Hudba je hlavnou esenciou festivalu, no zďaleka nie je o nej samotnej. Čo-to sme už povedali v prvej časti, no poďme ďalej. Po úvodnom dni sa na hlavný program čaká až do večerných hodín.
Okrem voľného programu, potulovaniu sa po areáli a výdatnej socializácii je na festivale Hradby samoty možnosť navštíviť útroby atómového krytu, kde je na programe premietanie divadla a dokumentárnych filmov. Všetko v duchu obskúrností a experimentu. V piatok je medzi výberom dokumentárny film Liberation Day (2016), ktorý zachytáva slovinskú kapelu Laibach na ich putovaní Severnou Kóreou. Fasicnujúce, neuveriteľné, komické, ironické divadlo s dávkou trpkosti. Tak vyzerá prvý koncert skupiny zo západného sveta v okovách takmer nepreniknuteľného režimu. Výborný tip, ktorý pridávam do kolónky najzaujímavejších hudobných dokumentov. Sobotňajší podvečer si pre zmenu krátim dokumentom Down the Deep, Dark Web. Temné zákutia webu, možné zneužitie, ale aj výhody v podobe voľného neregulovaného trhu s fenoménom kryptomien. Témy, zaujímavé, pálčivé a nanajvýš aktuálne, škoda len paranoidného vyznenia dokumentu, ktorý preberal problematickú rétoriku konšpiračného fanatizmu. Bohužiaľ, odchádzam a verím, že kontinuálna diskusia so sympatickými aktivistami z PARALELNÍ POLIS, už naberala serióznejšie kontúry. Podľa sprostredkovaných informácií, tomu tak skutočne bolo.
ABYSS/HLUBINA to bol limitovaný priestor, ktorý sa dostal nielen na pomyselný okraj, ale aj naozaj skutočný, mimo interiér zámku. Nakoniec v piatok večer prišiel jeho hlavný čas. ZAGAMI JERICHO – dramaturgický prešľap, milý bizár alebo spôsob, ako zmiasť už dosť uletené publikum? ZAGAMI JERICHO je z iného sveta, presnejšie zo sveta vzletnej elektroniky, ktorej prepožičiava svoj infantilný prejav. Na inom festivale by som túto produkciu pravdepodobne odignoroval, dnes beriem ZAGAMI JERICHO všetkými desiatimi, ako milý akt psychogieny. Ďalšie pozitívne podnety so sebou prinášajú retro nadšenci OLAF OLAFSONN AND THE BIG BAD TRIP. Vibrácie éry hippies a ich zvieracie alter egá ženú kapelu vpred. V prostredí na zelenej lúke im to svedčí asi tak, ako v ich klipe na pieseň The Reanimation of the Young Goddess of Summer. Počas koncertu sa chyby a chybičky nestratia, no aspoň o to viac možno veriť duchu ich autentického slobodomyšlienkárstva. Zábavové zvieracie alter egá členov OLAF OLAFSONN AND THE BIG BAD TRIP sa metamorfovali pri dvojici NEMUER. Potemnelý akustický folk plný repetície, hrdelných spevov a mystickej atmosféry. Neskoršia hodina dá vzniknúť aj sugestívnemu divadelnému „vlčiemu“ performance, ktoré sprevádza koncert NEMUER. Subjektívne, jedno z najzaujímavejších vystúpení, ktoré pohlcovalo svojou priamočiarou a jednoduchosťou. Myšlienkovo a zámerom jemne vzdialené, ale v asociačnej záplave sa derie na povrch vzácna kolaborácia „progového“ olympu Storm Corrosion (Wilson/ Åkerfeldt).
Olaf Olafsonn and The Big Bad Trip – The Reanimation of the Young Goddess of Summer
Piatok na hlavnom pódiu otvára partia ONTERVJABBIT + NEVEN KORDA. Nekompromisný noise spolu s vizualizáciou na klenutej bočnej stene. To je asi všetko, čo dokážem skonštatovať, bez toho aby som naprázdno mlátil slamu. Z podobnej kategórie je aj nasledovná umelkyňa z Talianska MARTA ZAPPAROLI. „Zaujíma sa o hranice a vzťahy medzi akustickou ekológiou, vibračným zvukom, hlukom, ultrazvukom, rádiovými vlnami, EMF. Od roku 2014 beží jej nový prebiehajúci výskum a projekt nazvaný „Inaudible Sound“, ktorý je zameraný na skúmanie nepočuteľných signálov, ktoré zachytila a zaznamenala po celom svete a zamerala sa na to, či javy pochádzajú z prírodných fenoménov, EMF, rádiových vĺn VHF, leteckej a námornej komunikácie, bezdrôtovej, telegrafickej komunikácie, morseovky alebo nevysvetliteľných akustických fenoménov, ktoré tvarujú náš zmysel a vnímanie reality.“ To všetko z nej robí vyhľadávanú osobnosť so svetovou odozvou, avšak jej analógová koláž pozostávajúca zo zvukov reprodukovaných na magnetofónových páskach ma bez teoretického základu(výkladu!) nemala kam nasmerovať. Toľko a ešte mnoho iných recepčných kolapsov bolo na programe, no v našej snahe nie je vyčerpať zoznam všetkých vystupujúcich. Spomeňme tých, čo zaujali najviac. Na prelome piatka a soboty si ešte značím poznámku ku kanadskej techno smršti ISZOLOSCOPE. Opäť sa na mňa valí hudba mimo pohodlnú zónu, napriek tomu jej brutalita funguje a núti ma zostať. Do temnej estetiky obalené prvky techna (breakcore?) a tvrdého industrialu – to všetko bolestivo nahlas. Plné divadlo sa zmieta pod sonickým náporom ISZOLOSCOPE. Koľko prekvapení máme ešte pred sebou?
Marta Zapparoli – live 2014
Sobotňajší deň sľuboval okrem obligátneho čakania na program, dvojicu zvučných mien. TREHA SEKTORI je jednočlenný projekt, ktorý strhol na seba pozornosť najmä úzkou spoluprácou s umeleckým manifestom CHURH OF RA. Avšak túto skutočnosť som si dokázal spojiť až neskôr, a tak trestuhodne míňam jedného z ťahákov tohtoročných hradieb. Pred TREHA SEKTORI však prilákalo množstvo ľudí, tradičné zloženie rockovej kapely DER BLUTHARSCH AND TICOTLH. Nepreniknuteľná masa dymu a svetiel naplnila podzemné klenby a kapela servírovala širokú paletu psychadélie, rockovej dravosti, ale aj metalovej zádumčivosti. Mix, možno až zbytočne pestrý však ukázal, že hoci experiment, noise a elektronika sú na hradbách zastúpené najpočetnejšie, ľudí „konvenčné“ rockové zostavy priťahujú najviac. Sú jednoducho viac zapamätateľné a predstavujú menej mentálne náročné koncepty. Nie, to nemal byť prehovor smerom k dramaturgii, len holý fakt. Mimochodom, z rečí mnohých boli práve DER BLUTHARSCH AND TICOTLH pomyselným vrcholom posledného dňa.
Der Blutharsch and the infinite church of the leading hand – Mighty Might
Aj keď sme na festivale kde sú hranice citlivosti nadstavené vysoko, stále sa tu nájde priestor na kontroverziu. Čo je pre iných absolútne bezproblémové, to vzbudí na strane druhej otázky, či nepochopenie. SIKSA je pár poľských performerov, ktorí namiesto citlivej reflexie témy ako je znásilnenie, zoberie do rúk „zbrane“ jej vlastné, ktoré sú s týmto javom spojené. Nahota, osobná konfrontácia s divákmi a nakoniec aj explicitná poľská lyrika. Akýkoľvek záver nad týmto vystúpením vynesiem/e, núka sa diskusia, a tá aj horlivo po koncerte prebiehala. Trauma, úcta, sexualita, umelecká/„umelecká“ reflexia, hranice, cenzúra –toto všetko bolo na pretrase. Ďalším faktom ostáva, že počas celého vystúpenia bol východ k dispozícii.
Koľko sme toho ešte nespomenuli? Myslím, že väčšinu, ale možno práve to, mimo pódia, publika, areálu, či priamo vlaku alebo staníc, tvorí podstatnú, nepublikovateľnú a pre každého osobnú festivalovú reflexiu. Za zmienku stojí aj časť umeleckých artefaktov, teda výtvarných umelcov, ktorí dotvorili zvyšné nekoncertné zákutia zámku. MARKÉTA JÁCHIMOVÁ tento rok skrášlila areál „maskotom“ festivalu a to konkrétne jej interpretáciou trojhlavého kerbera, ktorý dominoval nádvoriu. Večery patrili podmanivému videomapingu SAMYELA. Impozantné boli aj voskové inštalácie/skulptúry KRISTÍNY HEJLOVEJ, či interaktívna zrkadlová inštalácia MÁRIA BIRMONA „Continue Blocking“. Stále sme nespomenuli skupinku nadšencov, ktorá vypĺňala program makabróznou poéziou a z vedľajšej svadobnej oslavy spravila deň, na ktorý svadobčania, ani mi nikdy nezabudneme.
Azda už len na záver – a to vôbec nie obligátne – poďakovať organizátorom, že napriek všetkým nepriazňam a ortodoxnému prístupu vedia udržať festival nažive. A na záver už len očakávanie, ktoré sa „tajne“ šuškalo a privítali by ho mnohí. O rok opäť v Jelšave?
