Trojica skladateľov, Erik Rothenstein, Vladislav Šarišský a Matúš Jakabčic, si pripomenula tridsiate výročie od uplynutia Nežnej revolúcie. Koncertným dielom Velvet, ktoré reflektovalo jej odvahu aj nesprávne vybočenie z trajektórie slobody.
Slovensko si zaspomínalo na tridsať rokov od Nežnej revolúcie. Akosi v tichosti a zahanbene – na rozdiel od veľkých osláv spojených s protestmi v susednom Česku. Pietna spomienka slobodnej spoločnosti stále ovládanej tými, ktorí si posielajú zašifrované správy o vražde, klamú, zavádzajú, kradnú, korumpujú. Ale ešte sme úplne nerezignovali na zmenu v krajine, ktorej príbeh ide ako na húsenkovej dráhe.
Hudba je silným komunikačným nástrojom a svojou interpunkciou prekračuje pôsobnosť slov. Námestia sa najľahšie oslovujú s úderným a cieleným posolstvom. Potrebná je aj jej intímna umelecká rovina. Taká, ktorá pred sebou rozprestrie niekoľko pohľadov a interpretácii. Tak ako v audio – vizuálnom projekte Velvet, ktorý spojil nositeľa hlavnej myšlienky Erika Rothensteina s Matúšom Jakabčicom a Vladislavom Šarišským.
Prichýlený do Novej Cvernovky – do kultúrneho centra, ktoré je samo o sebe unikátnym žriedlom umeleckej slobody. Publikum sa z osvetlených priestorov foyé, kde prebiehala výstava Železo Zamat Nožnice: Ako padala totalita, usadilo do hlavnej koncertnej sály zahalenej v tme. S upozornením, aby neodchádzalo skôr, lebo pôjde o ucelené umelecké dielo.
Prítmie náhle narušil blikot premietačiek rozmiestnených v celej sále. Na staticky naprojektovaných múrov sa začali pohybovať rozličné animácie geometrických tvarov a postáv. Zreteľnosť hlavnej témy sa vyjavila pri obraze ostnatého drôtu ohýbaného s frekvenciou pulzovaného prúdu hudby. Koncepčné dielo bolo symetricky rozdelené do troch kompozícií po dvadsať minút. Tie na seba nadväzovali, v niečom sa proti sebe búrili, ale inak vytvárali jednotný celok. Tak ako naše dejiny, tak ako súzvuk rozdeleného národa. Symbolicky sa vedľa seba postavila vážna hudba s jej kánonom a jazz s možnosťou ho porušovať a improvizovať.
Kto nepoznal presný harmonogram koncertného projektu Velvet, tak mohlo byť pre neho zaujímavé hádať od akého autora je daná časť. Napríklad úvodnú skladbu „30“ netradične na svoje pomery skomponoval jazzový gitarista a skladateľ Matúš Jakabčic. Odvážny zvukový charakter, hoci mierne statický, išiel v lineárnych rozkladoch klavírneho a gitarového kontrapunktu. Nasledovaná II. kompozíciou nazvanou „Formálna rozlúčka pre okteto a pingpongistu“ od Vladislava Šarišského, ktorý od klavíra po celý čas dirigoval sprievodný ansámbel S036. Pri svojej experimentálnej časti nechal klavír zvukovo preparovať pingpongovou loptičkou. Vytvoril tým efekt nejednotnej formy a prerývaného rytmu, v ktorom sa rozpadali staré hodnoty a vkrádala sa neistota nového začiatku.
Túto búrlivosť zmiernil záverečný diel Erika Rothensteina rozdelený do troch častí: 30. rokov, Tiene, Bratislava nahlas. Prelínala sa v ňom ozvena našej hudobnej moderny, najmä Jána Cikkera, s prechodom do moyzesovky orientovanej jazzovej suity aj sebairónie, ktorú náš popredný saxofonista vyhľadáva a nachádza v balkánskej hudbe. To všetko mohli poslucháči zachytiť v brilantne vystavanej inštrumentácii s vrcholiacim dialógom medzi sláčikmi a saxofónom s etnickými nápevmi.
Tesne pred vrcholiacimi oslavami štátneho sviatku sme si vypočuli horko – sladkú – trpkú príchuť tónov slobody. Treba sa do nich pozorne započúvať, pretože nad nami stále visí tieň rozvrátenej a rozkradnutej spoločnosti. No nesmieme dovoliť, aby nám naše pokračovanie boja za slobodu zahalil súmrak pesimizmu a apatie. Minulosť sa totiž zvykne opakovať. Preto sa dielo skončilo v optimistickej harmónii dávajúcej nádej na zmenu.
Projekt Velvet z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, Bratislavský samosprávny kraj a Slovenský ochranný zväz autorský SOZA.
autor: Daniel Hevier ml.; fotografie: Radovan Dranga; Velvet – Erik Rothenstein, Vladislav Šarišský, Matúš Jakabčic, 15.11.2019; Nová Cvernovka, Bratislava
