sále s vybetónovanou podlahou sa vytvárali nápadité echá a odrazy. Naplno mohli vyznieť dronové zemetrasenia typické pre Sunn O))), ambientné plochy aj deštrukcia zvukov na spôsob The Knife v kombinácii s materiálom, ktorý priniesol zo svojej terénnej banky Chris Watson.
Stret industriálnych zvukov s matériou prírodných šumov explodoval a implózia hrozila iba v prípade vnútorného bloku poslucháča. Za vypočítaným chladom malo byť stále prítomné utrpenie ľudí zasiahnutých touto katastrofou. V analógových mašinkách sa ozýval rytmický tlkot obáv, paniky, úzkosti, zdesenia aj odovzdanosti osudu. Na divákov to malo pôsobiť, ako keby si prešli oni tým peklom a vniesť medzi nich empatiu, ktorá je ústredným leitmotívom viacerých skladieb Hildur Guðnadóttir. Jej hlavnou kompozičnou metódou je práca s kontrastmi, keď po hlučných návaloch drone music, nasledovali tiché až takmer takmer nepočuteľné pasáže s nízkymi frekvenčnými vlnami. Vyústili do záverečného ticha, ktoré ohučalo a navždy zmenilo životy miliónov ľudí na celom svete.
Tento kolektívny zážitok nemusel zachytiť tých jednotlivcov, ktorí nevedeli presne, čo môžu od projektu očakávať a možno si ani nevypočuli samotný soundtrack. Úspech seriálu prilákal aj ľudí nemajúcich veľkú skúsenosť s takýmto druhom hudby. Možno prvýkrát počuli drone a noise music, na čo predsa len treba určitú skúsenosť a je ťažšie ich absorbovať na prvýkrát v takých veľkých dávkach. Ale mohli tak spoznať niečo nové a nepoznané, veď predsa o tom je berlínsky festival CTM.
Chernobyl /CTM Festival – Hildur Guðnadóttir, Sam Slater & Chris Watson & Francesco Donadello/29.01.2020/Betonhalle/Berlín
