autor: Rado Lakoštík; foto: Dávid Majerský; OFF Festival 2019; 02.-04.08.2019; Katovice
Ak sa nám tu doma niečo nedarí, radi zvykneme použiť príklady zo zahraničia. Neraz sa pri tom obraciame na Poľsko ako na krajinu, ku ktorej vzhliadame. A je skutočne prečo. Poľsko je aj napriek svojím problémom kultúrnou krajinou a festival OFF overeným útočiskom pre menej či viac konvenčnú hudbu. Aj vďaka jeho rozmanitosti sa môžeme v tejto reportáži zamerať poväčšine na skupiny a koncerty, ktoré možno prekĺzli cez sito palcových titulkov, no predsa utvárali dôležitý obraz uplynulého ročníka.
Stále je to len o ľuďoch
Publikum je zrkadlom toho kto vstupuje na pódiu a rovnako jednotlivci spájajúci sa vo festivalovú masu utvárajú obraz o festivale. A ak by tento obraz mal nejak vyzerať, určite by bol pestrý formou aj obsahom. Boli by ním vyplnené takmer všetky vekové kategórie, emócie, okrajové, ale aj mainstreamové chúťky. Obraz by prekypoval životom, bujarosťou, ale aj disciplínou a dokonca umiernenosťou.
Napriek tomu by tento vizuál nebol nevkusným eklektizmom, ale skôr pútavou kolážou. Poďme sa pozrieť, ktoré z „farieb“ a detailov tento rok neohurovali svojou vyzývavosťou, ale pokorne čakali na svoje odhalenie.
Pretlak domácej kvality
Ako sme avizovali už v prvých dojmoch z uplynulého ročníka, (ne)prekvapila nás silná domáca scéna, ktorá mala opäť právom bohaté zastúpenie. Po silných menách minulých rokov ako Skalpel alebo Mitch&Mitch, ukázali Poliaci ďalšie esá „jazzovej“ scény ako atmosférických EABS, jazzové trio Marcina Maseckiego alebo hravý projekt Polmuz.
Prví menovaní EABS spojili tradičné jazzové vplyvy, prehnali ich cez fusion a vír, nemohli chýbať ani samplované pasáže. EABS sú kapelou, ktorá má potenciál baviť aj tých, pre ktorých jazz nie je cieľovou destináciou.
Tradičnejšiu polohu predviedlo trio Marcina Maseckiego, no s väčším dôrazom na uhrančivý minimalistický podtón. Zo spomenutej trojice bolo už aj na papieri výrazné zoskupenie Polmuz. To sa snaží o reinterpretáciu archívnych nahrávok poľských ľudových piesní a gramofónových záznamov z prelomu 20. a 21. storočia. Dokázali nás preniesť od tradície k hravosti, či hudobnej satire a naspäť. S radosťou oznamuje, že už 12. septembra ich môže vidieť aj slovenské publikum v rámci projektu Polish Jazz 1918-2018 v bratislavskej Cvernovke.
Ambasádorom poľskej kultúry bolo aj sobotňajšie vystúpnie domáceho mnohočlenného sliezskeho folklórneho súboru Zespół Pieśni i Tańca Śląsk. Bol to moment, kedy na hlavnom pódiu domáce publikum ožilo vlastnými tradíciami a to zahraničné mohlo obdivovať kus autentickej kultúry. Pre nás cezpoľných a menej folklórne zdatných sa dokonca zdalo, že takto podaný folklór nemá ďaleko od toho ako ho poznáme doma, čo nie je výčitka, naopak. Príjemný pocit, že blízkosť kultúr bola nadosah.
Veľký ohlas zožala aj domáca punk-rocková legenda Dezerter. Koncert bol prezentáciou ich tradičného albumu Underground of Poland, ktorý im svojho času otvoril bránu na vytúžený západ. „Fala, fala!“, spievali si už dni pred koncertom v priľahlom festivalom podniku domáci. Pohľad na zborovo odspievaný – tentokrát súčasný punk-rockový folklór – bol rovnako autentický a povzbudivý.
Miláčikom festivalu sú domáci Trupa Trupa. Ako jediný z domácich skupín sa predstavili na festivale už po tretíkrát. Svojím ohlasom vo svete zapĺňajú prestížne média (KEXP, Pitchfork, The Wire, BBC Radio Music 6 etc.) a aj naživo to aktuálne skúšajú s ich novinkou, albumom Of The Sun. Aj podľa ich presvedčivého vystúpenia majú výbornú príležitosť ako svoje meno robiť väčším a väčším. Chytľavosť obalená v melanchólii a nápaditom zvukovom kabáte ich pri troche šťastia dokáže potiahnuť veľmi ďaleko.
Vo vláčnom tempe gitarových mantier
Žánrová všehochuť bola aj tento rok popretkávaná dunením tvrdej gitarovej hudby, ktorej sa nedalo vyhnúť. Domácim Dezerter sme sa venovali vyššie, spomeňme však niekoľko skupín, ktoré v tomto ohľade vyčnievali. Vystavať si zaujímavý koncept, byť mu verný a v neposlednom rade mu dať adekvátny zvuk.
Skupina OM to vyhrala hneď na začiatku pri koncepte, ktorým vyplnila zaujímavý priestor. Ich „stoner/doom“ či drone metal so sakrálnou stopou je vždy skrytou festivalovou lahôdkou. OM nie je typické zábavné sústo, avšak po koncerte s prevedením a zvukom – ako tomu bolo v sobotný večer – nabiehali vlny uspokojenia automaticky a mimovoľne. OM sa predviedli v triu, no s neuveriteľne hutným, valivým a kryštalickým zvukom, ktorý koniec-koncov po mentálnom nadstavení robí v hudbe OM rozhodujúci efekt.
Zaujímavé je, že v pozícii ťaháku sa ocitla aj druhá skupina s podobným žánrovým zameraním, no odlišnou filozofiou, Angličania Electric Wizzard. Ich neskrývaný retro časostroj sa pokúša čo najviac ignorovať rok 2019 a vzdávať hold obdobiu 70. rokov, kedy to na rockovej scéne skutočne vrelo invenciou. V tomto momente musím vystúpiť z polohy kolektívneho rozprávača a konštatovať, že nie celkom rozumiem popularite skupiny, ktorá vyzerá, hrá, spieva to, čo tu už dávno bolo (čo nemusí byť vôbec márna idea), ale bez výraznejšieho a chytľavejšieho nápadu. Je to ako počúvať zbierku béčkových riffov Tonyho Iommiho, ktoré nikdy nemali uzrieť svetlo sveta, no predsa ich počujeme. Alebo, že by im len na poslednom albume Wizard Bloody Wizard došiel dych?
Zbláznili sa, aby sa nezbláznili
Jeden z najúprimnejších a najpriateľskejších rozhovorov, ktorý sa nám počas festivalu podarilo absolvovať, bol so spevákom a gitaristom Chipom Kingom amerických hlukových experimentátorov The Body.
Rozpor medzi tým, koho sme videli na pódiu a kto sedel vedľa nás po koncerte bol (klišé by bolo napísať šokujúci)…nie v skutočnosti nebol až taký šokujúci, vlastne bol celkom pochopiteľný. Posledný veľavravný názov albumu I Have Fought Against It, But I Can’t Any Longer hovorí za všetko. Hudobne rozprestiera prechádzku pestrou krajinou zväčša znepokojivých zvukov.
Prvotným prekvapením a sklamaním bolo, že živé vystúpenie bolo „len“ hlukovou kulisou. Aj keď slovo „len“ treba dať do zátvorky a sklamanie (opravujem) bolo čiastočné. Koncert The Body môže pokojne dostať prívlastok najšialenejší. Kontinuálny krik Chipa Kinga a animálne búšenie bubeníka Lee Bufoda naberalo na intenzite a bolo asi aj tým najhlasnejším v stane, ktorý je každoročne venovaný experimentálnej hudbe. A to festival už zažil aj vystúpenie demolačnej čaty The Swans. Nachvíľu sa tak zbláznili nie len tí na pódiu, ale aj tí pod ním. Avšak to len preto, aby sa nezbláznili naozaj. Extrémne prežívanie potrebuje extrémne prostriedky.
V nabitom line-upe nie je hanbou priznať, že aj kapela ako je The Daughters môže byť neznámou. Podľa početného zástupu ľudí, ktorí počas festivalu hrdo nosili tričká The Daughters bolo jasné, že tu majú silnú podporu komunity a chystá sa niečo mimoriadne. Preplnený stan toho bol dôkazom.
The Daughters pôsobili ako zjavenie vtelené do lídra Alexis S.F. Marshalla. Ak si viete predstaviť spojenie Nicka Cavea v spoločnosti Dillinger Escape Plan, máte výsledok. U kapiel sú tieto „bastardizácie“ tvorby nepopulárne (aby sa potom vracali ako facky publicistom), no predsa ich obrazotvornosť prichádza na rozum automaticky. Strhujúca energia, výborná súhra a hypnotický Alexis S.F. Marshall nadôvažok ukázali najstrhujúcejší koncert experimentálnej scény.
So silným zastúpením tento rok vyrukovala aj britská gitarová hudba, avšak silné mená scény ako Suede, Foals či Jarvis Cocker sú predmetom jedného z našich ďalších osobitných reportov.
Podľa toho, akým smerom sa festival uberá za posledné roky ostáva prianím, nech si tento kurz naďalej ponechá. Nie je totiž mnoho festivalov, ktoré dokážu zaplniť tak široké hudobné portfólio a zároveň ho stmeliť do fungujúceho organizmu.
