Aj posledný deň na Rock for People zaujal mnohými koncertmi, ktoré neľpeli na jednom žánri, ale striedali pestrú mozaiku. Tam hardcore, tam elektronika, tam pop punk, či ska. RFP je silný v dramaturgii ,ktorá vytiahne na pódium zaujímavé aktuálne mená, ktoré majú silné koncertné základy. Nestavia iba na veľkých headlineroch a často krát vedia menšie mená spraviť ozajstný zážitok. Tak to bolo aj s večerným predvedením od Jimmy Eat the World. Nemyslím si, že kapela je extra známa, aj keď sa o nich hovorí ako o praotcoch emo hudby. „Jimmy“ zjedol svet aj kus srdca každého fanúšika, či bežného poslucháča, ktorý bol v tej chvíli zvedavý na skupinu, ktorá pomohla k svetu emo hudby. Dnes už dospelí muži boli bez výrazného imidžu. Na pódiu stáli obyčajne oblečený chlapi, ktorý napriek svojej vyzretosti hrali veľmi mladícku melodickú hudbu. Prekvapilo to viacero ľudí, ktorý si myslia, že takýto typ hudby patrí iba mladým ľuďom. Veľmi sympatický koncert s veľkou energiou.
Koncertný deň sa začal opäť s hardcorovými skupinami. Na rozbeh a prebratie neskorých spáčov a notorických žúrkovníkov, ktorí sa ešte po druhej hodine na obed iba rozbiehali, zahrali metal coroví The Ghost Inside. Bez škrupuli, bez pátosu, bez ultimátov, zato s veľkou vášňou. Podobne pôsobili aj Cancer Bats, ktorý sa menej pohrali s melodickou linkou a pálili jednu notu za druhou. Hudobne išli viac k punku, či hard core punku. Naozaj ma zaujíma, či by nebolo väčšia atmosféra pri týchto skupinách s večernou hodinou, či tmou, alebo po presťahovaní do krytých stagov. Možno to má súvislosť s bezpečnosťou, aby bol ešte ako taký prehľad o divokom moshi a prípadne zranených divákov.
Mexickí „zapatisti“ Molotov priniesli kus nebezpečnej mexickej atmosféry. Sú najznámejšou mexickou skupinou a dôkazom, že globalizmus prináša aj pozitíva v podobe spoznávania nami exotickej kultúry. Hudobnou rečou dávajú najavo nesúhlas s politikou svojej krajiny. Aj, keď už dávno nepatria k undergroundu stále sú hybnou silou protivládnych vyjadrení. Molotov sú skoro nezaraditelní. Inšpiráciu čerpajú vo viacerých štýlov a vytvárajú si originálny vlastný prejav. Občas pridajú ska rytmy, inokedy viac beaty. Prezentujú hispánsku kultúru, ale v ich hudbe nachádzame viac svetových inšpirácií. Okrem vlastných skladieb zahrali aj niekoľko cover verzií. A poslali nelichotivý odkaz mexickej vláde, ktorú v mnohých pesničkách hania za veľkú korupciu a neschopnosť riešiť problémy.
Z domácich skupín sa predviedli napr. recesisticko grungová Vypsaná fiXa (jej členovia odohrali aj akustický mini koncert v zelenom mestečku), Tata Bojs, Krištof, Buty, či veľká nádej českej scény Charlie Straight. Českí interpreti tak dostali svoj priestor a ich koncerty ukázali, že je správny krok umožniť hrať aj špičke, či nádejam na tak veľkom festivale a nepokryť celkový čas iba zahraničnými skupinami.
Tie tvorili však veľkú väčšinu a skoro každý koncert mal správne rozpoloženie. Jedno z najväčších prekvapení sa odohralo posledný večer. Postarali sa o to nemeckí Beaststeaks o ktorých sa dopredu vedelo, že môže ísť o čierneho koňa festivalu. Ich energický mix je u českého publika veľmi známy, ale aj u Slovákov začínajú mať povedomie. Aj, keď ich hudobní kritici škatuľkujú do punk rocku ich hudba má väčší presah, napríklad do alternatívneho rocku. Spevák Arnim v tradičnom čínskom klobúku sa neustále pohyboval v rytme. Ostatní s ním skákali, dupali, posielali ďakovné pohľady publiku, ktoré im bolo stopercentne odovzdané. Takýchto vrcholov bolo posledný deň viacero. Rap mal tento rok „biele“ zastúpenie v podobe poetika Mika Steera z The Streets. Kým minulý rok veľmi sugestívne zarepoval Tricky, tento rok to bol maximálne otvoreno komunikatívny Mike. Ten čo to odkukal aj od rockových stars, keď svoj koncert zakončil skočením do publika. Japonskí Tokyo Ska Paradise sa zdali možno trochu chladní, ale mohlo to vyznieť z ich tvorby, ktorá je skôr v strednom tempe a obsahuje viac inštrumentálnych partií.
To, že na tohtoročnom Rock for People znelo veľa elektroniky vôbec nevadilo. Festival možno niektorí konzervatívne počúvajúci rockeri odsúdia, ale to nevadí. Veď aj dobré elektronické vystúpenie najmä so živými nástrojmi má v sebe silu rockových šou. Na RFP sa hrala elektronika naživo a zapájala živé nástroje. Veď na koncertoch týchto skupín bolo vidno mnoho rockových, či hardcorových fandov a bolo vidno, že sa dobre bavia. Škatuľky sa tu vôbec neriešili. Posledné koncertné okamihy na Rock for People patrili drum and bassu a jeho rôznym spracovaniam a formám. Ku koncu sa predstavil hlavný headliner austrálsky Pendulum, ktorý sa preslávili remixmi od Prodigy. Nie je v tom možno originalita, ale zobrať cudziu vec a perfektne ju zremixovať a prerobiť, aby sa zachoval originál a pritom vložili svoj vklad je svojím spôsobom tiež umenie. A Pendulum sú v tom majstri. Ale majú aj vlastné skvelé skladby. Ich koncert bol divočina. Cez tracky boli menšie pauzy pripravené na breaky a prechody. Ďalší skvelý ťah zavŕšiť festival touto skupinou. Veď čo je lepšie ako osláviť koniec festivalu poriadnou „pařbou“ a veľkým tanečným žúrom. Nie však na štýl Love parade, ale poriadnou porciou drum and bassu s rockovou atmosférou. O náladu sa staral Ben Mount, ktorý dával hlášky a burcoval ľudí. Jeho spev bol skôr doplnkom, keďže nemá bohvieaký veľký hlasový fond. Má však charizmu a vie spraviť správnu atmosféru a udržať ľudí v napätí. Správnym gestom vie naznačiť prechod, útlm, či naznačiť významný prechod po ktorom nasleduje tvrdý „nášlap“. A z vety „Rock for People …“ , ktorú často adresoval a dopĺňal podľa potreby príjemne mrazilo. Aj, keď to bol vrchol nebol to koniec. Po Pendulum ešte prekvapili nemecký Digitalism, ktorí originálne samplujú staré zvuky z Nintenda. Nebolo to iba nudné experimentovanie, ale rovnako zábavný tanečný set.
Rock for People týmto ročníkom možno naštartoval novú etapu. Pozmenil grafiku, ešte výraznejšie zlepšil služby a pohodlie a ponúkol super hudobný zážitok. Už teraz sa môžeme tešiť na nadchádzajú osemnásty ročník, ktorým dovŕši svoju dospelosť.
