autor: Daniel Hevier ml.; interpreti: New Order, Stolen; 03.10.2019; Fórum Karlín, Praha
Takmer štyridsať rokov čakania. Pri takom dlhom očakávaní môže vo vás narastať skepsa. Ale potom sa pred vami odohráva váš splnený sen a vy si poviete, že to stálo za to. Takto nejako uvažovali pražskí fanúšikovia skupiny New Order, ale podobne aj mnohí zahraniční návštevníci koncertu, ktorí vyrastali na tvorbe kapely s nezameniteľným zvukom.
Veľký záujem o lístky spôsobil presun z Lucerny do kompaktne vybaveného a dobre nazvučeného Fórum Karlín. V plnej sále sa dalo nielen predierať, ale po krajoch aj tancovať bez vyrušovania ostatných. Kto vynechal „predkrm“, tak spravil chybu, lebo čínska skupina Stolen, ktorých si na svoje turné pozvali New Order, splnila kritéria nad rámec predkapely: zaujímavé skladby v energickom podaní a chuť si ich znova vypočuť.
Post rockové štruktúry poháňané analógovým technom a esenciou zdobiacou čínske kapely – snová agresia s orientálnym nádychom. Asi nie je náhoda, že minuloročný album Fragment nahrávali v Berlíne. Na ich zvuku to je počuť a vzácne je aj to, že sa nesnažili zakryť svoj pôvod. Vďaka tomu neskĺzli do priemernosti. Rozhodne sa oplatí túto kapelu aj naďalej sledovať.
Hudobná symbióza pretekala celým dvojhodinovým koncertom New Order, ktorý bol prepojením rockovej a tanečnej scény. V istom momente (Tutti Frutti) sa koncert premenil na tanečnú párty, ktorá navnadila na poslednú polhodinku s najväčšími hitmi typu Blue Monday či Temptation. Pri počúvaní bolo možné nielen zachytiť z čoho vzišli (Kraftwerk, Neu!, Ultravox…), ale z čoho sa potom inšpirovali Pet Shop Boys, ale napríklad aj Modern Talking.
Bol to prierez celou ich kariérou – od jedného konca k druhému – pričom je to logický vývoj a postupné smerovanie k tanečnej hudbe, v ktorej dokázali ako efektívne sa dá použiť zopár tónov, aby vás publikum milovalo. Z toho dnes ťažia mnohí producenti elektronickej hudby. New Order to však umne zahalili do shoegazingového oparu a zaobalili gitarové témy Bernarda Sumnera, podporené multiinštrumentalistom Philom Cunninghamom, do syntetizátorov ovládaných Gillian Gilbertovou. A z toho všetkého ešte vykukovala všadeprítomná basová linka v podaní Toma Chapmana. Zažiť New Order s Petrom Hookom sa asi len tak skoro nepodarí, ak vôbec.
A medzitým zneli nesmrteľné skladby Joy Division (Disorder, She´s Lost Control, Transmission, Decades, Love Wil Tear Us Apart) a spomienka na Iana Curtisa deklamované hudbou s veľkým nápisom na videoprojekcii. Kto sa opatrne pohyboval iba medzi okrajmi, aby sa vyhol ľudskému kontaktu, tak prišiel o skvelú projekciu, ktorá už iba ozdobila celý tento hudobný príbeh. New Order sú festivalovou kapelou, preto musia zaujať aj vizuálnou identitou poskladanou zo záberov z videoklipov, prelínaním geometrických a abstraktných tvarov a spomienkami na Iana.
Takto sa medzi pozitívne vibrácie radosti zo života vnášala melanchólia, ktorá môže tiež inšpirovať a nútiť zamyslieť sa nad svetom. Treba ju však vedieť udržať na uzde, kým vás úplne nezomelie. To sa nepodarilo Ianovi Curtisovi, bez ktorého by nikdy nevznikli Joy Division ani New Order. Spomienka jeho bývalých spoluhráčov bola úprimným poďakovaním za jeho umelecký odkaz.
