Medzinárodný festival Lunchmeat pre nezávislú elektronickú hudbu a digitálne umenie v Prahe sa konal už dvanásty krát. Silný line-up a skvelá organizácia ukázali, prečo tento festival patrí medzi najkvalitnejšie v strednej a východnej Európe.
O existencii Lunchmeatu som sa dozvedel pred rokom, keď ma kamarát volal do Prahy na „audiovizuálny zážitok, ktorý ti vyfúkne myseľ“. Písal sa však rok 2020, a kým prišiel čas na festival, pandemická situácia sa natoľko zhoršila, že sa zavreli hranice a stovežatá Praha zostala nedostupná. Našťastie sa za posledný rok vyvíjali vakcíny a testovanie sa stalo bežnou normou, a tak som sa na festival dostal bez problémov. A môžem potvrdiť referenciu blízkej osoby: moja myseľ bola fakt vyfúknutá.
Prvé komornejšie dni festivalu otvorilo duo Frank Bretschneider a Pierce Warnecke v priestoroch CAMP-u parádnym noise-om v kombinácií s glitchovými vizuálmi. Aj keď ich spoločný projekt nazvali „No Content“, z širokého plátna a z reproduktorov sa na diváka váľalo obrovské množstvo obsahu vo forme kalkulovaného chaosu. Show Olafa Bendera aka Byetone bol zase dobrý kontrast na rýchlo sa meniace pestré zábery každodenného života a noise od prvého dua. Minimalistické vizuály vo forme bielych sínusoidných vĺn na čiernom pozadí, ktoré menili interferenčné vzory v súlade s melodickou hudbou pôsobili hypnoticky. Z hudobnej perspektívy by to mohla byť prvá tancovačka týždňa, ale v danej atmosfére nik nepodľahol nutkaniu postaviť sa a začať.
Neobvyklú tancovačku do Divadla Archa priniesol umelecký kolektív Collectif Coin z Grenoble. Netancovali diváci, ale svetlá – lepšie povedané visiace, voľne okolo vlastnej osi sa točiace reflektory umiestnené do kruhu, ktoré sa hýbali hore-dole a menili priemer kruhu. Dynamická choreografia reflektorov tak vytvorila stále sa meniaci priestor v prázdnote tmy. Predstavenie bolo dômyselnou fúziou programovania, robotiky, elektronickej hudby a tanečného umenia.
Na druhú polovicu týždňa sa festival presunul do priestorov Veletržního Paláca Národnej Galérie. Testy a vakcinačné preukazy sa rigorózne kontrolovali pri vstupe do každého miesta konania, ale vzhľadom k väčším kapacitám týchto priestorov, organizátori postavili pred vchod testovací stan s rýchlo testami, aby sa riziko ohniska nákazy minimalizovalo. To sú veľké bonusové body pre organizáciu a dôkazom, že živá kultúra sa dá zorganizovať bezpečne s elimináciou rizík.
V týchto priestoroch už bola atmosféra skutočne festivalová. Na prízemí čakal divákov intímne osvietená a ambientom ozvučená chillout zóna s pohodlnými stoličkami a obrovským lehátkom, kde si unavení nadšenci umenia mohli oddýchnuť. Okrem baru tu mali návštevníci aj stánok s vodou, vitamínovými a minerálnymi šumienkami a čerstvým ovocím, kde si po dlhej tancovačke mohli doplniť vypotené elektrolity. A to bolo aj treba, lebo v podzemných sálach boli také vystúpenia, pri ktorých sa už nikto neubránil tanečným pohybom.
AYA & Sweatmother priniesli do Prahy ich prvý spoločný projekt. Breakbeaty, krutý ambient a rap od AYA v kombinácií s vizuálmi od Sweatmother boli reminiscenciou na ranný deväťdesiatkový rave. Londýnska producentka Loraine James ukázala kvalitný IDM, klubová atmosféra bola zabezpečená. Vizuály k jej setu absentovali, ale svetelná show, v ktorej dominovala fialová farba, náladovo kompletizovala jej predstavenie. Avšak piatok bol ten večer, ktorý mi fakt vyfúkol myseľ.
Ritual for a dying planet od Fraction bola impozantná show, a to nie len pre oči a uši, ale pre celé telo. Vizualizácie spolu s tmavým ambientom a noiseom katapultovali človeka akoby do centra diania apokalypsy, ktorú vďaka silným basom, od ktorých vibrovali aj steny, cítil až do morku kostí. Ku koncu predstavenia si človek mohol myslieť, že koniec sveta je tu, na plátne to vyzeralo, ako keby sme sa nachádzali nad povrchom napuchnutého Slnka, ktoré nás ide pohltiť, a navždy dokončí našu existenciu a našej Zeme.
Temple Timber Embers od slovenského hudobníka Stroon pôsobilo v porovnaní s predošlou kataklyzmou pokojne, až tíšivo. Keď predtým naša planéta umrela, teraz sme sa dostali do posmrtného života. Hudba bola naladená na pozitívne vibrácie, človek z nej cítil nádej na znovuzrodenie. Spojenie vibrafónu s elektronickými prvkami, organom a hlbokými syntetizátormi premenili sálu na katedrálu, kde sa celebroval život ako taký. Vizualizácie od slovenského grafického dizajnéra DevKid ten pocit len posilnili. Dominovala biela, oranžová a červená farba, zdalo sa, ako keby malé kúsky horúcej pahreby a popola lietali na plátne a vytvárali prekrásne vzory.
Monochrome, spolupráca madridského DJ Oscara Mulera a vizuálnych umelcov Nazare Soares a Javiera Bejarana, hrala na tému smrti. Ako naznačuje názov, zábery boli čiernobiele a zobrazovali osamelé hory a studené cintoríny, náhrobné kamene a sochy, obrazy havranov a nahých stromov v zimnej krajine. Obrázky boli niekedy interpolované, pričom najmä tmavé stromy na svetlých sochách vytvárali pôsobivé fraktálne obrazce. Veľkolepá hudba Oscara Mulera vytvorila atmosféru, ktorá v kombinácii s obrázkami viedla účastníka k premýšľaniu o krehkosti a osamelosti samotnej existencie. Set sa skončil neočakávanou farebnou nótou ukazujúcou publiku detailné zábery štartujúcich raketových motorov. A tak sme boli poháňaní k ďalšiemu predstaveniu.
Trio GTA Soundsystem s vizuálnym umelcom Marekom Šilpochom sa vizuálne napojilo na koniec Monochromeu – divák sa ocitol vo vesmíre. Obrázky z diaprojektoru ukazovali zábery vzdialených galaxií a hviezd, grafiky z čias socializmu na tému vesmírne letectvo, sondy, planéty, Mesiac, v kombinácií s fyzickými objektmi, z ktorých azda najväčší efekt na dav mala obrovská sklenená šošovka. A k tomu poslucháčsky improvizované, kolaboratívne IDM s prvkami ambient a minimal s beatmi zaťažkávaciu viac myseľ než telo.
„Lunchmeat Festival je vizuálnym, hudobným, estetickým zážitkom, z ktorého sa po jeho absolvovaní stáva istá forma (nie závislosti, ale nahradiť iným slovom). Umelecký zážitok, ktorý Opojí myseľ aj telo, a ktorý chcete zažiť zas a znova.“
No aj telo si prišlo na svoje (aj stánok s vitamínmi, vodou a ovocím). O to sa postarala nemecká DJ Helena Hauff, ktorá nastoľovala trojhodinový, striktný nemecký techno set. Rave atmosféra de luxe. Na tie tri hodiny sa Studio Hrdinů nenachádzalo v Prahe, ale kombináciou červeného svetla, dymu a dizajnu sa sála premenila na futuristické cesty na Mars. S tancom pulzujúcim energiou všetkých zúčastnených.
autor: Kristóf Braunsteiner
