autor: Radoslav Lakoštík; interpreti: Steven Wilson & Band, Dávid Kollár; 10.2.2019, Bratislava, Refinery Gallery
Po prvýkrát vystúpil na Slovensku hudobník, spevák a producent Steven Wilson a agentúre Octopus promotion sa aj podľa jej slov podaril menší zázrak. „Radšej neskoro ako nikdy“ prihovoril sa Wilson v úvode koncertu bratislavskému publiku, ktoré naplnilo kapacitu Refinery Gallery do troch štvrtín.
Približne 800 platiacich divákov sa dá považovať za slušné číslo vzhľadom na to, že hoci je Steven Wilson jednou z vedúcich osobností sofistikovanej (nielen) rockovej hudby, na Slovensku si získava publikum len pomaly. V snahe dobehnúť túto medzeru už niekoľko mesiacov dopredu podujatiu robilo osvetu hneď niekoľko médií. V neposlednom rade výrazným dielom prispel aj verejnoprávny Slovenský rozhlas, ktorý Stevena Wilsona promoval hneď v niekoľkých tematických reláciách a dokonca aj osobne, na pôde obrátenej pyramídy.
Priama linka Wilsona so Slovenskom existuje už dlhšie a na jej druhom konci stojí prešovský gitarista Dávid Kollár. Na albume To The Bone, ku ktorému prebieha aktuálne turné Kollár prispel k dvom skladbám. Jeho oceňovanú prácu so zvukom si môžete vypočuť v skladbe Song of I inštrumentálne zdatnosti a rozvážnu virtuozitu v gitarovom sóle skladby Detonation. Aj preto sa Kollár ocitol ako hosť otvárajúci bratislavský koncert. Bola to pre neho v poradí štvrtá príležitosť sekundovať na prebiehajúcom turné.
Keďže sme mali možnosť byť účastní aj viedenského koncertu, ktorý sa konal takmer na deň presne pred rokom (14.2.2018), máme s čím porovnávať. Rovnaká zostava, rovnaké turné avšak odstup jedeného roku. Kollár za tento rok len potvrdzuje svoj vysoký kredit a k velikánom s ktorými pracoval pridal renomovaného jazzového trubkára Erica Truffaza. Pre zmenu v spolupráci s nórskym trubkárom Arve Henriksenom vydal výborný album Illusion of a Separate World a zdá sa, že po spolupráci s talianskym trubkárom Paolom Ranierim (KoMaRa, The Blessed Beat) sa mu tento nástroj stal osudným.
Približne dvadsať minút na prezentáciu nie je veľa a citujúc Daniela Heviera ml., Kollár zvolil komunikatívny prístup. Stretol sa tu východiskový bod – rock, okolo ktorého neustále Kollár krúži, no v konečnom dôsledku si ponecháva len jeho vypreparované fragmenty. Najdôležitejšie prvky sú zvuk, jeho textúry, dizajn a improvizácia. V gitarovo-elektronickej skrumáži sa dali zachytiť už overené témy z jeho autorských skladieb: Dream Within Dream resp. Beyond Icloud, Improvisations under Roof (Nice) či riffy z kompozície Dirty Smelly (KoMaRa). Vo výsledku Kollár vytvoril koncentrovaný, intenzívny obraz, reprezentujúci široký pojem – súčasná hudba. V porovnaní s viedenským vystúpením bol dnešný set menej experimentálny a viacej „priamočiary“.
S avizovanou presnosťou začína hlavný program. Takmer tri hodiny trvajúci koncert je rekapituláciou nielen sólovej tvorby Wilsona, ale aj jeho dlhšie nečinnej skupiny Porcupine Tree. Predovšetkým, ale tento večer patril prezentácii posledného a stále aktuálneho albumu To The Bone, ktorý je jeho najprístupnejším a komerčne najúspešnejším projektom. Neustály žánrový rozptyl a pestré umelecké ambície Wilsonovi prinášajú veľmi diverzifikované publikum, čo neteší len samotného Wilsona, ale spätne aj jeho publikum, ktoré si doslova vychováva.
Steven Wilson – Detonation
https://www.youtube.com/watch?v=nssJ6NXndU4
Azda jediný nedostatok celého koncertu sa ukázal hneď na jeho začiatku. Znepokojivé intro, ktoré majú viacerí v pamäti z minuloročného viedenského koncertu bolo málo čitateľné, pretože v ceste mu stála pódiová aparatúra. Rovnakým nedostatkom trpeli prirodzene aj všetky nasledujúce vizualizácie. Škoda, pretože ich stvárnenie by si zaslúžilo nerušenú pozornosť. Ťažko povedať, kto za tento nedostatok nesie zodpovednosť. Možné je, že usporiadatelia si tento fakt uvedomili až na mieste.
Vo všetkých ostatných aspektoch však možno hovoriť už len v superlatívoch. Skupina hudobníkov, ktorú okolo seba Wilson sústredil je zložená zo silných individualít (Craig Blundell – bicie nástroje, Alex Hutchings – gitara, Adam Holzman – klávesové nástroje a Nick Beggs – basgitara, Chapman Stick), ktoré presne vedia kedy dať explicitnej virtuozite priestor. Kuriózne je, že najmenej kategória „virtuozity“ prislúcha Wilsonovi, aj keď o jeho kvalitách nemožno pochybovať. Na druhú stranu, Wilson je mozgom, tmelom a napriek nie úplne stopercentnému zdravotnému stavu bol aj tento večer vynikajúcim spevákom.
Za všetko hovoria aj slová spomínaného Erica Truffaza, ktoré uverejnil (13.1.2019) Dávid Kollár na svojom on-line denníku. „Jeho hudba (S.W. pozn. redakcie) nie je až tak originálna, no má výbornú kapelu, hrajú lepšie ako Genesis pred 30 rokmi”. Je známe ako Wilson narába so svojimi vzormi, citáciami a ponáškami a preto s prvou časťou citátu nejde nesúhlasiť. Rozhodne túto poznámku netreba čítať hanlivo, skrátka len ako holý fakt. Druhú časť citátu potvrdiť nedokážeme, no z úst jazzovej ikony Erica Truffaza táto poklona hovorí jasnou rečou a dáva našim argumentom o neobyčajnej kapele za pravdu.
Hrací list je viac-menej dramaturgicky zmesou piesní a dlhších, rockovejších a inštrumentálne ladených kompozícií. Úvodné piesne Nowhere Now a Pariah z albumu To The Bone strieda surový metalom podfarbený matematický úvod Home Invasion. Pri ňom bolo jasné, že hlasitosť atakuje znesiteľné limity, no všetko v absolútne čitateľnom a fantastickom zvuku. Ďalej sme mohli počuť hneď šesť piesní z tvorby Porcupine Tree medzi inými napríklad The Creator Has a Mastertape, Sleep Together či The Sound Of Muzak. Oproti koncertu spred roka sa playlist mierne pozmenil a v dvojici Wilson/Holzman odznela verzia piesne Blackfield rovnomenného spoločného projektu v zložení Geffen/Wilson. Absolútny záver patril už tradične trúchlivému príbehu The Raven That Refused to Sing.
Steven Wilson – Home Invasion live 2018
Mnoho z toho čo v tomto texte zostalo zamlčané , nájdete v reporte, ktorý sme uverejnili pred rokom. Za perfekcionizmom, invenciou a prívetivou tradíciou sme však nemuseli cestovať za hranice. Pre malú, no nezanedbateľnú skupinu ľudí, ktorí prišli do Refinery Gallery určite išlo o jednu z koncertných udalostí roka, hoci sme len na jeho začiatku.
Veľkú vďaku treba vysloviť Octopus production, ktorí sa napriek všetkým neružovým výhľadom s návštevnosťou rozhodli koncert zorganizovať. Wilson a Kollár sú zárukou najvyššej kvality a všetky indície naznačujú, že ich cesty sa v budúcnosti budú križovať. V akej miere a na akých hudobných rázcestiach budeme pozorne sledovať.
Set 1: Intro („Truth“ short film) 1.Nowhere Now 2.Pariah 3.Home Invasion 4.Regret #9 5.The Creator Has a Mastertape (Porcupine Tree song) 6.Refuge 7.The Same Asylum as Before 8.Ancestral
Set 2: 9.Arriving Somewhere but Not Here (Porcupine Tree song) 10. Permanating 11.Song of I 12. Lazarus (Porcupine Tree song) 13. Detonation 14. Vermillioncore 15. Sleep Together (Porcupine Tree song)
Encore: 16.Even Less (Porcupine Tree song) (SW solo) 17. Blackfield (Blackfield song) (acoustic SW and Adam only) 18. The Sound of Muzak (Porcupine Tree song) 19. The Raven That Refused to Sing
