Umelecký okraj tentokrát zavítal do končín, kde zo zašlej slávy baníckeho mesta ostali zväčša len ruiny. V jednej z nich našiel festival Hradby Samoty svoje útočisko. Dlho chátrajúca pamiatka kaštieľ Coburgovcov v mestečku Jelšava dostal druhú šancu v roku 2015.
Kaštieľ je situovaný priamo v „centre“ a okamžite vo mne tento fakt zasadil otázku, ako si sadnú dva svety. Svet tunajších a svet „cudzincov“, ktorí prišli obliehať mesto v kulise obskúrnych zvukov a potemnelého výzoru. Sociálny experiment dopadol podľa predpokladov. O tom až na konci. V poradí siedmy ročník bol pre mňa premiérou. Očakávania sú veľké, aj keď priznávam, vzťahovali sa viac k atmosfére, novým objavom a samozrejme k ľudom. Čiže presne k tomu, čo na väčšine „akcií“ pokladám za pridanú hodnotu. Okrem samotného festivalu som sa nemenej tešil na sprievodný program združenia Čierne diery, ktorý už na papieri vyzeral ako výborná myšlienka.
Piatkový program otvárala kolaborácia skupiny 1677 + VJ PAVEL. Bohužiaľ, ostávam mlčať. Celý set zabil nepočúvateľný hluk. To bolo spôsobené aj personálnymi a technickými rošádami, ktoré kapelu postihli na poslednú chvíľu. MYASORUBKA + NANO VJ, spojenie dvoch umelcov z Čiech a Ruska, bolo jedným z intuitívnych industriálnych aktov. Vizuálne mu dominoval železný kruh – metafora, ale aj zdroj pocitových úderov. Prvému dňu však dominoval set maďarskej kapely ENTRÓPIA ARCHITEKTÚRA. Mix industriálneho a organického sa premenil v hypnotický zážitok. Nielen výzor speváka a perkusionistu miestami pripomínal velikánov Neurosis. Vrcholom bola skladba, ktorá spočívala v repetitívnom zariekavaní mantry ÓM. Vystúpenie, ktorému sa dalo uveriť a prinieslo tú správnu energiu.
V barokovej sále sa predstavil dobre známy SAMČO BRAT DÁŽĎOVIEK + VJ MELCORE. Humor, satira, blasfémia, šialenstvo, ale aj trápnosť zmixovaná s projekciou a samplovaním od výmyslu sveta. To všetko sa zmestilo do vystúpenia „Samča“. Nebolo to na festivale jeho posledné vystúpenie. Viacerí sme mali pocit, že kam sme sa pohli tam s nami aj jeho nekončiaca „show“. Hold, viac pokory by nezaškodilo. Podnetným bol set poľského elektroakustického hudobníka pod pseudonymom X:NAVI-ET. Výrazivom boli abstraktné zvukové plochy, ktoré sa cez seba dynamicky prelínali, nenudili a tvorili sa priamo na mieste. Príjemné rozjímavé vystúpenie, ktoré si väčšina zúčastnených dopriala v sede, sústredene hľadiac na videoprojekciu. Suverénne najhlučnejším koncertom bol sludgovo-dronový vyrvar kapely BLUES FOR THE REDSUN. Nekompromisná stena z vyberanej aparatúry ničila pri maximálnej hlasitosti priam fyzicky. Po zosúladení sa so želaným pocitom som si „zvuky do nepohody“ patrične užíval.
Sobotňajší program zaplnila pre zhruba 60 ľudí exkurzia spolu s odborným výkladom aktivistov z Čiernych dier po zabudnutých pamiatkach Gemera – Huta Eteleka, Slavošovský tunel (mimochodom najdlhší cyklotunel v Európe), Korpášsky tunel a Korpášsky viadukt. Skvelá myšlienka ako spropagovať región a vyčistiť hlavu uprostred festivalu nielen domácim, ale aj zahraničným návštevníkom z Nemecka, Francúzska, Ruska či neďalekého Maďarska. U mňa obrovské plus organizátorom. Sobotu otvára v barokovej sále slovenská dvojica FARA. Elektronické bicie nič neberú z vervy, s akou kapela prezentuje svoj mix ťažko definovateľnej gitarovej muziky. Od punku, pesničkárstva, cez povedzme post-metal, industrial či inštrumentálne výpady. Crossover, ktorý na počudovanie fungoval skvelo. Pre mňa neznáma skupina, nie však pre ľudí navôkol, ktorí poznali ich texty naspamäť. MASSOLA + 7MS + SUPRAPHON FAMILY + DRÉN + NANO VJs – performance spriaznených ľudí, ktorá vedome postrádala akúkoľvek logiku. Performance, ktorá priniesla hluk, šialenstvo, fyzické strety na pódiu a veľa úsmevov v publiku. Aj keď tento festival nemal headlinera, nemálo ľudí sa tešilo na ruskú kapelu CORPS. Bohužiaľ, z bližšie nezistených príčin sa ich koncert neuskutočnil. THE BLACKWOOD INCIDENT – „analog/modular/synth/dark ambient s minimalistickou techno rytmikou doprevádzaný hromadou televízorov a moduláciou obrazu.“ Pomohol som si údajom priamo od interpretov, pretože popis nesie v sebe všetko. Pestrý koncert, v ktorom sa dali počuť asi všetky kombinácie a možnosti modulátorov, filtrov a vôbec elektronického zvuku, hluku a šumu. A tu niekde nastáva problém. Vzhľadom k obrovským posunom a prirodzenej socializácii stíham len útržky z koncertov alebo si kapely nedokážem priradiť k hraciemu času. V tomto móde absolvujem českú kapelu SKLO či OBETE SEKTY.
Aj keď v dnešnej nalinkovanej dobe plnej príkazov, zákazov a reštrikcií je skvelé ocitnúť sa v oáze voľnosti a slobody, sú veci, ktoré sa prehliadnuť nedajú. Najväčším prešľapom boli časové posuny v programe, ktorý bol fyzicky dostupný len na hlavnej bráne. To zapríčinilo absolútny chaos a neschopnosť odsledovať harmonogram, čo sa prejavilo hlavne v sobotu. Málo pochopiteľný bol aj štart sobotného programu až vo večerných hodinách. Pre tých, ktorí sa nezúčastnili exkurzie, slušný priestor ako sa venovať „bohumilej činnosti“ už od raňajších hodín. Ďalším nedostatkom bola hygiena, absencia popolníkov či separovaného odpadu. Neupieram môj obdiv a vďaku organizátorom, avšak moje výčitky smerujú k tomu, ako festival do budúcna lepšie ustriehnuť a zlepšiť. Samostatný článok by sa dal venovať aj pestrému výtvarnému a vizuálnemu programu, ktorý obohatil priestor kaštieľa o nové rozmery a neopakovateľnú atmosféru. Napriek všetkému v poradí siedme Hradby Samoty priniesli skvelú atmosféru, zaujímavý program aj bez veľkých mien a prostredie, ktorého kolorit vytvárali aj domáci, ktorí pomáhali či len sympatizovali s chodom festivalu. Veľká vďaka všetkým organizátorom a zúčastneným. Nech tých prvých neopúšťa chuť pracovať naďalej a tých druhých držať svojou návštevnosťou takéto ostrovy slobody nažive.
