Spojenie najsilnejších atribútov rocku a metalu, silných piesní podporených tromi-štyrmi unikátnymi hlasmi je to, v čom spočívala sila Mastodon aj tento koncert.
Piatkový koncert v Prahe bude pre mňa určite nezabudnuteľný z viacerých hľadísk. Už cestou naň na mňa dosť čudne pozeral časový údaj 17:00, dosť neštandardný pre rockový koncert. A rovnako divne, ale zato slávnostnejšie vyzeral slušný rad hadiaci sa už od štvrť na štyri cez peknú časť rušnej piatkovej ulice v centre mesta. Dvere do klubu sa otvorili niečo po piatej a vstup do sály bol plynulý a bezproblémový. Pestrý dav pôsobil uvoľnene a odkazoval k sile hudby, ktorá oslovuje naozaj rozmanité publikum naprieč hranicami subkultúr, veku či národnosti. Bolo počuť rôzne jazyky a spôsoby komunikácie, cítiť dymostroj, umyté vlasy, výrazné parfémy a neskôr aj pivné prdy a pot vypredanej sály. Bolo vidieť (post) metalistov, hipsterov, civilov, športové typy, detská, starých fotrov, gotičky aj pipky. Lucerna pôsoblia čisto a útulne, no členitosť a neóny myslím veľmi nepodčiarkovali jej chýrnu kultovosť podobne ako stĺp v jej strede.
Nejedného fanúšika sklamal presný začiatok koncertu o 18:00 keď na polkruhové pódium po obligátnom intre vyšli Russian Circles. Ich krátky, ale zato energický set videli nie všetci, ktorí chceli. Ušlo im tak poctivé, dobre znejúce inštrumentálne vystúpenie založené na riffe a súhre troch hudobníkov, ktoré sa nehralo na umenie a zároveň nepôsobilo plytko. Určitý minimalizmus s nenápadnými presahmi do hudobného mysticizmu skvele ladil s krátkym, možno dvadsať minútovým hracím časom, čo ale určite nepotešilo fanúšikov kapely.
Po krátkej prestavbe nastúpili diví Rad Fang hrajúci od prvej sekundy ako o život. Druhá gitara, dva plnohodnotné spevy a pestrejšia atmosféra skladieb pekne nadviazali na úvodnú kapelu večera. Hudobne sa jednalo o zaujímavú zmes pesničkovej chytľavosti a stonerovej špiny bez póz a podliezania. Miestnosť sa zaplnila, v kotli to prvý krát ožilo a ľudia na (ne)správnych miestach sa chtiac nechtiac museli vzájomne dotknúť, čo dnes aj na metalových koncertoch už paradoxne nebýva samozrejmé… Red Fang nakladali silné a zapamätateľné skladby s prirodzeným a nevtieravým nasadením a čistým (a nie ich vinou možno trošku málo agresívnym) zvukom. Najviac mi zo sympatického kvartetu utkvel v pamäti jednoznačne spievajúci basák Aaron Beam pre jeho ne-imidž ako aj živelnú muzikálnosť. Zvyšok kapely nebol moc ďaleko za ním a každý člen hral v prospech prekvapivo silných a miestami naozaj chytľavých piesní. Red Fang určite stoja za bližšie zoznámenie či už cez koncert alebo nahraté skladby.
Klub už bol pekne naplnený a každý od balkónu po najzašitejší kút hľadal najlepší výhľad, keď na pódium vyšli headlineri večera Mastodon. Už od úvodných tónov štvorica pôsobila sebavedome a nečakane sviežo. Prekvapivo nedošlo k väčšiemu náraste v objeme hlasitosti, zvuk šteklil maximálne v ušiach no vnútorné orgány ne rozvibroval a celkový dojem zážitku s tak „veľkou“ kapelou bol aj kôli tomu nečakane blízky, až v najlepšom slova zmysle skúšobňový. Prišla projekcia, svetelný park sa naplno rozhýbal a farby zvuku vo vyváženosti žiarili spolu s antlanťanmi v skvelej forme. Častokrát kritizované spevy sa v tento večer priblížili albumovej predlohe a žiadny zo štyroch spievajúcich členov nezaháľal. Basgitarista Troy Sanders zvládal okrem rôznych gymnastických polôh aj tie hlasové, ako vždy na hranici možností ale nikdy nie pod nimi. Sólista Brent Hinds mnaučal s ledva otvorenými ústami svojím nenapodobiteľným vokálom a gitarista Bill Kelliher podporil vokály len zriedkavo growlingom v starších skladbách. Keď zaznel vysoký vyspievaný hlas akoby z neba, bolo všetkým jasné, že počujeme spievať bubenícku chobotnicu Branna Dailora. Ten popri asi najnáročnejších hudobných partoch z celej kapely (ktoré odohral naozaj so štúdiovou precíznosťou a koncertným oduševnením) predviedol svoje spevácke umenie naozaj presvedčivo. Jeho maximalistické bubnovanie nebolo nikdy samoúčelné, vždy posúvalo skladbu a nadväzovalo na rôzne tradície. Predstavte si mix Buddyho Richa a Nicka McBriana, ktorý je fanúšikom Judas Priest… Hlavnú časť koncertu vyplnili pestré skladby z posledného oposu Emperor of Sand, došlo aj na progresívny klenot Crack The Skye ako aj na piesne zo všetkých albumov kapely. Ku koncu sa oživili extrémnejšie korene súboru zo starších dosiek. Na pódiu im v tom vypomáhal kamarát z Neurosis Scott Kelly. Ten oblapil mikrofónový stojan, kýval sa v rytme burácajúcej hudby a v správnom čase vytiahol svoj typický intenzívny, extrémny, ale ľudsky uveriteľný vokálny part. Tak sa skladby najbližšie ako mohli dostali k svojim albumových verziám a ich atmosféra mohla naplno vyniknúť. Mal som pocit, že o trošku väčšia časť publika reagovala skôr na novšie rozkonárené kompozície smerujúce ku klasickému rocku a že brutálnosť minulých dní začína ísť v prípade mastopublika do stratena. Aj to je dôkaz o kapele, ktorá nestojí na mieste a posúva svoju poetiku ďalej. Mastodon sa po osemnástich piesňach rozlúčil s ďakovnou rečou bubeníka a tak sa ukončil koncert už okolo deviatej. Čudné, neuveriteľné ale aj svetová kapela musí v piatok večer uvoľniť miesto diskotéke…
Spojenie najsilnejších atribútov rocku a metalu, silných piesní podporených tromi-štyrmi unikátnymi hlasmi je to, v čom spočívala sila Mastodon aj tento koncert. Táto funkčná kombinácia sa dokázala priblížiť k tak pestrému publiku a nenásilne bez „coolovosti“ s ním pohnúť. Po troch minútach pešej chôdze som sa v blízkej čajovni stretol so svojimi blízkymi, večer sme po ďalších troch prekráčaných minútach zavŕšili v krčme, ktorá je súčasťou obytného domu a spája tiež veľmi rôzne skupiny ľudí. Odtiaľ sme prešli posledných päť minút na miesto kde sme nocovali. Blízkosť v ten večer naozaj bola kľúčovým slovom a s ňou aj tvrdá hudba obsahovo aj formálne „mimo pozemské rozmery“ môže byť s ľahkosťou uveriteľná, osviežujúca a spájajúca. Z Lucerny tieto vlastnosti žiarili do nočnej Prahy a kiež by dokázali pôsobiť čo najdlhšie.
Mastodon, Red Fang, Russian Circles, Praha, Lucerna Music Bar, 24.11.2017
