autor: Patrik Šedo; autorka fotografií: Adriana Šedová; interpret: Sólstafir, 24.03.2019, Collosseum Club, Košice
Minulý víkend sa v Košiciach náhle ochladilo. Nie len vinou počasia, ale aj tým, že východnú metropolu v nedeľu 24tého marca navštívila štvorica Islanďanov, hrajúci svoje chladné, ale pritom hrejivé tóny.
Trochu histórie na začiatok – Sólstafir tvoria štyria hudobníci z Islandu, hudobne aktívni už od polovice 90tych rokov. Ani im sa nevyhla najvýraznejšia vlna severského black metalu, ktorej náladu čerpajú aj v neskoršej tvorbe. Black metalom sú najviac ovplyvnené prvé dva albumy – po nich sa kapela čoraz viac približovala skôr post rocku, folkovým a atmosférickým náladám. Tieto elementy vytvárajú jednu z najsmerodajnejších súčasných kapiel, ktoré pokračujú v odkaze temných 90tych rokov. Sólstafir si rokmi vybudovali osobitú povesť, ktorá ich predchádza. Ich hudba je opradená akousi vlastnou mystikou, príbehom, ktorý poznajú len oni.
Svoj príbeh nám vyrozprávali práve v nedeľu, počas svojho sólo koncertu v Košickom Collosseum Clube, celkom naplnenom ich fanúšikmi. Kapela prišla aj so štvorčlenným dámskym orchestrom, ktorý pridal koncertu na hĺbke, ako aj estetike. Sólstafir nadelili Košiciam kompletnú ochutnávku ich diskografie, od pomalých atmosférických hýmn, po energické emotívnejšie piesne. Rovnováha medzi pustými pláňami a vybuchujúcimi sopkami.
Večer bol naplánovaný na dve hodiny. Po polovici setu Islanďania zavelili prestávku. Ako kapela, tak aj ľudia sa potrebovali na pár minút opäť ocitnúť v realite. Zážitok to bol totiž silný – a ten treba dávkovať. Sólstafir sa o atmosféru starali aj počas prestávky. Na plátne nad pódiom bol počas nej premietaný starší film z vikingského prostredia, zjavne s pôvodným, islandským dabingom. Sólstafir sa predviedli ako úžasní umelci, pracujúci okrem hudby aj s premakaným vizuálom.
Okrem premietania filmu cez prestávku sa nad pódiom objavilo aj zopár snímok z westernu. Na prvý pohľad zvláštna kombinácia, no ak sa nad tým človek zamyslí, tak v ich hudbe, severskom prostredí a westerne nájdete isté paralely. Tak ako na Islande, western sa odohráva v drsnej, vyprahnutej krajine, kde je každý sám za seba. Na prvý pohľad chladná a necitlivá scenéria, no v skutočnosti emocionálna a surovo temperamentná.
Sólstafir – Lágnaetti
Presne ako ich hudba a vystúpenie – maximum emócii, všadeprítomná katarzia, smiech cez plač, vyslobodenie skrz utrpenie. Vokalista Aðalbjörn Tryggvason posolstvo svojej hudby pretavil do spevu dokonale. Jeho dramatické vystupovanie pridalo hudbe akúsi pridanú hodnotu – všetko bolo viac reálne, viac prežité, skutočnejšie. Boli sme tam, v čomkoľvek, o čom Aðalbjörn spieval. Zvyšok kapely samozrejme nezaostával. Dámsky kvartet, tmeliaci zvuk gitár a vetrom ošľahaní muži, pôsobiaci ako zo severského westernu, hrajúci soundtrack krajiny ľadu a ohňa.
Koncert Sólstafir bol, dúfam, rozlúčkou s tohtoročnou zimou. Ak sa zima konečne lúči, nemohla si v našich končinách vybrať lepší záver. Myslím, že budem hovoriť za všetkých, keď poviem, že vystúpenie severanov svojou dokonalosťou dalo každému zabrať a my sa nevieme dočkať, kedy ich k nám severný vietor priveje opäť.
