Jedným z headlinerov posledného ročníka festivalu Obscene Extreme boli jednoznačne švédsky Dismember. Po rozpade v r. 2011 by asi málokto predpokladal ich návrat na scénu, nie to ešte v pôvodnej zostave. Znovuzrodenie legendy (2019) sa organizátori festivalu rozhodli osláviť špeciálnou edíciou vlastného piva Everflowing stream, pomenovaného podľa ich debutového albumu (1991). Line-up, pôvodne plánovaný už pre rok 2020, sa nakoniec z veľkej časti podarilo zachovať a tak sme mali možnosť sledovať aj množstvo ďalších významných mien domáceho i svetového undergroundu.
PIATOK
Piatkové dopoludnie ubieha akosi prirýchlo a tak program pre mňa začína až kapelou Hetze z Belgicka. Samopašná speváčka hneď zaujme vokálom v duchu nasratého spevu ala Health HaZard, ale niečím mi to pripomína aj anglický Resist. Spevy dopĺňajú aj gitaristka a basáčka, dokopy sa jedná o sympatický powerviolence punk.
„Prvý krát sme hrali na tak veľkom pódiu pred toľkými ľuďmi… Odozva bola úžasná. Nebol to náš najlepší set, ale vyzerá, že energia, ktorú sme do toho dali, stála za to. Festival sám o sebe bol skvelý úlet. Priateľskí, ale šialení ľudia všade naokolo. O kapely bolo parádne postarané, absolútne žiadne výhrady…miliónkrát vďaka Čurbymu za pozvanie, crew za úžasnú starostlivosť a Nicovi Loner Cult, že relatívne dobre zvládal ten pretlak počas predaja nášho merchu po koncerte, haha!“
Z opodiaľ sledujem ďaľších Belgičanov Raw Peace, nahalovaný vokál mi pripomína staré fínske/japonské hc-punkové kapely, gitarista Koen je známy aj z mincecore legendy Agathocles. Spevák Stijn komentuje: „Takúto atmosféru som nezažil na žiadnom inom festivale. Všetci sa skvele bavili a boli totálne sami sebou. Nikto sa nestaral, kto má čo oblečené, ak vôbec niečo má, haha. Ľudia boli šialení, ale aj priateľskí a plní rešpektu. Všade spitý hromžiaci maníci, ale nikto sa nesprával ako kretén. Žiadne bitky, žiaden bullshit, len super nálada! V závere nášho setu vyskočil nejaký Holanďan na pódium, schmatol mikrofón a odspieval celý song! Bolo to úplne spontánne, paráda že niekto pozná naše texty!“
Názov francúzskych grinderov Unsu mi z nejakého dôvodu utkvel v pamäti, takže s neurčitým očakávaním sledujem ich vystúpenie. Kotol pod pódiom sa točí proti smeru hodinových ručičiek, ľudia sa bavia, a ja stále neviem prísť na to, čím ma táto kapela zaujala. Vynechávam jeden z mála tohtoročných goregrindov Vomi Noir (FR), a premeškávam tak aj Galvanizer (FIN).
„Vďaka“ nedorozumeniu prichádzam až po ich sete, tak už len rozmrzelo počúvam pochvalné komentáre, vyberám sa teda do chillout zóny, kde mi doliehajúce tóny z pódia od Agressive Tyrants (CZ) songom Ko ko ko ko ko ko dák! pripomínajú tradičnú obscenovskú atmosféru plnú lietajúcich plážových doplnkov a tento rok takmer absentujúceho goregrindu.
Po nich nasleduje brutal death Craniotomy (SK), hovorí gitarista Halmo: „Užili sme si to perfektne. Ešte dva týždne po Obscene som stále hlavou na festivale. Trvalo nám presne 20 rokov si tam zahrať opäť pred toľkými šialenými ľuďmi a užiť si festival v plnej paráde. Prajem ten pocit každej kapele!“
Nasleduje politickejšie založený Social Chaos z Brazílie. Energický crust s občasnými grindovejšími úletmi, dobre načasovanými pomalšími pasážami a charizmatickým Borellom – spevákom i basákom v jednej osobe: „Bolo to vzrušujúce, mal som veľké poslanie poctiť si na pódiu môjho veľkého brata Alexa Bucha, hrou na jeho base.“ Okrem neho si Social Chaos uctili aj „ďalšieho veľmi dôležitého brazílskeho punkového guru“, zosnulého Redsona z kapely Colera, ktorý by v ten deň oslávil 60.-ku.
Svoju show tak uzavreli coverom songu Two Warheads, ktorý hovorí o bezprostrednej jadrovej hrozbe v súčasnej vojne. Borella dodáva: „Here is our thanks for the space and our eternal thanks to the OEF for keeping our flame and fury even stronger to cross the always diffi-cult paths that lie ahead.“
Českú grindcore legendu Gride som naposledy videla celkom nedávno na akcii Bomby na Nitru vo dvojici, tu je zostava znovu doplnená o basáka Honzu Kapáka z Hellsound štúdia (tiež člena mnohých kapiel, za všetky spomeniem aspoň ex-Maniac Butcher, ex-Masters Hammer, Radioloká-tor…), (aby som nezabudla, myslím že ako úplne prvou kapelou tohtoročného Obcenu bola Masáž s bývalými i súčasnými členmi Gride – to som síce nevidela, ale zato Gride je riadna masáž – smiech).
Okrem novších vecí nechýbali staré hitovky ako Osvienčim, Lobotomie vírou či Manipulace z albumov Možnost volby (1999) alebo Tanec Bláznú (2003), geniálne jednoduché strmhlavé riffy, Čertove nadpozemské bicie a po novom aj hlavný vokál. Gride nestratil nič zo svojej dynamiky a dovolím si povedať že aj po štvrťstoročí na scéne nemá konkurenciu.
V grindovom tempe pokačujú Fíni Feastem, „pomalé“ pasáže majú max pár sekúnd a pauzy medzi songami sú takmer nebadateľné. Po nich už prichádza texaský masaker motorovou pílou prezlečený za Pretty Little Flower – PLF, pre mnohých vrchol festivalu. Dvojica Dave Callier a Bryan Fayardo napriek svojmu pôvodu nie sú v našich končinách žiadne neznáme tváre. Grindcoreová smršť od začiatku až do konca vystúpenia, rýchlosť a intenzita Daveovej až „robotickej“ hry na gitaru a spevu sa dobre dopĺňa s ľahkosťou Fayardových extrémnych blastov.
Samotný Dave opisuje Obscene Extreme Festival ako najlepší a najzábavnejší hudobný festival so srdečnou a priateľskou atmosférou: „Popri dobrej atmosfére, najlepšia časť OEF je samozrejme muzika. Je úžasné vidieť tak veľa extrémnych kapiel na jednom mieste, v prostredí ktoré nabáda k stagedivingu. Fakt sme si tu radi znova zahrali po toľkých rokoch, vymieňali si úsmevy so starými a novými kamošmi z Európy a celého sveta! Nevieme sa dočkať, kedy sa zase vrátime!“
PLF má u publika vždy veľký ohlas, a tak sa počas nasledovného setu švédskych veteránov MOB 47 uvoľňuje tempo aj priestor pod pódiom. Myslím že po všetkých povinných očakávaných hitoch (sme) boli (my) ortodoxní fanúšikovia spokojní a chystá sa ďalšie veľké meno, anglický Benediction. Mne sa spája hlavne s niekdajším spevákom Daveom Huntom (Anaal Nathrakh, Fukpig..), dnes však hrajú znova v pôvodnej zostave s legendárnym Daveom Ingramom, známym aj z už spomínaného Bolthrower alebo Hail of bullets. Benediction nám dopriali staré klasiky z albumu Transcend the Rubicon (’93), Grind Bastard (98), ale aj z Killing Music(’08) a vytiahli čo to aj z posledného albumu Scriptures.
V originálnej zostave vystupujú aj Macabre (USA) a zavďačujú sa publiku svojim povestným, pre mňa hudobne celkom „veselým“ murdermetalom s textami o sériových vrahoch, inšpirácie je zrejme stále dosť a tak predstavujú aj nový album Carnival of Killers (2020).
A do tretice originálnych zložení jeden z hlavných ťahákov celej akcie, zaslúžilí umelci Dismember (SWE). Pochybujem, že by ste okrem stánkarov a možno pár odpadlíkov našli živú dušu mimo amfiteáter. Pri ohlasovaní každého songu vedľa mňa ktosi radostne zahromžil a spoločne sa nechávame unášať vlnou typického švédskeho HM2 distortion zvuku (urban legends hovoria o skupovaní tohto dnes už slávneho efektu členmi Dismember v čase keď sa prestal vyrábať, aby nikto nemohol mať rovnaký zvuk).
Midnight známi aj svojou ,interaktívnou´ show, svoj set začínajú ako inak odbíjaním polnoci a pomalšou skladbou Black Rock ´n´Roll z albumu Sweet Death and Ectasy. Neprehliadnuteľný je vplyv Motörhead, pripomína mi to však aj asi trochu rýchlejší švédsky Gehennah.
Domestikovaná legenda Master (CZ/USA) zakotvila v tohtoročnom line-upe ako náhradník brutal death Pyrexia (USA) na ich zrušenom turné. Master z organizačných dôvodov hrá namiesto Jig-Ai, ktorí sa presunuli na sobotu. Nechcem kecať ma(j)strom do remesla, len vždy mám pocit, že naživo pri jednej gitare dlhšie sóla trocha uberú na intenzite, keď sa stratí nosná gitarová linka a samotná basa to väčšinou neutiahne, ale teda nebudem mudrovať, legendy ako Master asi vedia čo robia.
Taliansky Overcharge mali v piatok smolu a ich vystúpenie neskoro v noci poznačili technické problémy, preto si svoj speedmetalpunkový set zopakovali na druhý deň namiesto fínkych deathme-talových Convulse.
Ani neviem ako, a je tu posledná kapela večera. 3 Onany Boys hrajú zaujímavú kombináciu noise-coreu a sludgeových pasáží, prepletanú blastbeatovými výpadmi, špinavým grindovým vokálom a občas šialenou elektronickou linkou.
SOBOTA
No ale niečo za niečo a keďže sa mi predošlý večer podarilo potiahnuť až do záverečnej, v sobotu nedobrovoľne oželiem napríklad kamošov Krlja, známych z chorvátskeho Buka i Otpor festivalu a pod pódium sa dostávam až napoludnie kde už to roztáča Escuela Grind. Na môj vkus miestami trocha nesúrodé, ale má to celkom dobrý drive. Speváčka sa vyhráža, hrozí, dupe a vála sa po pódiu, kam vnáša trocha Ameriky hláškami ako „shake your ass“ alebo „lets fucking go!“…
Aj keď pravidelní návštevníci tu zažili už kadečo, philadelphský grind Bandit si asi väčšina ľudí zapamätá hlavne vďaka živelnej show speváka Genea Meyera: „Odpálilo ma, akí tu boli všetci priateľskí. Veľké fesťáky často pôsobia zvláštne odcudzene, ale na Obscene Extreme Festival sú všetci ako rodina. A hrať tu bol samozrejme splnený sen.“
Priznám sa je mi trocha záhadou ako sa stalo, že ďalšia kapela čo registrujem je až Gatecreeper. Názov v poslednej dobe skloňovaný so superlatívmi a tak si nachádzam miesto na lavičke primerané posluchu i pohľadu. Gatecreeperáci snáď okrem bubeníka vyzerajú akoby ich jedna mater mala, súlad je viditeľný aj v muzike.
Deathmetal jak z učebnice, mňa žiaľ ich dokonalé vystúpenie v danom momente zvlášť nechytá. Určite by vynikli na samostatnom klubovom koncerte (v Bratislave najbližšie 25.11. spolu s Kreator) a teda dojem, že sa už v záplave podobných trocha stráca pripisujem hlavne svojej únave.
Keďže klasicky nákupy odkladám na poslednú chvíľu, španielskych veteránov old school death metalu Avulsed si nechávam ujsť v uličke s distrami a do hľadiska sa viac menej z povinnosti/zvedavosti dostávam až v závere vystúpenia tzv. „beer metalu“ v podaní nemeckých Tankard. Myslím, že nikoho nejak zvlášť neprekvapili (áno, všetci chceme piť whiskey a všetci chceme piť beer…smiech).
Posledné sily si šetrím na americkú grindcore legendu Pig Destroyer. Gitarista Scot Hull z neslávne slávnej, dnes už neexistujúcej legendy Anal Cunt, ale aj Agoraphobic nosebleed alebo Suppression, bubeník Adam Jarvis z Lock up alebo Misery Index. Spevák sa miestami na pódiu stráca v dave, čo je znakom dobrej show, oceňujem aj elektronické vsuvky Blakea Harrisona.
Poslednou kapelou sobotňajšieho večera sa tak pre mňa nečakane stávajú grindoví veteráni Jig – Ai (CZ). Hrajú skvele, ale približne v druhej polke zisťujem, že už vlastne ani nevnímam, a tak sa s ľútosťou ale nevyhnutne vyberám do odľahlejších končín areálu s vyhliadkou poslednej noci v zďaleka nie vodorovnej polohe (stanujúci vedia o čom hovorím, mimochodom piatok v noci vraj 8 stupňov, v sobotu 6).
Prichádzam tak o poslednú štvoricu kapiel, z ktorej ma najviac zaujímala brazílska Crypta. Bývalá headlinerka kapely Nervosa Fernanda Lira, spolu s tamojšou ex-bubeníčkou založili nový deathmetalový projekt. Pre niekoho „kapela z Metalshopu“, podľa mňa baby aj okrem super nacvičenej zosynchronizovanej show majú čo povedať.
Po pár hodinách polospánkového šmýkania sa v spacáku nastáva nemilosrdné nedeľné ráno. Hodnú chvíľu sa pohrávame s myšlienkou zostať aj na záverečnú časť festivalu, väčšina posádky však volí návrat do reality a tak o tom, že tohtoročným prekvapením afterparty sa nakoniec stal Pig Destroyer, sa dozvedáme až z bezpečia domova, ďaleko od neviazanej zábavy.
Spomínam na svoj prvý Obscene Extreme Festival, musel to byť asi druhý ročník, lebo už sa nehralo z vlečky traktora a pamätám si, že tam hral Krabathor. Niekto sa ma vtedy ako 16-ročnej žaby spýtal, ako sa mi tam páči a smial sa, keď som povedala, že mi vadia tí metalisti. Dnes je mi jasné, že sú to práve tí metalisti, bez ktorých by takýto festival neexistoval a že tá atmosféra vzájomnosti, ktorá tu (napriek drsným pózam a obrázkom na tričkách (smiech) už roky prevláda, nie je všade samozrejmá.
Je vzácne stretnúť toľko neznámych a predsa blízkych ľudí z celého sveta v tak malom priestore za taký krátky čas… Long live Obscene Extreme (reportáž z prvého dňa), ďakujeme!
