Návrat violončelistu Jiřího Bártu s dielom Johanna Sebastiana Bacha uzatvoril festival Struny podzimu. Nádherne precítený recitál sa oblúkom vrátil k začiatkom festivalu, ktorý je ozdobou pražského kultúrneho života.
Divadlo X10 sa nachádza v centre Prahy, ale koncertná sála viacej pripomína industriálny priestor než neo – renesanciu Rudolfína. Priestor je malý, akustika skvelá, takže sa sólo koncert violončelistu Jiřího Bártu zaobišiel aj bez reproduktorov. Čistá akustika ako stvorená pre dielo Johanna Sebastiana Bacha, hoci skladateľ tvoril pre sakrálne miesta, než pre koncertné sály.
Aj keď Struny Podzimu ponúkli tento rok viacero významných koncertov, aj pre nich bolo vystúpenie Jiřího Bártu po dvadsiatich troch rokoch, špeciálnou udalosťou. Návrat umelca, ktorý hral na otváracom ročníku festivalu snažiaceho sa premostiť klasickú hudbu s inými žánrami. A darí sa im to znamenite.
Pán Bárta zahral repertoár, s ktorým sa previedol aj na prvom ročníku v Bazilike sv. Juraja na Pražskom hrade, ale po takej dlhej dobe už s úplne iným pohľadom a umeleckým nadhľadom. Kto by chcel porovnať a rozanalyzovať jeho umeleckú cestu, môže tak učiniť vypočutím nahrávky Bachových šiestich violončelových suít z tej doby.
Sólový recitál význačného českého umelca môžeme takto zhodnotiť: osobný koncert ešte intímnejší než komorný. Zdalo sa, že hudba hrala iba pre vás a nikoho iného. Piano bolo piano a forte rezalo až do hĺbky. Zhmotnilo sa to, čo si želá každý umelec, aby cez neho pretiekla magma priestoru, duchovnosť diela, elektrizujúci pohyb tela hudby, splynutie s nástrojom a mohol mať pred sebou vnímavé publikum, ktoré to postrehne a vyskladá si z toho jeho subjektívnu interpretáciu. Tak sa aj stalo. A to ticho po poslednom tóne bolo nádherné!
autor: Martin Kiss; Struny podzimu, interpret: Jiří Bárta; 06.11.2019; Divadlo X-10, Praha
