Paradise Lost sú metalovou kapelou, o kariére ktorej by sa dala napísať snáď už celá antológia. A že toho bolo teda o nich v metalových periodikách popísané už mnoho. Slová chvály na ich kvalitné výkony v živom prevedení ich skvelej hudby tiež považujem za zbytočné. Ako kapela sú už roky za vodou a na nejaké chválospevy nie sú odkázaní, tobôž nie na chválospevy zo Slovenska a od mojej maličkosti teda už vôbec nie!
Skôr by som chcel využiť tento priestor na niečo úplne iné. Trochu si rypnúť do fanúšikov rannej tvorby kapely a zároveň predložiť svoju (zatiaľ neverifikovanú) teóriu objektivity posudzovania kvality hudobných albumov tej-ktorej hudobnej kapely všeobecne. A to práve na príklade tohto koncertu Paradise Lost.
Veľmi často slýcham od fanúšikov slová typu (a nielen teda v prípade PL): prvé tri-štyri albumy boli výborné, potom to už s nimi šlo dole vodou. Ja si dovolím tvrdiť, že to šlo dolu vodou skôr s Vami a najskôr ste prestali po tom treťom-štvrtom albume danú kapelu počúvať. Ale skôr z lenivosti a pohodlnosti, ako kvôli údajne klesajúcej kvalite jednotlivých albumových položiek.
Paradise Lost sa ako kapela neustále vyvíja dopredu. Vytrvalo, s menšími zaváhaniami a v nezmennej zostave štyroch priateľov z Halifaxu (Greg Mackintosh, Nick Holmes, Steve Edmondson a Aaron Aedy), už dlhých tridsaťštyri rokov. Len tú bubenícku stoličku majú vrtkavú (momentálne na nej sedí istý Guido Montanarini). Je preto naivné si myslieť, že títo muzikanti vo svojich najlepších rokoch pôjdu vo svojej hudobnej tvorbe a jej živom prevedení kvalitatívne dole.
A krásne to bolo vidno aj na stredajšom koncerte. Najslabšími položkami setlistu boli jednoznačne, najstaršia skladba Eternal, a tiež tá stará odrhovačka As I Die, aké sa zväčša hrajú práve len kvôli nostalgii a tým zužujú priestor pre oveľa lepšie veci, akých Paradise Lost nahrali už celé desiatky.
Pri všetkej úcte k týmto skladbám, ktoré boli nepochybne v rannom období kariéry PL vskutku zásadnými, nehovoriac o tom, že obe pochádzajú v podstate zo štýlotvorných albumov (Gothic z roku 1991 a Shades of God z r. 1992) celého subžánru – gothic/doom metalu. Tieto piesne jednoducho v konkurencii nových vecí, ako sú Darker Thoughts, Ghosts, The Devil Embraced, či trebárs o čosi starších Blood & Chaos alebo No Hope in Sight, jednoducho neobstoja. Jediná, ktorá z tých starých obstála, bola v prídavkoch radená, hitová kráska Embers Fire, z prelomového albumu Icon (1993).
Podľa tejto teórie, by logicky najslabším albumom PL mal byť ten prvý – Lost Paradise (1990). A veruže aj je! Nie nadarmo Holmes a kol. už roky z neho nič nehrajú. Dobre vedia, že v konkurencii tak silného a bohatého repertoáru PL tieto skladby nezabodujú. A viete, ktoré piesne u publika vlastne zabodovali najviac? Paradoxne práve tie, z toľko ofrflaného obdobia kapely rokov 1995 až 2001.
Hity ako titulná One Second, či Say Just Words, pre skalných fanúšikov z stále kontroverzne prijímaného albumu z roku 1997. K návratu do staromilského metalového prúdu kapelu zaviedol až album Symbol of Life z roku 2002, z ktorého naopak neodznela ani nota. A fčul buď baba múdra, keď je celá dzedzina sprostá. Veď toto si môže dovoliť len naozaj veľká kapela. Darmo sa tu budeme škriepiť, ktoré obdobie Paradise Lost bolo najlepšie. Paradise Lost sú najlepšími práve tu a teraz! (pozn. redakcie – ich album Obsidian sa umiestnil v našej ankete medzi najlepšími zahraničnými albumami)
Ešte pár slov k predkapele. Bola ňou francúzska formácia Hangman`s Chair. Veselá to kopa. Štýlovo prirodzene nie nepodobná PL. Kapelu som nepoznal a pred koncertom si ani nepustil. Nechal som sa prekvapiť a príjemne prekvapeným som ozaj aj ostal. Tomu sa povie kvalitný support. Kapela hrala takmer výlučne z posledného albumu A Loner, z celkovo šiestich na svojej pažbe. Prečo? Lebo ten posledný je zatiaľ ich najlepší (a sme zase doma, všakver?).
A úplne posledná poznámka! K ctenému publiku. Prosím Vás, len podaktorí, nie samozrejme všetci. Strčte si láskavo nabudúce tie Vaše svietiace chrastítka niekam. Vážne tým dokážete pokaziť dojem ľuďom (a tiež kapele), stojacim najmä za Vami, a to takmer z celého koncertu. Na tie Vaše vídejká valnej kvality nebude v krčme aj tak nikto zvedavý. To si radšej doma pustite DVD pandemického koncertu PL At the Mill z minulého roku, ale nešibrinkujte prosím s tým nespratným krámom na koncerte. Ej, bodaj by tá Brusel zakázala, napríklad aj použitie telefónov na koncertoch…
Paradise Lost; Hangman`s Chair; 13.10.2022; MMC, Bratislava
