Koniec leta a festivalovej sezóny uzatvorilo podujatie, ktoré vlastne ani nie je festivalom, hoci to slovo má aj v názve. INOTA Festival bolo vyústením spolupráce organizátorov iniciatívy Európske hlavné mesto kultúry Veszprém-Balaton 2023, umeleckého kolektívu NVC z Budapešti s niekoľkými ďalšími subjektmi.
Iniciatíva Európske hlavné mesto kultúry je takou zvláštnou zmesou projektových ambícií a zrážky s realitou spôsobenou dopytom a záujmom miestneho obyvateľstva. Táto platforma by výrazne mala pomáhať hlavne súčasnému umeniu a nezávislým tvorcom, ale často podlieha dramaturgia masovému vkusu, pričom nejde tak po povrchu ako spevácka súťaž Eurovízia, ale s účasťou umelcov typu ZAZ alebo Jamiroquai (bez ohľadu na ich kvalitu) sa vymyká svojmu predsavzatiu prinášať niečo nové a originálne.
Košice svoju šancu premárnili najmä vo vystavaní odvážneho programu, hoci sa podarilo popritom zrekonštruovať aj vybudovať nové priestory (Kasárne/Kulturpark, Kunsthalle, rozličné výmenníky atď.). Čo sa stane, keď zoberú iniciatívu do svojich rúk nezávislí organizátori, spoja sa a efektívne využijú peniaze od Európskej únie, áno aj od vlády maďarského premiéra, aby vytvorili niečo na čo sa bude ešte dlho spomínať, ukázal festival Inota.
Zorganizovať štvordňový festival priamo v srdci bývalej termálnej elektrárni Inota, ktorá sa nachádza hodinu od Budapešti a v čase najväčšej prevádzky zásobovala hlavné mesto Maďarska, nie je vôbec jednoduchá záležitosť. Elektráreň je dnes už síce nefunkčná a na viacerých miestach v bezútešnom stave, no stále je schopná privítať niekoľko tisícový dav. Preto najväčšou výzvou bolo, ako uchopiť tento priestor rozležaný na viac ako 225,000 metrov štvorcových, v ktorom sa skrýva nepreberné množstvo problémov, ale zároveň aj možností, kde zasadiť koncerty, svetelné inštalácie, mapping a prezentovať súčasné digitálne umenie.
Festival sa pripravoval rok aj pol a participovalo na ňom jedenásť organizácií a inštitúcií, z toho tri hlavné: NVC, Centrum Production, VEB 2023 – European Capital of Culture. Dohromady ho navštívilo osemnásťtisíc ľudí, z toho dvadsať percent bolo zahraničných návštevníkov.
Dominantou tepelnej elektrárne sú tri veže navrhnuté maďarskými inžiniermi László Heller a László Forgó – ich systém sa stal unikátnou záležitosťou kopírovanou po celom svete a asi by im ani vo sne nenapadlo, že ich chladiace veže budú oživené vizuálnymi projekciami. V jednej z nich boli umiestnené inštalácie od maďarských umelcov, no pre veľký záujem sa tvorili veľké rady, ktoré trvali aj niekoľko hodín, kým ste sa dostali dovnútra. Kto to vzdal, stále mal nepreberné množstvo možností, čo robiť v rozsiahlom areáli.
Čo sa týka samotného programu, tak ten bol zostavený tak, aby dokázal zaujať nielen priaznivcov experimentálnej hudby a súčasného digitálneho umenia, ale aj fanúšikov elektronickej klubovej hudby či hudobnej alternatívy. Nastal tak prienik medzi festivalmi ako Rewire, Berlin Atonal, Fekete Zaj, Lunchmeat. Organizátori sa podľa ich vyjadrení snažili angažovať umelcov, ktorí „skúmajú dilemu súčasnej spoločnosti a možnosti budúcnosti ľudstva.“
Vstupnou bránou k festivalovému programu bola administratívna budova elektrárne, kde sa nachádza koncertná sieň (stage House of Music Concert hall) aj kantína (stage Canteen). Spoločne so vznikom elektrárne, vznikol aj nápad a plán, ako umiestniť, ubytovať a postarať sa o potreby zamestnancov a ich rodiny v tomto areáli. Okrem práce tak mohli relaxovať na umelej pláži a tráviť voľný čas aj prostredníctvom umenia a kultúry v komunitnom centre.
Koncertná sál disponujúca výnimočnou akustikou privítala predovšetkým projekty s intímnejšou atmosférou či s experimentálnejším pohľadom na hudbu. Vstupné na tieto koncerty sa predávalo separátne mimo hlavnej permanentky. Nemecký skladateľ a performer Robert Hanke priniesol svoj projekt The CBM 8032 AV, v ktorom naprogramoval šesť starých počítačov z osemdesiatych rokov, ktoré bežia na osem bitovej grafike.
Z týchto počítačov vytiahol jednoduchú grafiku a zvuky a z ich kombinácie vzniklo dielo s repetetívnym rytmom podobným techno hudbe s mihotajúcou sa zelenou grafikou vytvárajúcou rôzne obrazy. Zaujímavý moment nastal pri výpadku digitálneho projektoru, keď nezlyhali staré počítače, ale novodobá technika.
Ninja Tunes určovali v deväťdesiatych a nasledujúcich rokoch trend v oblasti elektronickej hudby. V tejto stajni nenápadne vyrástol aj Matthew Barnes, ktorý si dal pseudonym Forest Swords. Jeho album Compassion sa zaradil k tým menám ako Coldcut, The Cinematic Orchestra, alebo v istom smere aj to, čo dnes robí Bonobo. Matthew pracuje s hudbou interdisciplinárnym spôsobom a živé vystúpenia sú založené na symbióze s vizuálnou zložkou, na ktorej pracoval vizuálny umelec Sam Wiehl. Nateraz pripravuje jesenné turné po rôznych kultúrnych priestoroch s pripravovaným albumom Bolted.
Ďalším aktuálnym menom bol cenený producent a skladateľ Max Cooper, ktorý netvorí intuitívne, ale vychádza z presne skomponovaných vzorcov a štruktúr, čomu je podriadená aj jeho vizuálna zložka, ktorá je tiež dôležitou súčasťou jeho živých vystúpení. Je zjavné, že pri tvorbe vychádza aj zo svojej druhej profesie, keďže má doktorát z počítačovej biológie.
Z ďalších zaujímavých mien vystúpil domáci projekt iamyank, za ktorým stojí maďarský multiinštrumentalista a producent Yank vystupujúci sólo, s kapelou aj ansámblom. Pre Inotu si pripravil špeciálny set so živou kapelou, v ktorej bol aj Gábor Tokár za bicími, ktorý na poslednú chvíľu zaskočil za chorého spoluhráča.
Do finančnej podpory festivalu sa zapojil aj veľký komerčný sponzor, po ktorom bol pomenovaný hlavný open air stage – Electronic Beats presents: Energy Field. Vystúpili tam napríklad inokedy omnoho výraznejšie post punkové duo Lebanon Hanover, techno producent na vzostupe DJ Seinfeld, KI/KI – známa DJka z Amsterdamu aj zvukovo veľmi ohybné duo Extrawelt a mnoho ďalších.
Kúsok od hlavného stagu stála veľká výrobná hala Turbine Hall, kde v neskoro obedňajších až skorých večerných hodinách prebiehali rôzne audiovizuálne projekcie, od pol jedenástej večer tam začínali párty so známymi producentmi a DJmi najmä z tvrdej techno scény.
Fascinujúca cesta do sveta snov, vedomia, podvedomia, lucidného snívania sa pred divákmi rozprestrela v projekte Onirica, ktorý režírovala dvojica Luca Camellini a Mattia Carretti. Podarilo sa im získať z dvoch univerzít v Bologni a Kalifornie cez dvadsaťosemtisíc zapísaných snov, z ktorých si niekoľko povyberali a spracovali v sérii krátkych filmov generovaných umelou inteligenciou.
V povečerných hodinách ovládli túto halu raveri, ktorí namiešali tvrdšie techno s industriálnymi vrstvami, ako predviedol legendárny Oscar Mulero so svojím charakteristickým soundom a minimalistickými s prvkami, na čo nadviazal Lewis Fautzi – zaujímavé, že južanský temperament krotili vo svojom prejave a viac vnikol do ich setu, hoci vytvoril chladný a kovový zvuk, ktorý sa hodil aj do tejto haly.
Mladšiu scénu reprezentovala Tereza R. alias Tigerhead, ktorá žije v Berlíne, kde si buduje svoju komunitu. Veľký rozruch vzbudilo najmä vystúpenie v súčasnosti jednej z najpopulárnejších undergroundových techno producentiek Ellen Allien. Rýchlejšie tempo a dynamické prestrihy, miešanie mužského a ženského vokálu, veľa samplingov, to tvoril základ jej setu. Svojou tvorbou oslovila aj prítomnú gotickú / dark komunitu, keď v roku 2021 pripravila niekoľko remixov jej obľúbenej skupiny Lebanon Hanover.
V tejto chvíli stále nie je isté, či INOTA festival nebude jednorazovou záležitosťou, alebo či organizátori odštartovali pevnú tradíciu, ktorá má šancu zaujať domáce aj zahraničné publikum. Organizátori sa pre náš magazín Music Press.sk vyjadrili, že stále pracujú na možnosti urobiť INOTA events v blízkej budúcnosti a to finálne rozhodnutie by malo prísť niekedy v októbri tohto roku.
