Čo vie široká verejnosť o rodákovi zo Salzburgu? Sem-tam k nej preniknú vedecké tézy o blahodarných účinkoch jeho hudby, súvzťažnosti zo života geniálnych detí, či konšpirácie okolo členstva v slobodomurárskej lóži a tajuplnej smrti. Bratislava Mozart Festival si však pripomenul skutočný skladateľov odkaz, a to v unikátnej interpretácii.
Wolfgang Amadeus Mozart patril k tým skladateľom, ktorí zostali slobodní, aj keď prislúchali ku kráľovskému či arcibiskupskému dvorcu. Nenechával si vnucovať iný názor, najmä keď vedel, že je nesprávny. Často rebeloval, trucoval, odporoval, odvrával a neustále musel bojovať o status nezávislého, slobodného umelca. Preto ho nie vždy všade vítali s otvorenou náručou, hoci o tom, že je génius, nikto nepochyboval. Ako desaťročnému mu vyšli prvé sonáty, v desiatich tiež skomponoval prvé oratórium, v dvanástich operu, a keď zomrel ako tridsaťpäťročný zlomený umelec, na svojom konte zanechal vyše šesťsto skladieb. Mnohé z nich priviedli žánre hudobného klasicizmu do dokonalosti nesmrteľnými melódiami.
Geniálny v dur aj v mol
Podľa slov festivalového výboru Bratislava Mozart Festival sa v dramaturgii chceli zamerať na vrcholné skladateľove opusy v dobových úpravách, interpretovaných na historických nástrojoch. Za zrodom tohto unikátneho podujatia stojí organizačný tím Spoločnosť Theodora Lotza na čele s hudobníkom Róbertom Šebestom, ktorý sa netají tým, že Mozart patrí k jeho najobľúbenejším skladateľom. Na festivale vystúpili štyri ansámble, pričom dve z nich vznikli iba pre túto príležitosť. V zoskupení Festivalová banda sa stretli poprední špecialisti v hre na historické dychové nástroje: Marek Niewiedzial, Marcel Plavec – hoboj, Róbert Šebesta, Ronald Šebesta – klarinet, Tomáš Horkavý, Juraj Ofúkaný – invenčný roh, Edurne Santos Arrastua, Eleanor Froelich – fagot, Ján Krigovský – kontrabas. Hudobníci otvorili festival Mozartovými najslávnejšími molovými opusmi. O Wolfgangovej hudbe sa traduje, že je iskrivá, vášnivá, plná pohybu, energie a ladnosti, no niekedy sa zľahčuje jeho prínos a inovácia. Pritom nepatril k tým formalistom, ktorí uprednostňovali formu pred ideou, ale hospodáril s veľkým citom pre melódiu, do ktorej sa snažil uložiť najrozličnejšie emócie. A nie iba tie veselé a pozitívne. Do melanchólie a splínu sa utiekal po hádkach s otcom, arcibiskupmi, panovníkmi a v búrlivom manželstve s Constance. To bolo vystavované večným skúškam v podobe finančných problémov a životnou neistotou. Práca na opere Don Giovanni aspoň na chvíľu zabezpečila mladej rodine stabilný príjem. Zároveň však bola predznamenaním blížiacej sa smrteľnej choroby. Dramatickosť hudby je načrtnutá už v samotnej ouvertúre uvedenej na festivale, v ktorej Mozart prepojil efektnú erupciu s jemnocitom. V Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláce sa melodické fragmenty zhutňovali, až nakoniec vznikla veľkolepá katedrála predznamenávajúc nielen skladateľovo úmrtie, ale aj príchod nemeckého romantizmu. V tomto diele sa zhmotnili vízie nabrané už pri komponovaní Serenády c mol, vrcholiace v Symfónii g mol, diel vytvárajúcich mozaiku úvodného večera.
Wolfgang Amadeus Mozart – Symphony G. minor
Porovnanie dvoch géniov
Možno až pričasto sa v hudbe a umení porovnáva. Bol onen skladateľ lepší než ten druhý? Pritom sa zabúda na to, že hudba je ako špirála, kde predchodcovia a starší kolegovia vytvárajú stupne, po ktorých stúpajú mladší, a vytvárajú tak nové štýly alebo zdokonaľujú tie počaté. Veľa sa diskutuje o vzťahu medzi Mozartom a Beethovenom. Omnoho podstatnejšie, než sa hádať, kto z nich viac spravil pre vývoj európskej hudby, je nahliadnuť do spomínaného kolobehu ovplyvňovania tvoriaceho jej dejiny. O štrnásť rokov mladší Beethoven Mozarta obdivoval, veď už jeho mama po absolvovaní jedného z Mozartových koncertov tajne dúfala, že sa raz jej syn stane rovnako váženým komponistom. Beethovenovi sa podarilo stretnúť so svojím veľkým vzorom až za nepriaznivých okolností. Chorý a mrzutý Mozart nádejného eléva nakoniec prijal a jeho húževnatosť a talent ocenil prísľubom, že ho bude učiť. Náhly odchod Beethovena z Viedne to zhatil, inak ktovie, akým smerom by sa potom vybral. Obdiv však pretrval a kulminoval do Kvinteta Es dur. op.16, ktorý je vlastne odpoveďou, či skôr Beethovenovou poklonou na Mozartovo rovnomerné dielo. V podaní českej klaviristky Petry Matějovej festivalové publikum spoznalo túto hudbu autentickejšie vďaka dobovej interpretácii na kladivkovom klavíri a dychovej sekcie formácie Maria Theresia Ensamble, v zložení poľského hobojistu Mareka Niewiedziała, rakúskej fagotistky Katherine Mandl, hráča na invenčný roh Juraja Ofúkaného a klarinetistu Róberta Šebestu. Konfrontačný pohľad priblížil podobnosti i odlišnosti na rovnakú tóninu, technickú náročnosť, agogiku, virtuozitu a inštrumentálnu kombináciu kvinteta, ktorá bola vo svojej dobe prelomová. Výnimočnosť tejto chvíle pociťovali diváci zaujatí aj symbolickým výberom značky sólového nástroja pochádzajúceho od slávneho nástrojára Antona Waltera, ktorého podobný kus vlastnil Mozart aj Beethoven.
Čarovať
Upravovať a aranžovať Mozartove skladby sa stalo v posledných rokoch veľmi populárne. Svedčí to o ich univerzálnosti a schopnosti variovať v akejkoľvek inštrumentálnej podobe. Muzikanti tak môžu donekonečna hľadať nový zvukový ideál, aby mohli poslucháča zobrať do čistého sveta skladateľových obľúbených melódií. Táto výzva je však podmienená dokonalým poznaním mozartovského espritu a kongeniality, nielen v melodických líniách, ale aj v harmonických odtieňoch. Publikum s napätím očakávalo, ako vyznie dychová úprava jednej z najznámejších opier Čarovná flauta. O premiérové uvedenie kompletnej sady hudobných čísel v dobovej úprave pre basetové rohy sa postaralo Lotz trio v zložení Róbert Šebesta, Ronald Šebesta a Sylvester Perchler. Okamžite sa ukázala správnosť rozhodnutia zúžiť inštrumentálne obsadenie vynechaním sláčikovej sekcie, iba na dychy, čo prinavrátilo dielu pôvodnú komornú a rozprávkovú atmosféru a vynechalo neželané divadelné afekty. Nemožno sa síce stopercentne obrátiť k pôvodnému zvuku, ale dobové poznámky, kópie inštrumentov a historicky poučená interpretácia Lotz tria naplno vnorila poslucháčov do vzrušujúceho príbehu Paminy, Sarestry, Kráľovnej noci či rozkošnej dvojice Papageno a Papageny, tak ako ho Mozart plánoval vykresliť. Mozartova hudba je nielen skvelým sprievodcom po príbehu, ale aj mimo slov dokáže asociovať dej, charakter postáv, konflikty. Ploché a fádne miesta libreta Emanuela Schikanedera, vo svojej dobe neúprosne strhané kritikou, nahrádza vševypovedajúcou hudbou. Lotz trio tak dokázalo, že opera obstojí i v koncertnom talári, bez javiskových efektov či cirkusantských javov. Do popredia sa dostala Mozartova túžba po čistote hudby a vo svojom predposlednom diele naplno rozospieval melódiu. Zvyšky síl stihol ešte rozložiť do jedného nesmrteľného diela o večnosti.
Slávne Requiem v Dóme sv. Martina
Téma smrti sa u Mozarta nezjavuje príliš často, ako tomu bolo napríklad v prípade romantikov, ale je prítomným, i keď neviditeľným tieňom. Vychovávaný v katolíckych konvenciách pociťoval bázeň i rešpekt pred narodením aj umieraním. V časoch povoľnejšieho životného štýlu mu otec neustále pripomínal, že Boh musí zostať na prvom mieste. Zdrvený jeho šaškovaním stratil nádej, no Mozart nezostal v náboženských veciach cynikom. Za všetko možno zhrnúť jeho výrok: „Ďakujem Bohu za milosti, ktoré mi udelil pri poznaní, že smrť je kľúčom, ktorá odomyká dvere k nášmu pravému šťastiu.“ Keď komponoval zádušnú omšu Requiem, mohol mať obraz večnosti pred očami. Existuje mnoho teórií a konšpirácii o úmrtí Wolfganga Amadeusa Mozarta. Za jeho smrť vinili Salieriho, (klebeta šírená Puškinom, Shafferom, Formanom), slobodomurárov, žiarlivých a podvedených manželov, aj grófa von Walsegga Stuppacha, ktorý mu zadal prácu na Requiem. Dielo sa nakoniec stalo ikonickým, na večnosť odprevádzalo mnoho významných osobností našich dejín, napríklad Napoleona, Johna F. Kennedyho, Thomasa Welda, Frederyka Chopina i spomínaného Mozartovho libretistu Schikanedera, a ponúka katarziu, zmierenie, nádej. Počas týždňa Pamiatky na zosnulých sme si pripomenuli transcendentálne prepojenie ducha a tela v Dóme Sv. Martina koncertom v podaní sólistov Salzburskej koncertnej spoločnosti pod umeleckým vedením Konstantina Hillera. Mozartova telesná schránka trpela pred smrťou ťažkými opuchmi, krvácaním a hnisaním, napriek tomu jeho myseľ vniesla svoje najlepšie nápady do konzistentného a vrcholného umeleckého diela. Pre Mozarta nebolo Requiem kšeftom, našiel v ňom spôsob, ako sa rozlúčiť s pozemským svetom. Veľkoleposť kompozície vzhľadom na možnosti chrámovej akustiky vzbudzuje rešpekt, napriek tomu ide stále o intímnu výpoveď, pri ktorej stačí zatvoriť oči a pri počúvaní prastarých slov myslieť na večnosť. Bratislavským chrámom sa preskupovalo tíšenie bolesti, kajúcnosť a zmierenie sa s osudom v inštrumentálnych častiach v podaní ansámblu Orchestra 1756. Opäť sa podaril zámer organizátorov ukázať nový pohľad na Mozartovu invenčnosť v oblasti kombinatoriky farebnosti orchestrácia a sólových hlasov. O hlboký zážitok sa postarali sopranistka Katrin Targo, altistka Elsa Giannoulidou, tenorista Martin Mairinger a basista Jorge Nazrala-Favier.
Wolfgang Amadeus Mozart – Introit & Kyrie from Requiem
Bratislava Mozart Festival sa uskutočnil už po tretíkrát. Musíme jednoznačne oceniť komplexnosť celého podujatia, rozloženého do dvoch týždňov, od interpretácie, dramaturgie, výberu koncertných lokalít, organizačných kvalít, až po podporu zo strany publika a vybraných médií. Organizátorov zároveň prosíme pokračovať v nastavenom kurze, pretože organizovanie podobných podujatí môže naše hlavné mesto zbaviť nánosov provinčnosti a potvrdiť status kultúrnej metropoly. Dôležité sa to javí najmä v kontexte ukázania historického spojenia medzi Bratislavou – Budapešťou – Viedňou. Tým, že sa tretí ročník zvlášť vydaril počas pripomenutia 260. výročia od Mozartovho narodenia, máme ďalšiu symboliku. Štyristo kilometrov vzdušnou čiarou delí Salzburg, rodisko Amadeusa Mozarta, od Bratislavy. Kultúrnym dedičstvom a správaním k týmto hodnotám možno ešte diametrálne viac, ale Bratislava Mozart Festival aspoň na chvíľu zotrel tieto vzdialenosti.
