Japonský dirigent Ryusuke Numajiri viedol Slovenskú filharmóniu vo svojej premiére. V rámci cyklu Hudba troch storočí spoločne uviedli diela od troch skladateľov – Fredericka Deliusa, Wolfganga Amadeusa Mozarta, Roberta Schumanna.
V bratislavskej Redute sa túto sezónu predstavilo množstvo svetových aj domácich sólistov. Zakaždým je však veľkou udalosťou, keď si za klavír usadne bývalý riaditeľ SF, koncertný majster Marián Lapšanský.
Úvodné takty patrili symfonickej poéme On Hearing the First Cuckoo in Spring britského skladateľa Fredericka Deliusa, ktorá patrí k jeho najznámejším. Ovplyvnený francúzskou hudbou a jej eleganciou ju skomponoval pre malý orchester. Pomalý úvod dal publiku pocit zobúdzajúcej sa prírody v sláčikoch, do hlavnej témy sa zapojil hoboj evokujúci zvuk kukučky.
Druhú tému vychádzajúcu z tradičnej nórskej piesne In Ola Valles, už ovládli sláčiky, pôvodne ju zaranžoval Deliusov blízky priateľ – austrálsky skladateľ, aranžér Percy Grainger. Filharmonici k tejto skladbe pristúpili so značnou pomalosťou, tá sa však nevliekla, ale poctivo čakala na ten súlad medzi sláčikmi a dychmi. Filharmonici ju zahrali ešte o niečo dlhšie, než je obvyklý úzus.
Po krátkom pomalom no svižnom úvode nasledoval Koncert pre dva klavíry a orchester č. 10 Es dur, KV 365. Mozart ho skomponoval počas pôsobenia v Salzburgu, z ktorého sa túžil dostať ďalej do veľkomesta európskej hudby – Paríža. Pocity sklamania, osobné zlyhania aj spory s otcom v ňom zanechali šrámy, napriek tomu vznikol nádherný dialóg medzi dvomi nástrojmi v sprievode orchestra.
V začiatočnom Allegro udal dirigent razantný nástup orchestra, ktorého stupňujúci sa zvuk zjemnil až príchod témy v klavíri. Medzi sólistami Mariánom Lapšanským a Ivanom Gajanom prebiehala výmena tém v partnerskom dialógu. Sú z takmer jednej generácie, ktorá zažila veľa úspechov aj ocenení – meno M. Lapšanského je bytostne spojené aj so Slovenskou filharmóniou a s jednou jej úspešnou etapou, v ktorej sa podarilo súbor aj túto inštitúciu stabilizovať ekonomicky aj personálne a prichádzalo mnoho pochvál aj odoziev zo zahraničia.
Po technickej stránke nebolo čo vytknúť a potešil najmä vytvorený zvukový efekt prelievajúci sa na obe strany. Najmä v strednej časti Andante ešte viac zarezonoval Mozartov cit pre vedenie melodického oblúku zo sólových nástrojov do orchestrálnych s dôrazom na hoboj. Ten kontrastoval v klavírnej téme ústiacej do záverečného Rondo: Allegro.
Záverečná Symfónia č. 1 B dur Jarná, op. 38 od Roberta Schumanna sa niesla v uvoľnenej nálade, ktorú sa snažil po celý večer udržať japonský dirigent Ryusuke Numajiri (riaditeľ Biwako Hall a hudobný riaditeľ Tokyo Mitaka Philharmonia). Práve v tomto diele sa skladateľ viac menej vymedzil voči tomu, že bol verejnosťou vnímaný hlavne ako autor pre klavír. Mierne ho k tomu dotlačila aj jeho manželka a klaviristka Clara Schumannová, ktorá bola presvedčená o tom, že klaviatúra nemôže dostatočne naplniť fantáziu jej manžela.
Úvodný razantný tón v trúbkach v časti Andante un poco maestoso. Allegro molto vivace, mal signalizovať prebúdzanie, rozkvet, rozpuk, ktorý bol hmatateľný už v tom nádychu dychov.
Túto expresívnosť ešte zvýraznilo rozšírenie tympanov až na trojicu – na svoju dobu išlo o objavný výrazový prostriedok, ktorý dodal tomuto dielu až bojovný charakter. Upokojenie prišlo s nástupom druhej časti Larghetto, ale po celý čas tam bol prítomný ten lyrický nádych, čo sa prelínalo až do vstupov trombónov a tretej časti Scherzo: Molto vivace. Trio I: Molto piu vivace a nasledujúcou Trio II – medzi oboma časťami sa išlo takmer bez prestávky.
Energické a veľmi precízne zmeny tempa a dynamiky, ktoré prenechal na dirigenta samotný skladateľ sa ešte viac zvýraznili hlavnou témou v záverečnej časti Allegro animato e grazioso. Finále až s virtuóznym poňatím uzavrelo tento výnimočný večer. Koncert je možné si vypočuť aj z archívu SF.
