Pandémia nepriala ani 101. sezóne Opery Slovenského národného divadla. Po sľubnom septembri s premiérou Verdiho opery Aida nastalo osem mesačné vákuum. Iste, nie úplné, pretože časť programu sa presunula do online prostredia. Zdá sa, že jún je mesiacom jej pozvoľného reštartu.
Podobne ako iné inštitúcie aj SND zostávalo v kontakte s publikom prostredníctvom online sveta. Cez platformu návštevník.online poskytla Opera SND do konca minulého roka komorné koncerty, diskusiu k premiére opery Denník Anny Frankovej s jej online premiérou či záznam staršieho predstavenia Pucciniho Gianni Schicchi. Pre platné protiepidemické opatrenia nastalo v SND až do mája 2021 operné ticho. V máji sa začalo obnovovať spojenie Opery so svojim publikom práve online reprízou Denníka Anny Frankovej.
Do divadla po dlhých mesiacoch papučovej streamkultúry
Zmiernenie opatrení umožnilo divadlám fungovať viac-menej normálnejšie. Po mesiacoch nútenej pauzy sa hľadisko Sály Opery a baletu SND naplnilo divákmi opäť. Online stream súc skrýva pohodlie, atmosféru divadla – zvuky, vône, šum publika, no najmä živý emočný kontakt s umelcami nenahradí. Hoci Opera SND za dodržania všetkých protiepidemických opatrení a v povolenej kapacite otvorila už svoje brány pre verejnosť, naďalej so záznamom koncertu Dvořákových piesní zostáva sčasti prítomná aj v online priestore. Na jún si naplánovala dve predstavenia aj s publikom – Verdiho Rigoletto a Dvořákovu Rusalku.
Verdiho klenot
Oficiálnou vlajkovou loďou reštartu opernej sezóny 2020/2021 bol v prvú júnovú sobotu Rigoletto. Jedna z celosvetovo najznámejších a najhranejších opier Giuseppe Verdiho, ktorého 120. výročie úmrtia si svet hudby pripomenul už v januári. Napísal ju spolu so svojim dvorným libretistom Francescom Mariom Piavem podľa známej drámy Victora Huga, Kráľ sa zabáva. Kvôli cenzúre ho upgradovali a Vojvoda dostal anonymizovanú podobu bezmenného vládcu Mantovy. V každom prípade výsledok Verdiho a Piaveho práce, operu Rigoletto, si po zhliadnutí pochvaľoval aj sám Victor Hugo. Zvlášť kvarteto v záverečnom dejstve, kde bez rušivého dojmu dostávajú priestor naraz štyri postavy rozdielnych duševných stavov.
V trojdejstvovej psychologickej opere dal Verdi priestor veľkým citom, spoločenskej kritike, psychologickému rozboru človeka i vnútornej drámy vzťahu otec-dieťa. Práve dráma tohto vzťahu je prítomná vo väčšine jeho diel. Akosi podvedome v nich skladateľ zakódoval svoje duševné rozpoloženie a osobnú tragédiu rodiča. Je to aj v prípade tejto opery, ktorej hlavným hrdinom je šašo mantovského Vojvodu a milujúci otec Rigoletto.
Nenávisťou naplnený muž slúžiaci nemravnému vojvodovi sa snaží pred ním uchrániť svoje jediné dieťa, ktoré mu paradoxne podľahne, čo vedie k tragédii. Nič netušiac, za svoju pomstu okrem peňazí, zaplatí aj životom svojho milovaného dieťaťa – Gildy.
Minimalizmus v scénografii
Na doskách SND sme v tento večer videli Rigoletta v modernom duchu. Minimalisticko-naturalistická scénografia Hansa Dietera Schaala s kostýmami Susanne Thomasbergerovej už od premiéry vyvoláva otázniky. Kým prvý obraz pôsobil elegantne, v druhom obraze prvého dejstva bola scéna chladná a neosobná.
Druhé dejstvo sa podobalo na prvý obraz. Scénografia posledného dejstva vrátane efektov sa mi veľmi páčila. Priznám sa, dlhšie mi trvalo prísť na chuť loďke štylizovanej do podoby pripomínajúcej viac rakvu ako loď. Dotvoreniu atmosféry deja to však pasovalo. Pokiaľ sa jedná o kostýmy, mala som pocit dobovej dvojkoľajnosti. Na jednej strane moderné oblečenie, na druhej klasický až rozprávkový šašovský kostým Rigoletta a purpurový hermelínový plášť Vojvodu. Zmiešané pocity som mala pri niekoľkých neveľmi štimujúcich detailoch nad rámec Verdiho. Vyrušilo ma platenie bankovkami, hoci spievali o zlatých, ktoré historicky boli mincami.
Napriek modernejšiemu poňatiu zostávala réžia stále konzervatívnejšia bez lacnej nahoty, čo osobne kvitujem. Myslím si, že pri takom obsadení večera nie je tým najdôležitejším výtvarné poňatie scén, kostýmov a rekvizít.
Orchester pod taktovkou Leginusa priam spieval
Za dirigentským pultom riadil orchester Opery a baletu SND jeden z našich najznámejších dirigentov Martin Leginus. Už pred nútenou pandemickou prestávkou túto operu často dirigoval. Pod jeho taktovkou podal orchester veľmi kultivovaný a po technickej stránke dobrý výkon. Jasnými gestami tvaroval dynamicky bohaté frázy, plné plastickosti, kontrastov, dramatickej iskry i poetiky. Niekedy znel skoro až symfonicky. Vytvoril nielen sprievodnú bázu sólistom, ale i správnu atmosféru diela. Vo vstupoch titulnej postavy plnil aj charakterizačnú úlohu. Veľmi zvukomalebný bol orchester v scéne búrky.
Dirigentovi sa až na malé výnimky darilo vytvárať priestor sólistom, aby sa bez zbytočného forsírovania presadili ponad orchester. No našlo sa zopár príkladov, kedy to až tak úplne nevyšlo. Pár krát lyrické hlasy v zvuku orchestra zanikli a splynuli s ním. V sobotňajšom obsadení väčšmi vynikli majstrovské recitatívy, duetá, tercetá a ansámbly skladateľsky zrelej Verdiho opery Rigoletto.
Majstrovský Rigoletto Dalibora Jenisa
Titulnú postavu štylizovali do úlohy Vojvodovho prisluhovača. Na doskách Opery SND ju po prvý raz stvárnil Dalibor Jenis. Súčasný umelecký šéf operného súboru SND, barytonista svetového mena s pevným, okrúhlym, farebne žiarivým a technicky vyzretým hlasom ju má v repertoári dlhšie. Rigoletta zvládol veľmi suverénne po hudobnej i výrazovej stránke s dokonalou technikou a dynamickou plastickosťou. Ovenčil ho želanou paletou emócií a stvárnil ho až činoherne dokonale.
Oslnivý bol v Rigolettovom monológu Pari siamo, v ktorom sa striedajú výbušné recitatívové polohy s arióznymi. Nádherne zrkadlil doliehajúcu ťažobu Monteronovej kliatby i osobnú rozpoltenosť v striedaní nálad nahlodanej psychiky Rigoletta. Na jednej strane milujúci otec zmietaný obavami, na druhej cynický poskok. Veľkolepá bola aj slávna scéna, v ktorej zastiera bezstarostným jašením žiaľ a vzápätí vybuchne v zúfalstvo otca unesenej dcéry.
Mimoriadne príťažlivá – teda až na tie bankovky! – bola scéna objednávky vraždy Vojvodu, kedy sa na javisku stretli dva veľké hlasy večera– barytonistu Jenisa a basistu Kocána. Nemenej precítené boli scény Rigoletta s Gildou: rozlúčka na konci prvého dejstva, obrazy pokoreného a pomstu prisahajúceho Rigoletta i nebesky krásneho záverečného dueta s umierajúcou Gildou. Pre mňa bol Dalibor Jenis majstrovským Rigolettom par excellence.
Svieža Gilda Mariany Sajko
Nováčikom produkcie Rigoletta v SND bola sopranistka Mariana Sajko. Hoci Gildu už spievala viac ráz v iných slovenských operných domoch, jej bratislavský debut sprevádzala počiatočná tréma. Tá sa prejavila v nesmelom nasadzovaní vysokých tónov a nevýraznosťou voči akusticky rozsiahlemu priestoru. Po opadnutí trémy nabrala spevácku istotu. Jej Gilda bola dievčensky naivná, svieža, fantazírujúca, trošku nesmelá tínedžerka, neskôr zronená, ponížená, zranená a predčasne dospelá žena. Stále však trochu rojko ochotný za lásku položiť život.
Okrem hudobnej výrazovej stránky sa mi páčila aj jej herecká presvedčivosť. Matnejšie mala hlbšie, kým zvučné a okrúhle boli jej stredné i horné polohy. Spočiatku zanikla v orchestri v lyrických pasážach, väčšinou sa presadzovala ponad orchester s ľahkosťou. Ak divák má uveriť ľúbostnému vzplanutiu hlavných hrdinov, tak by sa podľa mňa malo popracovať na obojstranne hodnovernejšej iskre Gildy s Vojvodom.
S jasným a svetlým hlasom, dôslednou prácou s dynamikou, ľahkými trilkami, istotou koloratúr i ľahkým legátovým vysokým C kraľovala Mariana Sajko v známej árii Caro nome. Hoci v kvartete Bella figlia dell´amore občas jej hlas splýval s ostatnými, bola Gildou naplnenou sklamania a zúfalstva. V tomto trende vytrvala aj v nasledujúcom tercete. Pôsobivá bola najmä záverečná scéna s éterickým duetom zmierenia a večnej rozlúčky, kedy v náručí otca umierajúca Gilda stojí v bielom ako prízrak z onoho sveta. Po poslednom nádychu odchádza na večnosť, zatiaľ čo Vojvoda sa raduje v spoločnosti žien.
Dôstojný Vojvoda
Bezmenný Vojvoda z Mantovy odetý najprv akoby v bielom a neskôr purpurovom hermelínovom plášti pripomínal skôr šéfa finančného domu či módneho impéria nazvaného Mantova. Na predstavení odznel v podaní známeho tenoristu Ľudovíta Ludhu. Patrí k elite v interpretácii verdiovských tenorových postáv. V tejto úlohe je takpovediac doma. Stvárnil ju nespočetne veľa ráz na rôznych divadelných doskách. Ani jeho sobotňajšiemu výkonu v SND sa toho vytknúť veľa nedá. Páčil sa mi ako v bezstarostnom Questa o quella, tak aj v dramatickom Ella mi fu rapita či v kvartete Bella figlia dell´amore.
Na tomto predstavení mu po hereckej stránke trochu chýbala presvedčivá ľúbostná iskra v scénach s Gildou, kým s Maddalenou už divácky uveriteľnú chémiu mali. Maličké spevácke zaváhanie, také z kategórie „kozmetických“, však postrehli mnohí. Stalo sa to na záver notoricky známej La donna è mobile. Avšak v ďalších dvoch replikách jej zlomkov mal už spevácku sebaistotu a bezchybnosť. V každom prípade, spievať po tak dlhej pauze naplno pred divákmi, je stresujúce. Či svoju úlohu u neho zohrala tréma alebo len nemal svoj deň, neviem posúdiť. Bol však dôstojným vojvodom.
Skvostný Sparafucile – zloduch, ktorý sa divákom páčil
Okrem Jenisovho Rigoletta zažiaril na doskách SND skvostný slovenský basista Štefan Kocán. V jeho podaní Sparafucile priam funebrácky zlovestný, chladný a krutý nájomný vrah z mokrej štvrte prítomné publikum ovládol. V prvom dejstve sme ho mali na koštovku, väčší priestor mu pripravil Verdi až v treťom dejstve v scéne s Rigolettom i jeho sestrou Maddalenou. Svoju úlohu si Štefan Kocán náležite užíval. Nečudo, veď ju spieval už toľko ráz v newyorskej METke, že sa mu dostala pod kožu. Radosť počúvať jeho krásny tmavo zrnitý bas s plnými tónmi, úctyhodne držanými hĺbkami a kovovou strednou a vysokou polohou.
Užívali si javiska i publika
Vo vedľajšej role Maddaleny divákov oslnila Monika Fabiánová, mezzosopranistka so zamatovým kultivovaným hlasom, nežne zvodnými tanečnými kreáciami a pôsobivým iskrivým hereckým prejavom. Grófa Monteroneho príjemne stvárnil Sergej Tolstov. Denisa Šlepkovská ako Giovanna nebola veľmi výrazná, ale to nie je ani v povahe tejto úlohy. Potrebný náboj dianiu a charakter skazenej i zákernej spoločnosti však dodali Ivan Ožvát (Borsa), František Ďuriač (Marullo), Juraj Peter (gróf Ceprano) a Miriam Maťašová (grófka Cepranová).
V ďalších úlohách sa objavili Martin Smolnický (sluha) a Eva Rampáčková (páža). Dvorania Vojvodu boli z radov zboristov Opery SND pod vedením zbormajstra Pavla Procházku. Dokonale vykreslili charakter spoločnosti – bezcitnosť, skazenosť a cynizmus.
Zbor znel kompaktne. V brilantnom allegre Zitti, zitti v scéne s únosom Gildy sa im podarilo vykreovať želané napätie aj s markantne dynamickými poryvmi. V treťom dejstve okúzlila brumendom jeho mužská zložka predstavujúca poryvy živlov i zvýraznenie napätia vrcholiaceho tragickým zločinom. Aj keď z počiatku bolo z javiska cítiť trému, bolo na sólistoch vidieť radosť, že svoje umenie mohli predviesť pred zaplneným hľadiskom.
Reštart s veľkými menami
Veľkou devízou tohto Rigoletta bolo zaujímavé obsadenie plné zvučných mien. Hoci od premiéry uplynulo už niekoľko rokov, a jednalo sa o reprízu, svedomitou prípravou sólistov, členov zboru a orchestra skôr pripomínala premiérové uvedenie predstavenia. Rovnako i atmosférou diváckych očakávaní a reakcií v jej priebehu a ováciami na záver predstavenia.
Diváci si predstavenie užívali naplno. Súznenie s divákmi bolo iste cítiť aj na javisku. Spočiatku potlesk sprevádzal skoro každé číslo. Neskôr už na potlesk lakomejšie publikum to účinkujúcim vynahradilo neutíchajúcim potleskom a ováciami na záver. Najväčší úspech mal u publika basista Štefan Kocán s barytonistom Daliborom Jenisom a po nich Mariana Sajko, Monika Fabiánová či Ľudovít Ludha. Dokonca sa istej kritiky publika dočkal aj sám skladateľ, keďže publikum si v sobotňajší večer želalo obsiahlejší Sparafucileho part.
Pod hrozbou možnej tretej vlny, je viac ako isté, že eufória bude sprevádzať aj najbližšiu júnovú Rusalku. Ktovie, aká situácia bude v budúcej sezóne. Sú veľké očakávania i obavy zároveň, no toto leto bude kľúčové. Celkom by ma zaujímalo, či by Opera SND tohtoročné divadelné prázdniny neobetovala svojim divákom, keďže tie neplánované prázdniny mala podstatne dlhšie. Čo by snáď aj mohlo byť fajn.
