Jedenásty ročník festivalu experimentálneho audio-vizuálneho umenia Hradby Samoty sa vrátil do Jelšavy. Po piatich rokoch sa múry napoly reštaurovanej a napoly surovej historickej pamiatky chveli vystúpeniam zahraničných a slovenských umelcov, za ktorými cestujú návštevníci, aby sa stali súčasťou tejto priateľskej a otvorenej komunity.
„Kto miluje samotu, býva zriedkavo v zlej spoločnosti.“ Tento citát pochádza od českého lingvistu Františka Vymazala. Tiež by sa dal doplniť aj o vyjadrenie Henry Rollinsa: „Áno, hádam, že by ste mohli povedať, že som osamotený, ale cítim sa viac osamotený v plnej miestnosti nudných ľudí než v mojej vlastnej prítomnosti.“ S oboma citátmi sa dá polemizovať aj súhlasiť a obe sa dajú aplikovať na festival, ktorý má slovo samota vo svojom názve.
Hradby Samoty sú v mojom okruhu priateľov a bubline známym pojmom, hoci v tomto veľkom svete ide o malý festival s takmer neznámymi menami. Samota nie je pre návštevníkov žiadaným luxusom, ale za tie tri dni máte dostatok času v pokoji premýšľať.
Nestretnete tam nezaujímavých ľudí, tiež budete mať priestor stráviť ho bez toho, aby vás niekto vyrušoval a zároveň sa nebudete trápiť nad tým, či zapadáte do predstáv tejto komunity. Pretože nie je to výzor, ktorý vás zblíži s touto scénou, ale otvorená myseľ.
Izolácia prinútila veľa ľudí rozmýšľať osamote o samote. To nateraz skončilo. Leto 2022 je návratom k normálnosti, k sociálnym väzbám, k stretávaniu sa s ľuďmi na frekventovaných miestach, na podujatiach a práve festivaly sú takýmto extrovertným zážitkom. Samota je v takom prípade skôr protikladným pojmom. Lenže či už idete na festival sám (ako v mojom prípade), alebo s partiou ľudí, stále ste vo svojom vnútri ponechaný na svoje bytie, hoci ste obkolesený ľuďmi. To sú tie hradby, ktoré dávajú zmysel aj prekážky k sebapoznaniu, pričom stačí vybrať iba jednu tehličku a cez tú puklinu zrazu uvidíte ďalšiu individualitu s iným prežívaním.
Každého návštevníka vítal monumentálny pohľad na rozobratý Kaštieľ Coburgovcov, klasicistickú stavbu pôvodne z 17 storočia s prístavbou z 18. storočia. Je v krásnom, no v zlom stave, až na novú strechu, ktorá predpovedá svetlú budúcnosť, ktorú si aj zaslúži. Práve dominanta tohto mesta pripomína zašlú slávu Jelšavy, ktorá v Uhorsku patrila k dôležitým mestám, dnes postupne vyľudňovaného mesta s tritisíc obyvateľmi.
Kaštieľ tri desaťročia chátral, obdobne ako mnoho historických pamiatok na našom území. Potom prišla rekonštrukcia, eurofondy, veľké plány s prevádzkou pamiatky, ktorá môže slúžiť ako miesto zážitkového pobytu (uvidíme ako to bude fungovať už ďalšiu letnú sezónu), priestor pre výstavy, čítačky, koncerty a festivaly typu Hradby samoty, ktoré sa sem po piatich rokoch vrátili. Veľké ale… Pomalý až stagnujúci rozvoj, odliv mladých ľudí, takmer absencia konkurenčného podnikateľského prostredia, znečistené prostredie. Otázne je, či by Jelšava bola vhodným a dobrým kandidátom na Mesto kultúry FPU.
Nepochybne tu žijú šikovní ľudia, ktorí to myslia s umením vážne, hoci mesto je v podávaní kultúrnych projektov skôr pasívne, pritom tu panuje historická tradícia spolkov snažiacich sa pozdvihnúť ducha nad hmotou. To najdôležitejšie – medziľudské vzťahy – sa vďaka prevádzkovateľom kaštieľa a organizátorom festivalu Hradby Samoty – darí obrusovať aspoň tie najvypuklejšie (h)rany.
Jedným z hlavných cieľov festivalu Hradby Samoty je „oživenie zabudnutých pamiatok“. Organizátori to nerobia iba formou hlavného programu. Veľký priestor so zákutiami ponúka umelcom inšpiráciu, ako sa s touto výzvou kreatívne vysporiadať. Na rôznych stanovištiach vznikli umelecké objekty z rozličných materiálov a rôznorodých foriem umeleckého sebavyjadrenia ako napríklad drevorezba, olejomaľby, fotografia či nové médiá od Šimona Chyla, Richarda Marca, Mateja Fabiana, Romana Biceka a ďalších.
Bohužiaľ, ako to už býva, rýchle tempo doby vystavalo stenu medzi povinnosťami a záľubami, preto som prišiel o prvý deň festivalu, zato mi v piatok ruch každodennosti vymazal obradný zážitok dark folkového projektu Vėlių Namai od litovského hudobníka Juliusa Mitėho, ktorý zniesol hromy a blesky v paganskom rituáli, až sa človek triasol a zároveň bol spaľovaný ohňom baltického kmeňa uctievajúceho pohanských bôžikov.
Litovčania predviedli útok na všetky zmysly – čuch opantaný dymovými clonami, zrak užasnutý sa nad dekoráciami z kostí a sviečok, sluch pohltený kombináciou gitár, klávesov, drumbľou a dotvorený elektronikou na dronový spôsob Sunn O))) s veľmi vzdialenou snahou premostiť na Dead Can Dance v troj-kombinácii slov v litovčine, nórčine a švédčine.
Ďalšie ohúrenie prišlo v prípade Owlsilar Gate s vizuálom nekončiacich lesov so zásterou elektronickej hudby. Týmto vystúpením sme dokončili spirituálnu časť dňa a mohlo sa pokračovať technom až do rána. Práve tieto prechody sú pre festival typické, keď meditatívnu stránku života treba večer okoreniť vypustením všetkých spomínaných zmyslov do rytmických pohybov tela. Príjemne ešte prekvapila Operant, ktorých presunuli na druhú hodinu rannú, s ich fúziou experimentu a noisu.
Sobotňajšie popoludnie sa rozbehlo pomalšie, Vyšehrad nás hodil do ambientného módu na to, aby nás taliansky Petrolio so synth-noise-dronovým kombom rozobral na menšie súčiastky. Johnny Weissbrot nadviazal svojím setom na predchádzajúcu noc techna a elektra. Zaujal aj „cirkulárkový projekt“ Einleitungszeit pripomínajúci rannú tvorbu Einsturzende Neubauten v nerytmickej podobe.
Ten, kto chodieva na menšie festivaly, tak vie, že si v nich neužije anonymné zaradenie v dave. Stáva sa súčasťou rodiny, kde každý tak trochu o každom vie. A teraz nemám na mysli tú dedinskú zvedavosť, ale akceptáciu v zmysle „prišiel si na festival a pokiaľ dodržiavaš nepísané pravidlá, nikomu neubližuješ a rešpektuješ jeho osobný priestor, tak si náš.“ Jedným slovom komunita.
Hradby Samoty sú presne ten typ festivalu, kde keď prídete a nikoho nepoznáte, tak odchádzate domov bohatší nielen o umelecké zážitky, ale aj o niekoľko nových priateľov. Vylíčim to na tejto situácii – po dlhej ceste do Jelšavy až z Prahy (niektorí ešte zo vzdialenejšieho miesta) si rozkladám stan a vedľa mňa sa pristavila slečna, či si s ňou nedám jedlo, ktoré bola kúpiť v neďalekom obchode, začala konverzovať a už po chvíľke sme boli ako starí dobrí známi. Tento pattern sa opakoval s ďalšími ľuďmi.
Po prvom dni už spolu fungujete ako rodina, ktorá spolu trávi čas, chodieva na koncerty, rieši problémy. Spoločne si čistíte zuby, idete do mesta na palacinky a popritom spoznávaš ich osudy. Chodia sem ľudia z celého Slovenska a je zaujímavé, že sa vlastne vracajú domov, keďže na otázku odkiaľ pochádzajú, ti odpovedia, že z Jelšavy, Banskej Bystrici, Rimavskej Soboty či zo susednej dediny. Keďže mnohí z nich študujú, pracujú a žijú v Bratislave, organizátori tam zabezpečili autobusovú linku priamo až na festival.
Festival získal kultový status už aj v zahraničí, hoci renomé Obscene Extreme Festivalu ešte nedosahuje. Stretol som však Reinharda z Rakúska, čo chodieva aj na Fekete Zaj. Mimochodom, viacero návštevníkov Hradieb navštevuje aj „Čierny hluk“ – rovnako komunitnú záležitosť s dramaturgickým prienikom, hoci Hradby nemajú v programe až tak veľa metalových záležitostí.
Teraz na záver ešte vráťme k nadpisu. Odkiaľ som nadobudol presvedčenie, že je to tá správna rodina? Po celý čas som tento pocit nadobúdal, až som ho na konci úplne strávil. V nedeľu ráno dievčatá dobrovoľníčky spustili z bluetooth repráčikov vlastný výber tanečnej elektroniky a tancovali až do nášho odchodu. Po všelijakých umeleckých zážitkoch vtesnaných do intenzívneho prežívania, nebola z nich cítiť únava v snahe vypratať areál a rýchlo sa zbaviť návštevníkov. Táto čistá radosť vyplynula z ďalšieho stretnutia komunity, ktorej organizátori celý rok pripravovali kvalitný programu a ešte sa im snažili k tomu dotvoriť tú správnu atmosféru.
Istotne je ešte priestor na zlepšenie, ak ste však fanúšikom darkovej, experimentálnej, avantgardnej, alternatívnej hudby s audio-vizuálnym presahom, nie je u nás lepšieho miesta k objavovaniu nových umelcov. Takto sa už po prvej návšteve stávate členom rodiny Hradieb Samoty.
