autor: Radoslav Lakoštík; Hradby samoty, 4. – 6. júl 2019, Moravany nad Váhom
Už aj samotná reč znakov nám napovie, že hudba je pri audio-vizuálnom charaktere Hradieb stále na prvom mieste. Uplynulý ročník opäť sledoval filozofiu neprinášať zaručené ťaháky ani veľké mená festivalových line-upov, no bez akejkoľvek ujmy na zaujímavosti interpretov.
Podať ich kompletný zoznam nie je v ľudských silách a ani správna cesta ako sa vysporiadať s bohatosťou programu. Spomeňme však aspoň niekoľko tých, ktorí spoločne vyskladali pútavú mozaiku troch festivalových dní.
Dve hlavné pódia aj tento rok stačili pokryť hlavný program. Ich harmonogram sa zhruba do polnoci pokúšal držať zásady, aby sa vystúpenia čo najmenej prekrývali. To, čo spôsobilo menší šok a priam prvotné sklamanie, bolo profesionálne postavené pódium. Naše myšlienky opantala nesúrodosť konštrukcie kovového monštra s D.I.Y politikou festivalu.
Starosvetské obavy boli rozptýlené organizátormi, ktorí zahnali naše chmúrne konšpirácie. Vysvetlili nám, že pre hlavné pódium v kaštieli nenašli vhodný priestor a po dohode s majiteľmi, ktorí mali veľký záujem o udržanie festivalu (za čo im patrí veľká vďaka), sa rozhodli umiestniť hlavné pódium v areáli kaštieľneho parku, v ktorom sa nachádzalo aj stanové mestečko.
Hradby samoty – aftermovie 2019
Ak sa zameriame na emočnú škálu a účinok koncertov, rozdeliť by sme ich mohli na niekoľko skupín. Za prvé to boli tie, ktoré prinášali pokoj prevažne na vlne ambientu, repetitívnosti a minimalizmu. Pravdaže, ak s pojmom minimalizmu nechceme spájať drvivú väčšinu súčasnej hudobnej produkcie. Západná kresťanská kultúra si osvojila ruženec, tá východná mantry a modlitebné mlynčeky. Vo všeobímajúcom jazyku hudby nachádzame pokoj a rovnováhu v mohutných statických vlnách dronov.
Poľský ARRM boli v tomto smere lákadlom nielen sobotného večera. ARRM sú inštrumentálne kvarteto zložené okolo Artura Rumińského, známeho tiež z black metalovej skupiny Furia. Psychadelická hudba dronového razenia, postavená na rockovom zvukovom pôdoryse, bola príjemným vytrhnutím z hegemónie digitálnych zvukových stien. Avšak rezonoval silný pocit, že presne tento typ hudby si nie príliš rozumie s prevedením na „veľkých“ pódiách a zaslúži si intímnejší charakter, čo však nebol celkom problém ARRM, ako v globále podobne ladenej hudby na letných festivaloch.
Na obdobnej vlne možno hovoriť aj o akusticko-digitálnom dialógu slovenskej dvojice Untitled Sea. Sympatické bolo, že zvuk violončela si ponechal svoj neporušený a nedeformovaný akustický charakter a v meditatívnych plochách sa objavoval a vytrácal v syntetických vrstvách zvuku a hudby. Untitled Sea boli rozhodne príjemným objavom a pre ich variabilnú zostavu aj zaujímavým objektom na sledovanie ich ďalších projektov.
Koncert Line Gate najlepšie naplnil svoj zmysel pri dĺžke celého koncertu. Svetská omša situovaná do kaplnky bola zároveň jediným hudobným vystúpením v tomto priestore. Line Gate si môžete pamätať aj pre ich pionierske aktivity vo sfére post-rocku na domácej scéne. V súčasnosti sa skupina pretransformovala na jednoduchý, no účinný koncept, zotavený z ninery, ľudského hlasu a samplovaných dronov.
Kategóriou samou o sebe je komplexný multimediálny projekt Jeden kmen, ktorý spája túžba vyrozprávať príbeh kmeňa Snaga. Podľa autorov je ľahko tematicky inšpirovaný fantasy svetom J.R.R. Tolkiena. Citujúc Jeden kmen, „projekt stojí na vizuálne zaujímavých kostýmoch, rekvizitách a vybavení, ktoré dotvára podobu kmeňa“.
Po hudobnej stránke je Jeden kmen zmes hrdelných spevov, etnických a akustických nástrojov za sprievodu konkrétnych, zväčša prírodných zvukov. Oproti iným folkovým či dark/folkovým zoskupeniam majú však obrovskú výhodu. Sú limitovaný len svojou fantáziou a tak tu neexituje možnosť skĺznuť k lacným interpretáciám tzv. starej, etnickej či inak historicky zaťaženej hudby. Výborné vystúpenie s prepracovanou vizualitou, ale predovšetkým s bohatou hudobnou farebnosťou a citom pre imagináciu.
Na opačnej strane barikády stáli interpreti, ktorí sa vzdali konceptu páčiť sa a limity svojského prejavu posúvajú kam im to ich jazyk a možnosti dovolia. Zjavom v tomto smere bolo medzinárodné kombo Shibuya Motors, založené výraznými osobnosťami slovenskej hudby, Slavom Krekovičkom a Miroslavom Tóthom. (Ne)riadená improvizačná explózia disonancií a hluku bez možnosti vyslobodzujúceho úniku či hlukové orgie odjazdené štýlom cieľ štart. Technicky vzaté, Shibuya Motors sa podobajú zbesilému free-jazzu, no ich štýl doplnený o elektroniku, agresívne bicie a spontánne výkriky, má blízko temným metalovým odnožiam. Shibuya Motors napriek svojmu nekompromisnému zameraniu padli do hľadáčika festivalov ako je Pohoda.
Vrchol prišiel náhodne a nečakane a mimo oficiálny program. Niekoľko minút trvajúca performance Markéty Wagnerovej aka. Moučný dědek oddelila zrno od pliev, aby spojila spišské párky s múkou. Nie každý bol ochotný vydržať pohľad na panoptikum nezrozumiteľnej poézie, dementno-šialené alter ego Moučného dědka, primitívnych úderov a z hluku opadávajúca omietka mala skoro podobné čaro ako záverečné salvy múky. A ak ste nezachytili v performance sociálny apel na tému gastarbajter vs. stravovacie návyky ľudí v jeseni svojho života, nevadí. Na Moučného dědka sa bude spomínať ešte dlho. Bizár, aký tento festival každý rok potrebuje. Kto chcel preliať bláznovstvo plnou lyžicou, mohol si Markétu Wagnerovú dopriať v polohe režiséra epileptickej horskej dráhy filmu JOG.
Jeden z najväčších ohlasov pred samotným festivalom vyvolala skupina Death in Rome. Ak pop, tak recyklovaný, ak recyklovať, tak temne. Ich ironicko-parazitujúci prístup k prerábkam známych hitov populárnej hudby je veľmi žiadaným. Stačí sa pozrieť na ich koncertné zastávky po celej Európe. V ich folkovo-melancholickom podaní každá pôvodná pieseň ukazuje svoj nový potenciál.
Okrem automatickej reakcie – humoru a irónie – je zaujímavým zistením, ako málo stačí na to, aby iná farba a intonácia zmenila tak zásadne význam slov. Ešte pred koncertom skupina prisľúbila aj špeciálny slovenský bonus. Šuškalo sa o Petrovi Nagyovi a bolo tomu skutočne tak. Pieseň Poďme sa zachrániť už nikdy nebude počuť rovnako nik, kto bol účastný piatkového koncertu. Earworms v podaní Death in Rome potvrdili rolu neoficiálneho headlinera.
Silné zastúpenie mala aj tanečná scéna. Subjektívny vrchol prišiel s kolektívom DJ-ov a producentov Nightcall. Synthwave spolu s vizuálom postavených zo stien starých analógových televízorov v podzemí rozpútal hneď v dvoch setoch dvojfázovú zábavu a nadránom uzatvoril druhý hrací deň. Podobne silnú odozvu malo aj vystúpenie francúzskeho skladateľa a producenta Sonic Area. Najväčším sklamaním bol nami zmeškaný set Turbosamplera, ktorý podľa zúčastnených stál za to.
O týchto a mnohých iných kapelách boli hudobné Hradby samoty 2019. Ďalší vydarený ročník, ktorý ukázal rozmáhajúce sa chápadlá nenápadného podivína. Do budúceho roka si treba želať objavnú a vhodnú lokalitu a hlavne výdrž organizátorov. Už deviaty rok sa im darí budovať široko-ďaleko bezkonkurenčný festival toho najzaujímavejšieho, čo prežíva v podzemnej audio-vizuálnej tvorbe a hlavne spájať roztrúsenú undergroundovú komunitu.
Aj napriek obavám či už tento rok festival neprekročil udržateľnú návštevnosť, by sme želali organizátorom na budúci ročník minimálne rovnakú návštevnosť. Veríme, že aj pri vyššej návštevnosti sa Hradby nemôžu stať atrakciou pre návštevníkov znudených masovými festivalmi.
