autor: Daniel Hevier ml.; interpreti: Ariadne; Michal Rataj & Ivan Boreš & Jan Trojan; Julia E Dyck; 23.06.2019; Punctum – Krásovka, Praha
Rezidenčný priestor Punctum – Krásovka na Žižkove ponúka netradičné projekty, v ktorých pulzuje nová hudba a netradičné formy vyjadrovania. Inšpiratívne miesto pre návštevníkov aj umelcov, medzi ktorými vzniká vzácne puto reťazením obsahu.
Príjemné miesto na oddych znavenej mysle zo všedných starostí. Zvonka príjemná terasa, zvnútra útulná malá sála. Ideálna kombinácia pre ľudí, ktorí majú radi komunitné prostredie, v ktorom si môžu dať vegánske občerstvenie, podebatovať, vypnúť všedné myšlienky a zapnúť asociácie.
Súčasní umelci hľadajú inšpiráciu aj v transcendentálnom smerovaní a pre inšpiráciu sa neváhajú obrátiť hlboko do minulosti. Gregoriánsky chorál má tú schopnosť pozastaviť aspoň na chvíľku uponáhľaný svet. Jeho takmer nehybný pohyb je tranzom aj otrasom, ktorým neskôr zatriasla liturgická hudba s polyfónnym rozvojom.
Ariadne je projekt vokalistky Christine Papanie a hudobníka Benjamina Foresta. Newyorská dvojica vytvára mystickú spiritualitu mimo sakrálnych priestorov, v ktorých je ťažšie suplovať zvukový výraz plynúci z chrámovej akustiky. Tou barličkou sa tak stáva elektronická hudba, zahraná až fyzickou silou, hoci k rozvibrovaniu tiel poslucháčov nedošlo.
Telesný účinok hudby sa prezentoval v inej podobe, v reakcii umelcov na telesnosť v hudbe, ktorú český teoretik a skladateľ Ondřej Galuška opísal pojmom telo hudby. Keď počas interpretácie nepočujete iba zvuky plynúce z povahy skladby, ale aj mimohudobné javy ako šuchot prstov, vŕzganie nástrojov, a pohyb, ktorý sa stáva súčasťou skladby. Christine a Benjamin to vytvárajú na vlastných inštrumentoch a harmonicky dotvárajú v elektronickej podobe – ich mimohudobný praskot formuje akúsi digitálnu hru. Táto transformácia bola nesmierne zaujímavou aj v reakcii na vizuálnu projekciu vytvorenej pri príležitosti najnovšej nahrávky Stabat Mater.
Zmieniť treba aj ďalších účinkujúcich – trio známych experimentátorov Michal Rataj, Ivan Boreš a Jan Trojan s ich kombináciou preparovaných nástrojov a elektroniky. Kanadská performerka Julia E Dyck zase vytvarovala podobu nežných a znepokojujúcich zvukov, ktorými hľadá podstatu zvukových montáží v genderovej rovine. Trio nekonvenčných umelcov sa postaralo o zaujímavý večer a spozornenie na ucelenú dramaturgiu aktivít Punctum. Netradičný pohľad na umenie je veľmi nákazlivý. Kto raz okúsi a zachutí mu to, tomu sa do konvencií veľmi nechce vrátiť.
