Ako sa hovorí – kto si počká, ten sa dočká. Asi s takýmto jednoduchým konštatovaním možno uviesť dvakrát odložený bratislavský koncert Modrých Hôr so živou kapelou. Kým predchádzajúce avizované vystúpenia zrušila pandémia, tretí pokus sa uskutočnil v tieni krvavého vojnového konfliktu na Ukrajine.
Bene a Lyrik začínali v Modrých Horách s hiphopom, ktorý bol už na prvé počutie iný než zvyšok našej scény. Kým väčšina našich MC´s sa videla na západnom a východnom pobreží v tvrdom prejave v tzv. Bling ére beatov či s funky podmazom tanečnejšieho strihu, Lyrik a Bene sa témami a ich hudobným spracovaním približovali skôr k produkcii typu De La Soul, Arrested Development. Teda tam, kde sa názor na život neobmedzuje iba na úspešnosť stavu svojho finančného konta a povahové črty s charizmou sa nezamieňajú za extravagantnosť vlastného výzoru.
Jazyk ulice nahradili mestskou poetikou a veci – javy z našej spoločnosti pomenovali trefnými prirovnaniami s naratívnym odkazom na popkultúru, literatúru a moderné umenie. Ďalším ich pozitívom je storytelling, ktorý u nás úspešne praktikuje napríklad Tono S, pričom Modré Hory išli do osobnej roviny s príbehmi z ich rodinného prostredia. Jedným z takýchto príkladov je song Teta Viki o emigrácii, z dnešného pohľadu opäť a žiaľ aktuálna téma – viackrát na tomto odloženom koncerte zdôrazňovaná náročná situácia na Ukrajine.
S kapelou hrali prvýkrát na Pohode v roku 2019. Nie je to síce veľká produkcia podobná The Roots, pretože postaviť takúto live kapelu s dychovou sekciou sa v našich pomeroch dá urobiť možno raz, ale nie dlhodobo, no dá sa smelo prirovnať k live zostave raperky Akua Naru. Tej rytmike však konkurovať môžu v postavení dvoch vynikajúcich inštrumentalistov na našej scéne – Ľuboš Ambrozai za bicími nástrojmi a Michal Šelep na basgitare. Hoci ich vyťaženosť v iných projektoch určuje, že to bude iba výnimočným riešením, celkovému vyzneniu prejavu Modrých hôr by to neuveriteľne svedčalo.
Do programu zaradili aj krátky set známych hiphopových melódií, na čo publikum reagovalo s nadšením. Akoby tým chceli zdôrazniť, že nie sú len intelektuálnou zábavou kaviarensky zmýšľajúcich ľudí, ale že hudobné kluby sú ďalším prostredím, kde sa cítia ako doma. Je to také vydýchnutie medzi náročnými témami a na festivaloch môže osloviť aj publikum, ktoré sa takto naladia na autorskú podobu MH. Tieto melódie dotváral Roland Kánik, ktorý Modré Hory v spoločnosti takejto rytmiky, smelo viedol do jazzových groove.
Tvorba Modrých hôr je dlhým stúpaním na vrchol, alebo aj behom na dlhé trate, kde si Bene s Lyrikom a Rolandom, a teraz už aj s kapelou, nehľadajú skratky, ale idú ťažšou cestou, šperkujú svoj prejav a uvažujú kam ho ďalej posunúť. Spojenie so živou kapelou je tou najsprávnejšou odpoveďou, ktorý breh Modrým horám svedčí najviac.
