Na to ako porozumieť hudbe a jej významom nestačí iba hudba samotná. Nie je totiž fenoménom visiacim nikde vo vzduchoprázdne, ale prerastá všetky oblasti ľudského fungovania a prežívania. Hudba samotná je na jej plnovýznamové pochopenie málo.
Sixto Rodriguez je bezpochyby jeden z najfascinujúcejších, príbehov, ktoré si populárna hudba pamätá. Ak by bol napísaný ako fikčný filmový scenár zaradil by sa k zástupu gýčového hollywoodskeho rozprávania, všetko sa zmení rázom ak fikciu vystrieda realita. Tento skutočný príbeh hovorí mnoho o popkultúrnej mašinérií, ale aj malých – veľkých zázrakoch a nevyspytateľnej povahe ľudského „šťastia“.
Rodriguez či „Sugar Man“ začínal ako pesničkách nesporných kvalít. Koncom 60.rokoch sa vydáva na hudobnú kariéru, avšak nezáujem o jeho platne Cold Fact a Coming from Reality sa ukáže ako rozhodujúci. Rodriguez sa utiahne do úzadia a venuje sa prevažne manuálnej práci. Hudba sa na desiatky rokov stane len jeho súkromnou, intímnou výpoveďou.
V Juhoafrickej republike však jeho piesne žijú vlastným životom. Sú populárnejšie než od The Beatles alebo The Rolling Stones a sú hymnami v boji proti apartheidu. Po neúnavnom pátraní miestnych nadšencov sa nakoniec dostanú ku skutočnému „Sugarmanovi“ a ostatné je už len história, ktorá v roku 2018 dostala aj špeciálnu slovenskú pečať.
Po koncerte na festivale Pohoda sa na vlastnú žiadosť vrátil do Starej tržnice a všetci, ktorí boli tejto udalosti účastí si môžu byť istý, že sa stali súčasťou jednej fascinujúcej hudobnej či lepšie povedané životnej mozaiky.
Zaplnená bratislavská tržnica posledný septembrový deň aplaudovala už 76-ročnému pesničkárovi, ktorý svoj vek a zrakový hendikep, nahradil šarmom a vtipom. Na pódiu mu sekundoval gitarista, ktorý mal neľahkú úlohu. Sledovať každý svojský pohyb a neraz nepredvídateľnú dynamiku Rodrigueza. Pre každý prípad je na kraji pódia (ak sa nemýlim) aj jeho dcéra. Parafrázujúc úvodné slová Michala Kaščáka, tento projekt je taká malá milá rodinná firma.
Počas vyše hodiny hracieho času odznievajú najmä piesne z albumu Cold Fact – I Wonder, Sugar Man, Establishment Blues, ale aj covery Somebody to Love od Jefferson Airplane, Light my Fire od The Doors alebo Dylanova pieseň Let’s Think About Living – všetko piesne, ktoré pretrvali ako generačná výpoveď revolučnej éry hippies.
Tento večer však nebol o obdivuhodných hráčskych výkonoch a presnej intonácií. Kľúčové bolo posolstvo, príbeh a mýtický opar nad osobnosťou Rodrigueza. To, čo by sa za iných okolností bralo ako interpretačný prešľap, sa obrátilo v sympatický rys nezlomnosti a entuziazmu. Rodiguez na „staré kolená“ dobieha to čo mu bolo v najproduktívnejšom veku odopreté.
Hudba posledný septembrový deň nestačila, zatienili ju slová, charizma a odkaz, že na dobré veci sa oplatí počkať.
