Sťažovať sa na nedostatok hudobných udalostí je stále možné, ale dávno už nie je pravdou. Dôkazom toho je, že zvučné meno akým je Pat Mastelloto (King Crimson), sme mohli za uplynulé roky na Slovenku vidieť už po niekoľkýkrát.
Sťažovať sa na nedostatok hudobných udalostí je stále možné, ale dávno už nie je pravdou. Dôkazom toho je, že zvučné meno akým je Pat Mastelloto (King Crimson), sme mohli za uplynulé roky na Slovenku vidieť už po niekoľkýkrát.Naposledy tomu bolo v meste Martin spolu s inštrumentalistom Treyom Gunom. Tentokrát sa predstavil v Novom Meste nad Váhom v sprievode svojej „superkapely“ O.R.k. Ďalším „supermenom“ v kapele O.R.k. je basgitarista Colin Edwin z Porcupine Tree. Z množstva mien, miest a faktov chcem len upriamiť pozornosť na úvodnú vetu textu. Zároveň zložiť uznanie klubom, promotérom a fanúšikom, že nie všetky významne udalosti sa musia odohrávať v našom hlavnom meste.
O hlavnom ťaháku večera nepochyboval nikto. Avšak kto i len trochu pozná tvorbu skupiny Lizzard vie, akými kvalitami toto trio oplýva. Čokoľvek sa vtesná do charakteristiky Lizzard najfunkčnejšie pomenuje prívlastok „chytľavosť“. Aj napriek technicky náročnejším pasážam a celkovo veľkej sofistikovanosti ich hudobného prejavu stále kladú dôraz na výrazné melódie, na ktoré opätovne vrstvia ďalšie a ďalšie. Ako najaktuálnejší a skutočne vydarený príklad poslúži skladba Shift z pripravovaného eponymného albumu alebo koncertná povinná jazda, pieseň Vigilent z albumu Majestic (2014).Týmto spôsobom vytvárania/nahrávania tzv. slučiek dostávajú priamo na pódiu košatý zvuk, ktorý robí kapelu „početnejšou“ ako v skutočnosti je. S touto vedomosťou som mal možnosť sústrediť sa aj na „technickosť“ a nechávať sa inšpirovať a ohurovať aj remeselnou stránkou veci. Späť k hudbe. Chytľavosť sa veľmi dobre overila aj v bohato zastúpených novinkách, z už hotového albumu Shift, ktorý si na oficiálne vydanie počká zhruba mesiac. Na koncerte však bol už fyzicky dostupný a po tretíkrát (už pri jeho počúvaní) pritakávam chytľavosti. Tá môže mať aj svoju odvrátenú stránku – rýchlu stráviteľnosť a po nej pocit ako z požitia prázdnych kalórií, po ktorých tak rýchlo vyhladnete..
Lizzard však navzdory popovej triviálnosti volia funkčnú zbraň a tou je rezervoár „progových“ ozdôb, ktoré rozbíjajú potenciálnu „instantnosť“. Suma sumárum: opäť ďalší podarený koncert Lizzard vo veľmi dobrom zvuku, ktorý nechal vyniknúť k sebe skvele hodiacim sa hudobníkom. Menovite: Mathieu Ricou (gitara, spev) Katy Elwell (bicie) William Knox (basgitara, spev).
Lizzard – Singularity
O.R.k. sú na scéne pomerne novým pojmom. Marketingový slogan King Crimson meets Porcupine Tree vzbudzuje rešpekt, avšak len málo odkazuje k charakteru hudby, akým sa vybrali spomínaní Pat Mastelloto, Colin Edwin a dvojica talianskych hudobníkov Lorenzo Esposito Fornasari (Obake) a Carmelo Pipitone (Marta Sui Tubi). U mňa najväčšiu „rezonanciu“ v ich tvorbe spôsobila pieseň Pyre, z ich výborne prijatého debutu Inflamed Rides (2015). Táto melanchóliou nasiaknutá pieseň, však asi najmenej pripomína celkový výraz ich hudby.
O.R.k. sú skutoční „hľadači“ a slovo progresívna skupina – v ich prípade, dovolím si povedať – smeruje k jeho pôvodnému významu. O to ťažšie sa však do ich hudby ponára. Kde bolo teda počuť King Crimson a kde zase Porcupine Tree? Izolovane kdekoľvek, v celku však len pramálo. Uvedomelí hudobníci takéhoto rangu nečerpajú zo slávy vychodených chodníčkov, pretože to, čo ich baví, je invencia. A tú dokazovali neprestajne. Napriek talentu a zdatnostiam akými jednotliví členovia disponujú, prezentovali „odegoizovanú“ hudobnú komunikáciu, v ktorej je synergia viac, ako individuálna exhibícia. Aj toto je ukazovateľ, ktorý delí tzv. „progresívnu“ hudbu na dva svety. Na prvý pohľad podobné, avšak myšlienkovo tak veľmi vzdialené.
O.R.k. – Pyre
O.R.k. boli pre mňa definitívnym dôkazom, že kapela nie je u poslucháča celistvou, pokým sa s jej tvorbou nekonfrontujete naživo. Medzi inými zazneli skladby Funfair, Breakdown, spomínaná Pyre, ale potešila aj spomienka na nie tak dávno zosnulého Davida Bowieho v skvelo podanej piesni I’m Afraid of Americans.
Suma sumárum po druhé: V klube Blue Note v piatočný večer odzneli dve možné interpretácie hudby, ktoré v hudobnom žargóne zľudoveli ako progresívny rock. Či už sa poslucháči priklonili viac k tej priamočiarejšej, ako tomu bolo pri triu Lizzard, alebo menej konvenčnej/experimentálnej, ako pri skupine O.R.k. Pri obidvoch sme mali možnosť vidieť ich špičkovú podobu.
