autor: Patrik Šedo; interpreti: Riverside; Lesoir; 07.03.2019; MMC, Bratislava
Poľskí Riverside sa v roku 2016 museli bohužiaľ rozlúčiť s ich spoluhráčom a gitaristom Piotrom Grudzinskim, ktorého zdravie ho v jeho 44 rokoch nečakane zradilo a kapela navždy prišla o jeden zo svojich talentov.
O dva roky na to Riverside vyrážajú na turné naprieč Európou a v máji sa dostanú aj do USA. Po dvoch rokoch od nešťastnej straty pokračujú ďalej s albumom „Wasteland“, ktorému je tour venovaná. Na albume sa nevyhnutne otiskli dojmy a emócie, ktoré strata priateľa a člena kapely nesie. Aj keď „Wasteland“ stelesňuje stiesnenú a sivú atmosféru, vo zvuku je počuť nádej a náznak katarzie – Riverside pokračujú naďalej.
Presne takýto bol koncert Riverside – plný radosti, napätia, no i smútku a tieto elementy perfektne spájala energia celej kapely a takisto ľudí, ktorí si toto progresívne divadlo prišli vychutnať. Programom večera boli len dve kapely – Riverside a ich predkapela Lesoir. Pätica Holanďanov svoju tvorbu popisuje ako „art rock“, aj keď sa ich tvorba pohybuje medzi folkom (kvôli flaute), symfonic a female fronted rockom/metalom, ktorý taktiež spája tieto elementy. Čiže áno, zvuk tak pestrý, že ho môžeme naďalej nechať art rockom.
Pre predstavu – veľmi citeľné boli vplyvy progresívnych veličín, ako sú Porcupine Tree a Devin Townsend Project, ale vo zvuku a celkovom dojme bolo cítiť aj Anneke von Giersbergen a atmosférickosť Anathemy. Holanďanom by som dokopy asi nič nevytkol, ich set bol vyrovnaný, aj keď ho mohli okoreniť väčším počtom rýchlejších skladieb, aby už zo začiatku rozhýbali publikum – čo sa ale s nástupom Riverside vôbec nezdalo ako nutné.
Lesoir – Going Home
Riverside nastúpili pred takmer úplne plným MMC, čím sme jednoznačne ukázali početnosť fanúšikov tohto náročného žánru v Bratislave – prekvapilo to mňa a je možné, že aj samotnú kapelu. Celkovo bola medzi publikom a kapelou skvelá spolupráca a výmena energie, za čo môže aj kvalitne vybraný setlist, v ktorom sa striedali dynamické a rýchlejšie skladby s tými pomalšími, dlhšími a smutnejšími – hlavne z posledného albumu.
Zo speváka, gitaristu a najmä tvorcu väčšiny hudby – Mariusza Dudy, bolo cítiť istú melanchóliu, ktorá bola určite aj zdrojom jeho inšpirácie pre posledný album. V istých momentoch som mal však dojem, že kapela sa dlhšie drží v pomalých melancholických vodách a stráca dynamiku. Odozva publika však bolo zakaždým veľmi prívetivá, Riverside poznajú svoje silné stránky a v hitových pasážach výborne spolupracovali s publikom.
Riverside – Lament
V niektorých momentoch mohol mať človek pocit, že sa nachádza na koncerte lokálnej rockstar, pretože Riverside ňou sčasti sú – v rámci žánru teda určite. Na koncertoch si vybudovali okolo seba akúsi auru mystickosti, ktorej silu dodáva atmosférickosť ich hudby a práca s publikom. Ich koncerty vytvárajú pocit, akoby bol človek v divadle a nie koncertnej sále. Ľudia sú vtiahnutí do trpkého príbehu, ktorý všetci dobre poznajú – pretože je inšpirovaný životom. Riverside nie sú žiadni akademický progresivisti ako napríklad Dream Theater, ich hudba je úprimná a založená na silných emóciách, nie len na technickosti hrania, ktoré majú ale tiež majstrovsky zvládnuté.
Nepochybujem, že po tomto hudobnom divadle mnohí odchádzali s hlbokým hudobným zážitkom a istou vyrovnanosťou. Riverside na svoje publikum preniesli katarziu zo životných udalostí, ktorým sa nedá vyhnúť a človeku neostáva nič iné, len sa pohnúť ďalej. Na istý čas bude svet sivý, no za obzorom vždy čaká slnko a toto všetko sa deje pri sprievode soundtracku od Riverside.
