Piatkový večer 23. októbra 2020 patril slávnostnému koncertu Slovenskej filharmónie. Jeho živý prenos z Koncertnej siene mohli diváci sledovať na webstránke hudobného videoarchívu či facebooku Slovenskej filharmónie. Tá ním nielenže zahájila svoju 72. koncertnú sezónu, ale inaugurovala nového šéfdirigenta, petrohradského rodáka žijúceho dlhší čas v Amsterdame, Daniela Raiskina.
Pre Bratislavu a slovenskú hudobnú scénu nie je nováčikom. Počas svojej kariéry spolupracoval aj so Symfonickým orchestrom slovenského rozhlasu. So Slovenskou filharmóniou, jeho novým pôsobiskom, ho spája desaťročná úspešná spolupráca. Hoci sa Daniel Raiskin stal šéfdirigentom Slovenskej filharmónie oficiálne až tento piatok, dirigoval tu tento rok ešte pred svojou oficiálnou inauguráciou už niekoľko koncertov.
Podľa pôvodných plánov mal pod Raiskinovou taktovkou vystúpiť aj ruský huslista Vadim Gluzman. Žiaľ, plán sa nezrealizoval, no program inauguračného koncertu sa i tak veľmi výrazne nezmenil. Jedinou zmenou bolo, že na úvod prvej časti koncertu zaznela Haydnova Symfónia 41 C dur, Hob. I:41, ktorá nahradila Koncert pre husle a orchester D dur, op. 35 skladateľa Piotra Iľjiča Čajkovského.
Haydnovou symfóniou sme si pripomenuli hudobné tradície starej Bratislavy
Osobnosť Josepha Haydna symbolicky spája či skôr prepája hudobnú históriu Viedne, Eisenstadtu a Bratislavy. Niekoľko desaťročí pôsobil ako dvorský kapelník kniežat Esterházyovcov. Nuž, akýsi cisársky dvor v menšom, bol v aristokratických kruhoch raného novoveku úplne bežný jav. Po panovníkovom dvore býval práve kniežací esterházyovský ten najviac „hoch“. Pracovné povinnosti Josephovi Haydnovi ukladali týždenne skomponovať nové dielo, pričom mal úplnú autorskú voľnosť. Raz operu, inokedy omšu, či komorné skladby alebo serenády, hoci najčastejšie to boli práve symfónie. To-ktoré dielo potom vypĺňalo program hudobného vyžitia panstva a ich hostí s modrou krvou.
Napriek podriadenému postaveniu sa skladateľ na zámku v Eisenstadte (mimochodom, dnes sa v tunajšom múzeu nachádza aj expozícia venovaná skladateľovi Haydnovi) tešil veľkej obľube kniežat. Manželke kniežaťa Mikuláša II., Márii Hermenegilde Lichtenštajnskej venoval v roku 1784 tri sonáty, poeticky nazvané „Marie Esterházy“. Nemožno sa čudovať, že Joseph Haydn patrí k mimoriadne plodným autorom. Jednou z jeho tzv. „slávnostných“ symfónií je aj Symfónia č. 41 C dur, Hob. I:41. Napísal ju v roku 1769 pôvodne bez trúbok a tympanov, no keď ju mali v nasledujúcom roku počas svadobného veselia uviesť na zámku v Kittsee za prítomností najvyššej nóbl honorácie Habsburského mocnárstva, pridal do partitúry ďalšie nástroje.
Prekypuje z nej absolútna voľnosť a inovácie. Podarilo sa mu v nej vyslobodiť sa z trochu formálneho klišé jeho starších slávnostných symfónii. Svižné trojštvrťové metrum má prvá časť, Allegro con spirito. Hoci symetrickou témou kompozične vychádza z klasického obdobia, obsahuje dynamické kontrasty so starostlivo odstupňovanou inštrumentáciou. Druhá časť, Andante, s dominantným sólovým partom flauty preverila zručnosti sólistu po technickej i výrazovej stránke. Menuet si zachováva charakter francúzskeho dvorného tanca.
Dielo završuje svižné i dynamické Presto v podobe „moto perpetuo“ s fortepianovými kontrastmi, fanfárovými variantmi a s malou codou vo fortissime. Technický potenciál, dynamickosť, skvelá spolupráca jednotlivých členov orchestra s dirigentom, ale aj samotné interpretačné poňatie Haydnovej symfónie sa postarali poslucháčom o úchvatný zážitok.
Hold Eugenovi Suchoňovi
Nový šéfdirigent Slovenskej filharmónie si želal už na svojom inauguračnom koncerte prezentovať dielo slovenského hudobného skladateľa. Spolu s dramaturgom Slovenskej filharmónie pánom Jurajom Bubnášom sa rozhodli na program zaradiť dielo pezinského rodáka, tvorcu prvej národnej opery, jedného z otcov spoluzakladateľov orchestra Slovenskej filharmónie, Bratislavských hudobných slávností a Piešťanského hudobného festivalu, Eugena Suchoňa.
Orchester Slovenskej filharmónie hráva jeho diela pomerne často. Dielo, ktoré si však zvolili na tento koncert myslené aj ako hold skladateľovi, doposiaľ uviedli naši filharmonici skutočne len vzácne. O to viac bola pre mňa osobne zaujímavá ich interpretácia malebnej baladickej Malej suity s passacagliou, op. 3, ktorou sa uzavrela prvá časť koncertu. Tá vznikla v roku 1931 počas Suchoňových štúdií u českého majstra Vítězslava Nováka ako školské dielo, kedy musel skomponovať tzv. passacagliu, aby si osvojil variačnú techniku.
Päťčasťové dielo vystaval na báze jedinej myšlienky predstavenej v Prelúdiu prechádzajúcej rôznymi premenami až po záver, keď sa vrátila opäť do východiskového bodu. Hoci vznikla v jeho študentských časoch, je akýmsi exkurzom do fantázie, invencií a tvorivosti celoživotného génia Eugena Suchoňa.
Skladbu pôvodne napísanú pre klavír zinštrumentoval pre symfonický orchester v 60. rokoch minulého storočia. Ani jej interpretácii a prednesu orchestrom Slovenskej filharmónie pod taktovkou Daniela Raiskina nechýbala baladickosť, počiatočná živosť a žartovnosť v Scherze, ale i postupné citové napätie s dramatickým vyvrcholením. Poslucháča držali vo víre rapsodickej a expresívnej hudby gradujúcej prakticky od úvodu až do samého konca s nadhľadom, keďže pod Raiskinovou taktovkou zreteľne modelovali zmysluplné oblúky.
Brahmsov Prométeus
Druhá časť večera patrila prvej symfónie Johannesa Brahmsa, obľúbeného skladateľa nového šéfdirigenta. Brahms dlho váhal s komponovaním symfónie. Ideálom najvyššej dokonalosti a kompozičného majstrovstva bol preňho beethovenovský symfonizmus. Prvú časť tohto diela, avšak bez úvodu, skomponoval už ako mladík. K jej dokončeniu pristúpil až po veľkom úspechu orchestrálnych Variácií na Haydnovu tému, pričom zásahy do nej robil do posledných okamihov pred jeho uvedením v novembri 1876.
Už v čase jej autorského naštudovania v Lipsku, ju Hans von Bülow nazval 10. Beethovenovou symfóniou. Johann Brahms v 1. symfónii c mol, op. 68 aplikoval Beethovenove umelecké zámery, sústredenú kompozíciu, logickosť, monumentálnosť i predviedol dokonalý zmysel pre detail. Širokú paletu expresívnosti doplnil o romantické výrazové prvky. Hrdo sa prihlásil k beethovenovému odkazu.
Z prvej časti vyžarovala pochmúrna, hrozivo tragická nálada s typickou beethovenovskou naliehavosťou a tvrdosťou. Po „búrke“ symfonického zápasu a následného pocitu úzkostí, prišiel pocit útechy a vyrovnania. Kým v prvej časti počuť Beethovenov odkaz, na jemný melancholický svet poetickej hudby Schumanna a Schuberta odkazuje druhá časť. Do diela vnáša vyrovnanie, stabilitu a pokoj. Vo Finále sa znova vrátila baladickosť úvodu, ktorú vystriedali vášnivé témy lesného rohu i flauty. Korunoval ju slávnostným hymnickým spevom sláčikových nástrojov melodicky nápadne podobný s nápevom Ódy na radosť z Beethovenovej 9. symfónie. Majestátne postupne napredovalo k triumfálnemu záveru.
Veľkou oporou orchestra, ktorý nehral z pochopiteľných protipandemických dôvodov v plnom počte, bol opäť dirigent Daniel Raiskin. Práve počas druhej časti sa prejavil ako veľmi temperamentný a výrazne senzibilný. Dirigoval naozaj celým telom i dušou, pričom z neho vyžarovala absolútna inšpiratívna sila a duch majstrovstva. K skvelému dojmu poslucháčov aj z tejto časti dopomohol jasnými a presnými gestami a svojou umeleckou fantáziou interpretácie. Tiež sa tu prejavila skvelá spolupráca orchestra v sólových partoch či v dialógu medzi nástrojmi. Orchester hral s veľkým entuziazmom a preukázal technickú vyspelosť i schopnosť diferencovať dynamiku. Dielam dodal správny emočný náboj so širokou škálou výrazových odtieňov veľkolepo gradujúci do monumentálneho finále.
Inauguračný koncert nového šéfdirigenta Slovenskej filharmónie dopadol k spokojnosti poslucháčov. Osobne oceňujem záujem Daniela Raiskina dať priestor aj dielam slovenských skladateľov, ale i jeho vernosť svojej DNA k tvorbe autorov ruskej hudobnej literatúry. Zostáva nám si len zaželať, aby sa aktuálna situácia čoskoro upravila a koncerty sa mohli odohrať za osobnej prítomnosti publika v hľadisku.
Otvárací koncert 72. sezóny Slovenskej filharmónie / 23. 10. 2020; Koncertná sieň SF, Bratislava
