Tri dni = šesť koncertov, podotýkam 6 vypredaných koncertov. Presne taká je až neuveriteľná bilancia Richarda Mullera a jeho Potichu tour II, ktorá vrcholila v Bratislave na Novej Scéne, kde aj uzatvárala slovenskú časť celého turné. Bol to môj presne 11 Richardov koncert a spolu s minuloročným Potichu tour I, ktorý som mal možnosť vzhliadnuť v Prahe, v divadle Hybernia, patrí v mojom osobnom rebríčku Richardových vystúpení, jednoznačne na prvé miesto. Taktiež si smelo dovolím tvrdiť, a isto mi dajú mnohí i za pravdu, že to, čo Richard predviedol na spomínanom turné, či už počtom koncertov, nasadením, komunikáciou s fanúšikmi (jedného totiž zapriahol i do svojho tímu), si v dnešnej dobe z tuzemských interpretov nedovolí nikto. Čo znamená, že okrem Richarda treba pochváliť i všetkých od hudobníkov, crew až po managera, ktorí sa na turné podieľali a odviedli kus kvalitnej práce, aby nám ponúkli jesennú lahôdku, ktorú len tak skoro niekto/niečo nepredčí. (Jedine, že by budúci rok začala Potichu tour III 🙂 .
Piaty zo šiestich avizovaných bratislavských koncertov začal krátko po 17:00 hodine. Ako prvá na scénu prišla kapela, ktorú tvorí ‘kapitán’, no predovšetkým skvelý bubeník Juraj Kuchárek, saxofonista a virtuóz na dychové nástroje Michal Žáček (s Rišom spolupracuje od ‚sviečkového’ turné Monogamný vzťah‘04), ďalej basgitarista, ktorý pôvodne študoval desať rokov klavír, Viktor Hidvéghy, gitarista Peter Markus Markuljak, klavirista Viliam Vitéz a perkusionista Igor Ajdží Sabo, ktorý bol jedinou zmenou oproti minuloročnej zostave, (vystriedal vibrafonistu Štefana Bugalu). Za nimi už za doprovodu hudobníkov i mohutného potlesku vyšiel na pódium spolu s dvoma líškami, 
Richard Muller a do nočnej tmy nám vpálil dvojhodinový nezabudnuteľný set plný hitov i do nahoty odetých skladieb. Richard bol a je vo forme. Počas skladieb komunikoval s publikom, žartoval i zaspomínal si ako niektoré skladby vznikli a kde a kedy boli napísané. Napríklad text k Chelsea Hotel bol vytvorený za pár (možno i nepár) minút priamo v rovnomennom hotely v New Yourku, v izbe č. 432, čím si Richard splnil svoj prvý, síce aj s cestou len 5-dňový, cestovateľský sen za veľkú mláku. Taktiež prekvapila i zabavila story o natáčaní videoklipu ku skladbe L.A. z albumu 33 (’94), ktorý sa točil v Lamači a Jaro Filip, ktorý to celé menežoval, prišiel na geniálny nápad. Jednoducho len pretrel písmenka ‘MAČ’ bielou farbou a behom pár sekúnd vyrástli v Lamači Beverlyho kopce. Celý koncert bol komorný, nie však ponurý a patetický. Všetky skladby dostali zrazu po rokoch nový nevyťahaný svetrík a veľmi im pristal. Som zástanca, že niektorých songov by sa ostatní interpreti nemali vôbec dotýkať, bo len málokedy sa podarí prezliecť skladbe kabát tak, aby nezostalo zima i pôvodnému autorovi. Tu však musím povedať, že tak teplo až horúco ako mi bolo na Novej Scéne, počas nových úprav nestarnúcich songov, mi už dlho nebolo. Bavil som sa a bavilo sa i publikum i Richard so svojou družinou. Musím pochváliť i koncepciu jednotlivých skladieb ako na seba nadväzovali. Bolo úžasne sledovať ako v songu V daždi asi v tretej minúte vystriedal Richarda, Dan Bárta, čím skladbu povýšil do statusu ‘výnimočná‘. Taktiež výnimočný je i samotný Dan a jeho spev. Vo svojom štvortrackovom sete okrem Mullerovej Asi už nie si, pripomenul i dávny song ešte z čias rockovo-grungeových Alice – Klidná (’95), pri ktorom som sa spolu s ním snažil přemluviť čas ať poprosí den ať chvíli počká, hned neprichází, proste som nechcel, aby ten večer skončil. Po nej pridal 
ďalší klenot, tentokrát z dielne Raya Charlesa – Don’t Let The Sun Catch You Cryin, po ktorej sa vrátil na pódium Richard a spoločne sa ponorili do Tlakovej níže. Diváci venovali Danovi niekoľko minútový potlesk, úsmev a sánku dole. Pri čom Richard len stroho poznamenal: „Aké to je jednoduché, stačí len vedieť.“ Po tomto momente začal koncert ešte viac gradovať a i jednotliví hudobníci, menovite Michal Žáček a Markus Markuljak doslova excelovali pri predvádzaní svojho umu. Obzvlášť v závere Cigaretka na dva ťahy predviedli svoj cit pre detail a ukázali, že svoje nástroje ovládajú dokonale. Uši i oči zažívali nielen v tom momente doslova orgazmus. A ešte keď k tomu pridali úryvok Santanu – Oye Como Va, ktorý slúžil ako prechodník medzi Milovaním v daždi a Karlom z americkej Prahy, diváci mali chuť vytrhnúť stoličky a oddať sa rytmom latinskej Ameriky. Prvý set končil skladbou Po schodoch, ktorá začínala štýlom reggae (Bob Marley – I Shot The Sheriff) a končila netypicky Mullerovsky, dychovkou. Medzi prídavkami nechýbala krásna Nočná Optika obohatená o gitarové sólo z Purple Rain od malého veľkého muža, Prince, po ktorej už ani neviem po koľkýkrát stála celá sála a spolu s Ajdžim Sabom vytlieskavala rytmus Hapkovej a Horáčkovej hymny, Štěstí je krásná věc. Čo bol zároveň aj posledný song predposledného koncertu slovenskej časti Potichu tour II. Ďakujeme, Richard.
P.S.: Na druhý deň, keď som sa zobudil mi v ušiach znela stále jedna Richardova pieseň: „Už asi nie si. Dobojované. Naše tiene sa zrazu plazia každý inou stranou.“ Dôvod prečo tomu tak bolo, bolo okrem Dana Bártu, ktorý si skladbu na päť minút privlastnil a zložil ňou poklonu samotnému Richardovi, aj fakt, že po koncerte ako správny gentleman, som chcel priateľku pozvať na drink. Treba však podotknúť, že v ten deň som sa práve po 4 mesiacoch vrátil z Kanady a ani nie po 30 minútach v danom podniku som pochopil, že som už skutočne doma – na Slovensku. Totiž „nejaký dlhoprstý, na krátko ostrihaný občan snedej pleti“ stihol za ten čas mojej priateľke ukradnúť mobil. A keď sme to povedali čašníčke, tá sa na nás len s údivom pozrela a dodala: „To ste behom 7 dní už druhý s podobným osudom.“ Z čoho vyplýva, že:
A) reštaurácia Európa na Obchodnej ulici je novodobý raj pre zlodejov,
B) Richardova hudba a samotný koncert bol natoľko silný, že ani strata telefónu nezabránila a ani nebráni sa UŽ teraz tešiť na Richardove ďalšie turné a nový album, ktorý výjde 11.11.’11. Pevne verím, že podobne ako dátum i doska bude magická!
autor: Marek K. Hudba-Music.sk / Musicpress.sk
foto: David Hudba-Music/Musicpress
