Náš najväčší hudobný festival svojou kvalitou z roku na rok rastie, ale priestorovo sa na trenčianskom letisku už nemá kam posunúť. Organizátori našťastie neuvažujú o zmene miesta, keďže tento priestor poskytuje dostatočný komfort a štandard. Záujem o festival je živený nielen v médiách, ale aj medzi ľuďmi a preto sa pred jeho konaním v tejto súvislosti bavíme iba o dvoch veciach: či bude Pohoda vypredaná, alebo ako k tomu blízko bude mať. Tento rok chýbalo k naplneniu kapacity iba niekoľko stoviek nepredaných lístkov.
Pred oficiálnym otvorením festivalových brán, kde nedočkavci tlačia pred turniketmi a novinári si idú „zapáskovať“ svoje akreditácie, je hlavnou témou počasie. Zmoria nás nevydržateľné horúčavy, alebo nekonečné lejaky a búrky? Zmokneme od kvapiek potu a či od dažďa? Po prechode do areálu, ktorý sa snažia organizátori vždy nejako umelecky ozvláštniť a zdokonaliť technické riešenia, sú tieto diskusie pod návalom bohatého programu a emócii uzavreté. Pretože Pohoda inšpiruje k oveľa zaujímavejším témam, než je počasie. Aspoň na tri dni v roku tu návštevníci spolu s interpretmi vytvoria oázu pokoja, oddychu a tolerancie. Vo štvrtok síce nebol taký nabitý program ako po zvyšné dni, naplno fungovali iba niekoľko pódií, ale vystúpil už prvý headliner.
Zaujímavá kombinácia slovenskej scény sa ponúkala s Parou, Monikiným Kinom a Bez ladu a skladu. Para s Laskym sú typickou festivalovou kapelou, durové skladby sa miešajú s energiou, charizmatickým frontmanom a piesňami, ktoré sa dostanú medzi ľudí aj bez rádiovej pomoci.
Para – live at Bažant Pohoda 2015
Monikino Kino zase patrí k známym klubovým bludičkám – na Red Bull Tour Buse predviedli originálne spojenie českých a slovenských textov a ešte originálnejšie tanečné kreácie Moniky. Bez ladu a skladu koncertujú iba sporadicky, de facto iba pri príležitosti vlastných výročí. Tridsaťročné (ne)pôsobenie na hudobnej scéne oslávia v Čechách a na Slovensku jesenným klubovým turné. A Pohoda bola tou správnou štartovacou čiarou. V období normalizácie piati obyčajní chalani, hrajúci na nástroj skôr intuitívne než akademicky, presne pomenovali absurdnosť doby. V čiernych oblekoch a bielych košeliach provokovali establišment a dodnes vystupujú v týchto „kostýmoch“ možno tak znázorňujúc, že ich názor na svet a Slovensko sa nemení. A je pravda, že jednoduché melódie so zvláštnym, no úderným rytmom, fungujú dodnes. Nie sú len mementom doby, ale aj vzrušujúcou cestou slovenskej alternatívnej scény, ktorá takto začala českému undergroundu s vypätím dýchať na krk. Tento koncert bol pre mnohých spomienkou na nedocenenú prácu zosnulej Lenky Zagotovej, ktorá vytiahla BLS do pražského prostredia a pomohla im sa tu presadiť. Na pódiu sa prejavila zdravá bratská rivalita medzi Petrom a Michalom Kaščákom, ktorá eskalovala do priateľského podpichovania a štuchania. Michalov hlas je všetkými tými povinnosťami, telefonátmi a vybavovaniami mierne unavený, ale stále má v sebe tú detskú radosť. Ako neskôr na tlačovej konferencii priznal, aj keď sa bál, že sa dostatočne neuvoľní, koncert BLS bol jediným momentom, kedy si skutočne oddýchol od organizačných povinností.
Bez ladu a skladu – Udavač live at Bažant Pohoda 2015
Po medzigeneračnej prehliadke slovenskej tvorby ľudia netrpezlivo vyčkávali na umelca, pre ktorého je hudba skôr životnou filozofiou než zamestnaním. O Manu Chaovi je známe, že chce naplno spoznať prostredie, v ktorom vystupuje, preto si stanovil podmienku byť blízko k organizátorom a dokonca prišiel na trenčianske letisko o deň skôr, aby zahral súkromný koncert pre organizačný štáb. Entuziazmus tohto temperamentného hudobníka, by mohol byť príkladom pre ľudí, ktorí si myslia, že aktívny život končí po štyridsiatke.
Manu Chao – live at Bažant Pohoda 2015
Energia a živelnosť päťdesiatštyri ročného Manu Chaa vydržala fungovať po vyše dvoch hodín. Publiku pri tom vôbec nevadilo, že vlastne dookola počúvajú tie isté leitmotívy. A v tom dobrom slova zmysle sa nechávajú hudobníkom manipulovať. Rozhorúčil ich na maximum a tesne pred prídavkom ich zanechal samotných napospas dopredu nahratej hudobnej slučky. Potom namiesto vygradovania nečakane spomalil a po baladickej časti opäť zrýchlil, čo vyvolalo v tom okamžiku ešte väčšiu extázu. Spolu s Manuom búšili do trenčianskeho publika aj jeho sprievodná kapela, ktorej zvuk sa niesol na pomedzí latina, ska, šansónu a mariachi vplyvov. Manu je kozmopolita, ktorý sa najlepšie cíti tam, kde sú príjemní ľudia a srdečná atmosféra. A preto padla jeho voľba na Pohodu ako na miesto, kde strávil dva dni zo svojho drahocenného času. Po skončení tohto európskeho latinského kabaretu sa išli niektorí ľudia upokojiť na filmové premietanie A Hard Day’s Night, ostatní zase pokračovali v tanci na francúzskeho DJ Tricota.
