Festival Viva Musica! sa spravidla končí v auguste. Jeho rozšírenie na september sa uskutočnilo pri príležitosti koncertu Laurie Anderson. Jej preložený koncert z pred dvoch rokov bol vyvrcholením a kontinuálnou snahou prinášať sem také osobnosti ako John Malkovich, Philipp Glass či Kronos Quartet.
Vo svete experimentálnej avantgardnej hudby nie je až tak veľa postáv, ktoré by dokázali osloviť aj široké masy. Podarilo sa to Yoko Ono, Frankovi Zappovi, skupine Velvet Underground, a takisto aj Laurie Anderson, ktorá si užila dlhší čas na výslní než tých povestných minút slávy Andyho Warhola. Na festival Viva Musica! prišla s povesťou performerky, ktorú najviac zo všetkého zaujímajú ľudské príbehy.
Je to náhoda či osud, čo predurčí, ako to celé dopadne. Šťastný koniec, alebo tragický záver. Kocky osudu sú nevyspytateľné, nikdy neviete, aká strana padne. S takýmto konštatovaním sa známa americká skladateľka pustila do zhudobnenia osobného príbehu americkej letkyne Amelie Earhartovej – ako prvá žena prelietla Atlantický oceán a následne sa stratila počas preletu nad Tichým oceánom.
Podobný búrlivý let prežila aj Laurie Anderson pri vytvorení konečného diela, z ktorého vzišli až tri verzie. Tá prvá s väčším obsadením orchestra, tá druhá dokonca v komornom zložení, v tretej sa rozšírila zostava sláčikov, pridali sa niektoré pasáže, pozmenili aranžmány s dôrazom na dialóg jej hlasu so sólovým violončelom. V tomto tvorivom procese výrazne pomohol Laurien blízky spolupracovník, violončelista Rubin Kodheli.
Kým v Brne pred tromi rokmi koncert zahájili Filharmónie Brno vystúpenie s Laurie Anderson 6. Symfóniou Antonína Dvořáka – tu namiesto toho zaznel iný český skladateľ, Pavel Haas, o ktorom sa hovorilo ako o najtalentovanejšom študentovi Leoša Janáčka. Jeho kompozícia Studie vznikla v terezínskom gette a bola zneužitá v propagandistickom filme Kurta Gerrona (rok 1944), aby tragický osud mladého nádejného komponistu ukončila smrť v koncentračnom tábore Osvienčim.
Dirigent Karel Ančerl, ktorý sa tiež ocitol v Terezíne a následne prežil tábor smrti, skladbu zachránil a následne ju zrekonštruoval muzikológ Lubomír Peduzzi. Filharmonici akcentovali prelínanie skladateľových dvoch typických rytmov – šesť osminový a trojštvrťový. Takisto zachovali temperament ovplyvnený Janáčkovým folklorizmom, melodické oblúky z moravskej hudby, melanchóliu a skepsu s predzvesťou tragického konca.
Po tejto kratšej kompozícii nasledoval dlhší tvar – Symfónia č. 3 Philipa Glassa skomponovaná pre sláčikový komorný orchester. Celé dielo je v kontraste napätia a následného uvoľnenia, neustále rytmicky pulzuje, repetetívne časti sa striedajú s variovanými motívmi najmä v pomalých pohyboch, v tých rýchlejších sa na seba zvuk vrstvil, čím prišlo k pohrávaniu sa s motívom času. Tento princíp vytiahnutý z budhizmu používa s obľubou nielen Glass, ale aj Laurie Anderson, ktorá sa tiež hlási k tomuto náboženstvu.
Neveľká postavou, no svojím významom ďaleko presahuje iných, na ktorých chodia davy. Vypredaná sála Veľkého koncertného štúdia našťastie vyvrátila obavy, či má Bratislava dostatočné publikum potrebné na takýto typ podujatia. Po krátkej prestávke prišla na scénu Laurie, Rubin, Filharmonici pod taktovkou Dennisa Russella Daviesa a nad ich hlavami sa objavil bežiaci text z objaveného denníka Amelie Earhartovej.
Laurie Anderson ho potichu aj hlasnejšie rozprávala, deklamovala, artikulovala svojím hlasom, ktorý je jej hlavným umeleckým nástrojom, a sprevádzala ho elektronickými husľami a syntetizátorom / modulátorom. Keď čítate tak intímnu vec ako sú denníky, navyše tak úzko spojené so smrťou, musíte precítiť tú osobnú rovinu a vcítiť sa do kože ich pisateľky.
Anderson to poňala ako metatext, ktorý obsiahol viacero vrstiev – od boja človeka s prírodou, fatálne očakávanie spasenia sveta technologickými firmami, deus ex-machina neznámej sily hýbateľa, odkaz jednotlivca a jeho snaha o nesmrteľnosť, túžba ľudstva lietať ku hviezdam, až po globalizmus – to všetko vytiahla z denníka a telegramov, ktorými Amelia komunikovala s okolitým svetom, a interpretovala do súčasnej podoby.
Formu (štvorčasťovú) prispôsobila striedaniu pasáží hovoreného slova s občasným priblížením k recitatívu a tutti sláčikov. To bola tá hlavná motivácia prerobenia do verzie, ktorá by vyčistila nezrozumiteľnosť v prekrývaní hudby a textu. Sólové inštrumentálne pasáže vyplnilo violončelo Rubina Kodheliho aj elektronické husle Laurie Anderson, v ktorých sa obaja interpreti pohrávali s prechodmi, vrstvením zvukov, ktoré plynuli medzi slová, splývali, rozplývali ich a posúvali k ďalšiemu deju.
Na emocionálne nabitý výsledok sa poslucháč pozeral z pomyselného kokpitu, v ktorom prežíval turbulencie, aby následne pristál otrasený týmto príbehom, v ktorom bola vzdaná pocta lietaniu, ktoré ľudstvo fascinuje už od čias bájí o Ikarosovi, vzdávalo obdiv k Charlesovi Lindberghovi aj hltavo sledovali správy o záhadných leteckých zmiznutiach Antoine de Saint-Exupéryho či Milana Rastislava Štefánika.
Laurie snívala o lietaní už od dievčenského veku, kedy obdivovala odvážne ženy, ktoré neprávom zapadli medzi mužské vzory. Amelia Mary Earhartová týmto mladým dievčatám ukázala, že sa nemusia len pozerať hore k oblakom, ale aj dole na pevnej zemi si môžu ísť za svojím snom. Laurie Anderson jej za to vzdala nádhernú poctu.
Laurie Anderson & Rubin Kodheli & Filharmónia Brno: Amelia; 11.09.2022; Veľké koncertné štúdio Slovenského rozhlasu, Bratislava
