Nepoznám krajšie myšlienky a slová ako tie, ktoré majú Táslerovci vo svojich textoch ukryté. Nepoznám inú kapelu, ktorá toľkokrát menila svojich členov, až sa napokon stala rodinou. Nepoznám, jednoducho momentálne nepoznám lepší slovak band, ktorý na koncerte dokáže prepotiť tričko aj tým, čo sa naň nedostali. IMT sa rokmi stali značkou kvality, lebo IMT naživo znamená I’m Ty (ja som ty) a kto neverí, nech doma nelení a príde sa sám presvedčiť. Vítaní sú všetci, hlavné tí, ktorí si so sebou radi odnesú kúsok exotiky, kvantum energie a veľký SMILE!
Ivan a jeho družina nie je obyčajná kapela, ale neobyčajná rodina, ktorá hudbu vníma každou bunkou. A aj keď občas pôsobia inak ako zvyšok sveta, sú to práve oni, kvôli ktorým sa na Slovensku oplatí ešte stále investovať do kultúry. Chalani možno toho veľa nenarozprávajú, ale majú cit spraviť z jednoduchej melódie hit. Majú inštinkt, sluch a v tele rytmus, ktorý je síce u niektorých členov už skrytý pod pár kilami nadváhy (však Ivan:)), ale stále znie rovnako sviežo ako vtedy, keď po prvom ‘kliku’ prišiel Valec a svojim temperamentom, jednoduchosťou a poetickým folk-rockom zvalcoval nejedno poslucháčske ucho i oko.
Odvtedy už i svetlo prešlo pár rokov, ale stále – stále neprestalo svietiť. Dokonca mam pocit ako keby každý jeden člen IMT Smile nosil v sebe vlastný akumulátor energie, ktorý následne poháňal úsmevom a putom rodinným. A keď náhodou sa u niekoho tento akumulátor zadrhne, prichádza na pomoc srdce a dav verných i nových fanúšikov.
Koncert v Trenčíne bol ôsmou zástavkou ich tohtoročného turné, na ktorom IMT Smile robí garde a support zároveň mladá kapelka z Dunajskej Stredy Aimee. Tú si na poste predkapely zvolili poslucháči rádia Express. Či to bola správna voľba, je už teraz jedno. Podstatné je, že ich koncertný set trvá len 30 minút, počas ktorého sa chlapcom v Piano clube ani za pomoci dealu: „pokiaľ chceš paličku od bicích, daj ruky nad hlavu“, nepodarilo dostať publikum do varu. To sa však všetko behom pár sekúnd zmenilo, keď krátko pred deviatou hodinou vyšli na pódium IMT Smile – vysmiati od ucha k uchu. Chlapci nestihli ani pozdraviť a hneď na nás spustili Nepoznám. Vôbec ma neprekvapilo ako všetci v klube dokonale poznali text a od prvej minúty Ivanovi sekundovali so spevom. Nádhera! Následne sme sa všetci imaginárne chytili za ruky a splynuli v Tajnom milovaní. Ďakujem Müllerovi za úžasný text, ktorým spolu so Zemepisom lásky a Vyspal som sa z teba okrášlil v roku 2000 album Nech sa páči. Pri ďalšom songu som opäť začal veriť snom i na duchov – Duch človeka. Pieseň, počas ktorej som presvedčený, že nikto si nedovolil vyjsť z klubu von. Jednoducho, kto chcel ujsť, mohol, ale nedalo sa, lebo pred sebou niet kam. Áno, správne tipujete, zahrali aj Nedá sa ujsť, v ktorej na gitaru vypomáhal aj trenčiansky rodák Jerguš Oravec. Nálada gradovala stále viac a viac a viac a Viac. V tom Ivan odčítal z pier pár milých slov a ponúkol nám viac a viac a viac a viac, než sa dá dať. Krásne vyznanie lásky muža žene alebo skôr ženy mužovi, keďže text k tomuto aktuálnemu slovenskému hitu spravila dnes už Ivanova manželka Anna Tásler-Onderková. Srdcia zaplesali a oči sa zarosili. Ideálne načasovanie pre, v tomto prípade, potešujúcu Úprimnú sústrasť. Chvála Bohu, že nik v skutočnosti neumrel a išlo len o ďalší skvost z dielne Tásler/Krausz. Prišlo aj na Ivanovu sólovku z roku 2001, z ktorej nám pripomenul, komu sa rád pozrie rovno do očí a pre koho píše slová, čo dávno si sľúbil – Len tebe. Nasledovala opäť novinka – Oko. Priznám sa, že skladba ma však ani za oko ani za ucho moc nechytila. Ale keďže hudba je vec vkusu a čisto subjektívna záležitosť, iným mohlo Oko nasýtiť všetky zmysly dosýta. Mňa takto nasýtilo ukulele a v ňom Veľa lásky pre nás, po ktorej sme si s radosťou zaspomínali na Filipa s Lasicom a ich mlčanlivú vŕbu – Za dedinou. Tento stromček bútľavý opretý len o klavír a Táslerov prejav patrí vždy k najemotívnejším častiam koncertu IMT Smile. Hlavne, keď sa Ivan ako zúrivý býk zakusne svojou dušou o mikrofón a vykričí doň všetko, čo na srdci má. Ešte teraz mám chuť tlieskať!
Ďalší song patril znovu albumu Rodina. „Keby som ja stvoril svet, vyzeral by inak, neposlal by som si naň na smrť svojho syna“, zamyslel sa Tásler s Krauszom a tíško dodal: „Bože, prosím, odpusť mi, že sa takto rúham, ale človeka po potope neohúri dúha.“ V skladbe predviedol na akustickej gitare svoje umenie i Peter Bič, ktorý pri stupňujúcom tempe snáď roztancoval aj spomínaného Boha. V tom prileteli Vrany a vykrákali, kto je tu víťaz a kto porazení. Úžas! Ivanov prednes hodný Oskara zdvihol hladinu eufórie tak vysoko, že všetky kŕdle vrán z okolia sa začali zbiehať nad Piano klub a krákali s nami. Spievali všetci – mladí, starí i svine, o ktorých bola ďalšia Veselá pesnička. Smutné je, že je jedno, či je rok 1998 alebo 2012. Tento song je stále rovnako aktuálny a ako vtedy, tak aj dnes čakáme, kedy budú ľudia ľuďmi. Smutné je vlastne to, že iba čakáme, kedy bude slušnosť v móde a pritom zametáme viny a tresty pod charakter vlastných potrieb. Tesať do kameňa každé slovo tejto piesne a potom ním vydláždiť súdnu sieň a odsúdiť všetkých, ktorí si to zaslúžia. Howgh!
Mám krásny sen prišiel spolu s Bozkom, pri ktorom ľudia okamžite chytili do dlaní a úsmevov ten správny rytmus a spevom a tancom odprevadili kapelu k záverečnému songu hlavného setu – Ľudia nie sú zlí. V tom momente spieval a skákal v klube snáď každý, kto zrovna s diablom do seba vodku pri bare nenalieval. Po orgazmickom finiši kapela na chvíľu opustila pódium, ale o pár sekúnd bola späť, aby sa o nás a my o nich, mohli znovu oprieť. A sami to asi dobre poznáte, svet je vtedy krásny a nebo modré, keď sa máte o koho oprieť. Ďakujem, ďakujem i za tento song! Dav doslova šalel a to Tásler a spol. ešte nepovedali posledné slovo. „Exotica,“ vykríkol Ivan a časovaná bomba pod pódium totálne explodovala. Vzduch zaplavil roj endorfínov a tanec – tanec bol zrazu tak prirodzený ako úsmev na tvári po omamnej vôni. Obecenstvo tlieskalo, šantilo a Tásler opakovane predstavil jednotlivých členov kapely (Ivan Tásler – gitara & spev, Miro Tásler – klávesy, Lukáš Kolivoška – basa, Peter Bič – gitara, Daniel Šoltís – bicie a Andy Belej – vokály), poďakoval sa a odišiel. Do reprákov sa pustila hudba a niektorí si mysleli, že už je koniec, ale mýlili sa, lebo IMT Smile sa na popud a hlasný rev úžasného publika vrátili späť a ukázali nám, kto je na slovenskej scéne Niekto ako kráľ.
Celý koncert trval skoro dve hodiny a aj keď v klube bolo možno trošku viac ľudí ako bezpečnostné normy povoľujú, každý do jedného si okrem úsmevu odniesol domov pár nezabudnuteľných momentov, ktoré ešte dlho budú žiť vlastným životom a radosťou.
autor: Marek Kučera
foto: Palo Karell / Musicpress.sk
