autor: Mária Lišková; Ólafur Arnalds – 12.10.2018 – Lucerna; Praha
Ólafur Arnalds, islandský hudobník, multiinštrumentalista a producent, nie je na scéne žiadnym nováčikom. Vo veku 31 rokov už toho stihol naozaj mnoho. Okrem sólo kariéry tvorí s Janusom Rasmussenom eletronické techno duo Kiasmos, ktorých sme v našich končinách mohli vidieť už viackrát. Do Prahy prišiel predstaviť novú nahrávku re:member.
Ólafur Arnalds na začiatku svojej kariéry hral na bicie v metalovej kapele. Okrem niekoľkých vlastných projektov a albumov vytvoril soundtrack k úspešnému britskému seriálu Broadchurch či k americkému nezávislému filmu Give Me Shelter.
Jeho tvorba je špecifická najmä kombináciou tradičného zvuku klavíra, minimalistického prístupu, sláčikových nástrojov a syntetizátorov. Vytvára tým nezameniteľnú atmosféru nie len poslucháčom a návštevníkom svojich koncertov, ale aj filmovým fanúšikom.
V auguste mu vyšiel už v poradí štvrtý album s názvom re:member. Na ňom používa prevratný systém, ktorý je výsledkom niekoľkoročnej spolupráce hudobníka s audio-developerom Halldorom Eldjarnom.
The Stratus Pianos sú dve semi-generatívne piana, ktoré reagujú na centrálne piano, na ktorom hrá Ólafur. Tento softvér funguje tak, že keď Ólafur zahrá na hlavnom klavíri tón, systém vygeneruje dva iné tóny. Tie zaznejú z ostatných dvoch klavírov a zakaždým trochu odlišne. Pomocou tohto algoritmu vznikol aj obal na album re:member.
Ólafur Arnalds pochopiteľne nevystupuje sám. Na práve prebiehajúce turné si zobral sláčikové kvarteto a bubeníka / perkusionistu, ktorý skladbám dodáva pompéznosť a údernosť charakteristickú pre väčšinu elektronických žánrov. Vďaka tejto kombinácii sa mu darí vytvárať komornú atmosféru a elektronickú šou v dokonalej symbióze.
Spojenie inštrumentálnej a elektronickej hudby v jeho podaní vytvára priam katarzný zážitok. Jeho hudba vytvára príbeh a človek má pri tom naozaj pocit akoby pozerá film bez obrazu, ktorý v tomto prípade je absolútne nepotrebný.
Na koncerte prezentoval staršie, známejšie skladby, aj kompozície z nového albumu. Zazneli napríklad Dalur, Undir, Saman, Near Light, Unfold či re:member.
Ólafur Arnalds – re:member
Skladby pôsobili chladne a zároveň boli plné energie a života. Celý koncert nádherne dopĺňal miestami jemný, inokedy intenzívny, no v žiadnom prípade nie rušivý či gýčový svetelný vizuál pódia.
Jediný faktor, ktorý koncertu výrazne ubral, bola nadpriemerne hlučná vzduchotechnika v Lucerne, na ktorú mierne prekvapene reagoval aj samotný Arnalds so slovami : „Mohol by, prosím, niekto vypnúť tú chladničku?”. Práve koncert tohto typu by si zaslúžil dokonalé podmienky úplného ticha.
Okrem superlatív, ktorými by sa Ólafura dalo ovešať od hora dole, je treba vyzdvihnúť aj jeho priam anjelskú charizmu dobra, ktorá z neho vyžaruje. Nielen prostredníctvom hudby, ale aj počas monológov, ktorými spontánne dopĺňa dramaturgiu koncertu.
Ólafur Arnalds – unfold
Neodpustil si niekoľko vtipov a zážitkov, počas ktorých obecenstvo ani nedýchalo a hltalo s úsmevom každé jedno slovo.
Jeho skromnosť vyplávala na povrch, aj keď sa medzi inak úhľadne rozmiestnenými stoličkami v sále (bol to predsa tak trochu koncert malého orchestra), začali usádzať na zem ľudia, čo mali lístky na státie na konci sály.
Ólafur ich v tom nie lenže podporil a vyzval k tomu viacerých, ale zasiahol aj v situácii, keď to začala riešiť bezpečnostná služba so slovami, že je to úplne v poriadku, že mu to nevadí, za čo si zaslúžil ďalší potlesk publika.
Je až neuveriteľné ako Arnalds dokáže spájať svet popu, elektronickej a vážnej hudby. Vďaka jeho mnohým projektom sa k tejto severskej rozprávkovej hudbe dostáva stále viac ľudí, ktorí klasiku nemajú v stredobode svojho záujmu.
Na záver už iba na zamyslenie si pokladám dve otázky: „Čo by sme robili bez islandskej hudby a koľko toho k nám (alebo k našim susedom) z tejto magickej krajiny ešte príde?“
