Pain of Salvation som videl asi sedemkrát a vždy sa na nich teším. Tentokrát až tak, že píšem dva rôzne reporty pre dva rôzne hudobné servery. A teším sa ešte viac, keď vystúpia v meste, v ktorom bývam, v budove, v ktorej občas hrávam, mám ju na pešiu vzdialenosť od domu a hlavne, keď polovicu ľudí v publiku poznám. A z toho polovicu poznám ešte o niečo lepšie…
Pain of Salvation som videl asi sedemkrát a vždy sa na nich teším. Tentokrát až tak, že píšem dva rôzne reporty pre dva rôzne hudobné servery. A teším sa ešte viac, keď vystúpia v meste, v ktorom bývam, v budove, v ktorej občas hrávam, mám ju na pešiu vzdialenosť od domu a hlavne, keď polovicu ľudí v publiku poznám. A z toho polovicu poznám ešte o niečo lepšie…Ešte pred prvým mojím koncertom Pain of Salvation na turné k Be v Budapešti mám spojenú túto výnimočnú kapelu s mnohými ľuďmi. Je to opak skúsenosti, keď fandíte kapele, o ktorej okrem vás nikto nablízku nepočul. Neustále požičiavanie albumov, učenie sa piesní, rozoberanie nahrávok, podpisovanie spoločných fotiek s Danielom, na ktorých držíte spoločnú fotku z posledného stretnutia, na ktorej…
Najväčší zapálený bratislavský rock/metalový fanúšik chodiaci hádam na všetky koncerty mi pri predkapele povedal, že Kingcrow sú už dávno jeho srdcovka. Teda všetko ako má byť. Taliani vyzerali čierne, hrali melodicky, dobre a zneli ešte lepšie. Ich prog metal bol dosť kvalitný na to, že na zábradlí pod reprákmi ich pozorne v družnom spojení odsledoval hudobne vnímavý manželský pár. Chytľavé piesne publikum pochopilo a súbor sa tešil srdečnému potlesku.
Cez prestavbu si tričká so slniečkom kupovali ľudia oblečení do výtvarne i koncepčne opačne ladených tričiek. Pôsobilo to zaujímavo, podobne ako z odniekiaľ vyhrabané obaly demo kazety Hereafter, či nerozdané bulletiny z pódiovej prezentácie Be, posledné kusy za pár eur, vystavené hneď vedľa majestátnych ešte teplých vinylov.
Pain of Salvation útočia na všetkých ľudí, aj hudobníkov. Bubeníci, čo nás reprezentujú vo svete skúšajú vycítiť každú synkopu v najdivotvornejších taktoch (On a Tuesday), reprezentujúci speváci si spievajú texty klipoviek (Meaningless), ďalšie desiatky muzikantov v publiku sa kývajú do rytmu v lyrickejších momentov (Falling, Pilgrim, Kingdom of Loss).V tých rytmickejších basáci tlieskajú na druhú (Handfull of Nothing), gitaroví hrdinovia hopkajú (Disco Queen) a klávesáci s textármi sa usmievajú aj v najepickejších chvíľach (Perfect Element, Inside Out). Pri džentových výletoch (Reasons, Full Throttle Tribe) síce nikto nepreheadbangoval kapelu, no k prenosu groovu došlo.
Popri hudobnej stránke kapela pútala aj vizuálne. Spontánny pódiový prejav podporený presným svietením fotil rovnako nadšene rakúsky Musik Liebhaber ako aj domáca profi fotografka. Majstrovsky vystavaný setlist priblížil celý kapelný katalóg a krásne podčiarkol osobitosť a pocitovú variabilitu jednotlivých piesní. Práve emócie sršiace z obľúbenej hudby zrejme boli dôvodom na organizátorov úsmev, určite viac ako návštevnosť. Pretlak uveriteľných emócií z pódia niekedy nestačil na rozmrazenie kamenných tvárí popredných hudobných redaktorov (Used), ale stačil im na zvlhčenie očí (The Passing Light of Day). A nielen im. Posledná pieseň večera preverila spojenia medzi čerstvými mladomanželmi v objatí, medzi dievčatami a ich bývalými frajermi spomínajúcimi obďaleč, ako aj medzi samostojacimi a ich milými mimo sály, mesta, či kontinentu…
Toto všetko sa dialo za sprievodu zohratej, energicky hrajúcej kapely s názorom a zdravým sebavedomím. Akurát detaily a niekedy aj nosné prvky komplexných skladieb ostali pochované v nedostatočne kvalitnom zvuku. Hudobne, myslím, niet kapele čo vytknúť, akurát spevácky stále nadpriemernému frontmanovi postupne viac pomáhajú ostatní spoluhráči. Hlavne bubeník Leo Margarit s jeho jemnučkým tenorom nerozoznateľným od falzetu, alebo ešte hlavnejšie gitarista Johan Langell, ktorý sa vrátil do kapely a dokáže kapelníkovi úžasne sekundovať ako všestranný vokalista, sólový gitarista a pódiový zjav.
Kapelu v mnohých hudobných ohľadoch po kope drží nedocenený basgitarista Gustaf Hielm a pestrými klávesovými zvukmi piesne ozvláštňuje Daniel Karlsson. Kapela sa rozlúčila s publikom, s ktorým nadviazala spojenie, uspokojila ho, ale oproti minulosti ho nijako zvláštnejšie nezasiahla. Pain of Salvation na tomto koncerte neboli najbližšie svojich síl, no boli asi najbližšie kapelnej idei. V kolektíve, ktorý každý vníma ako: génius plus jeho spoluhráči, je to osviežujúce doladenie identity.
Pain of Salvation – Meaningless
Po koncerte ďalší radostný kolektív uzatváral večer pri okrúhlom stole. Najvtipnejší muzikanti hovorili najvtipnejšie vtipy a najsmädnejší ešte lašovali o pol tretej ráno po domácich baroch čo by sa dalo vypiť. Práve tento večer to bolo o ľuďoch aj hore aj dole, (aj) na pódiu aj pod ním.
