Trojica hudobníkov, rifle a nástroj. Bez pompy, efektov, svetelnej a vizuálnej show. Číra radosť z muzicírovania a talentu koketujúceho s genialitou. Džezmeni, rockeri, šialenci aj čistí romantici. Aristocrats – jazz rock či rock jazz pre náročných – tak ako sme o nich napísali v recenzií na aktuálny album Tres Caballeros, ktorý prišli odprezentovať prvýkrát na Slovensko.
Bez predkapely, na minútu presne, otvárajú Aristocrats bohatý set v usadenom MMC-čku. Publikum sa hemžilo lokálnymi hudobníkmi, úspešnými, aj tými, čo na úspech len čakajú. Prišli sa učiť od tých najlepších. Na zloženie publika si zažartuje aj kapela, keď vyzve k spevu nežné pohlavie („ktoré zobrali so sebou z povinnosti ich partneri“). Zborový moment prišiel v skladbe Smugglers Corridor (v jedinej skladbe z ich diskografie, ktorá obsahuje vokály) – inšpirovanej americkým seriálom Breaking Bad. Väčšina skladieb je presiaknutá americkou hudobnou tradíciou a spolu s opisným predstavením jednotlivých skladieb, boli obrazu-tvorcami amerických reálií. Zhudobnený zážitok Minnemanna s kalifornským tornádom ma potešil najviac. Zbesilá jazda niesla v sebe všetky atribúty medzinárodného tria, no po vložení „návodu“ mi učarovalo, ako sa moja predstavivosť zhodovala s počutým.
The Aristocrats – Bad Asteroid / Boing, We’ll Do It Live 2013
Už počas koncertu som si uvedomoval, aké ťažké bude podať korektnú reportáž. Všetko totiž smerovalo k očakávanému perfekcionizmu – zvukovému, zážitkovému, profesionálnemu a hlavne ľudskému. Z Govana, Bellera a Minnemanna sršala radosť, neuveriteľný nadhľad, vyrovnanosť a pokora. Aj keby si niekto našiel výhrady k hudobnej produkcii, neustále úsmevy museli zatieniť všetky nedostatky. Silácke gestá by sme hľadali márne. Stopercentný hudobný jazyk dosiahol svoju čistú esenciu a ustúpil lacným gestám, pózam a všetkému, čo by od hudby odvádzalo pozornosť.
The Aristocrats – Erotic Cakes live 2013
Vo výbornom zvuku ma potešila hra Briana Bellera. O tom, že Minnemann spolu s Govanom sú absolútnou svetovou špičkou, nepochybuje dnes nikto. Avšak počuť Bellerove basové „spodky“ fyzicky celým telom, je iné, ako čo i sebehlasnejšie v pokoji domova. Škoda, že Govan nepriniesol so sebou aj unikátnu bezpražcovú gitaru a nezaznela moja obľúbená Flatlands. To však nič nemení na celkovej spokojnosti. Teším sa, kedy opäť uvidíme trojicu s modrou krvou rozlezenú na pódiách ich nespočetných projektov. Ďakujeme, že sme mali česť aj u nás doma !
